Osobný príbeh drámy (roky 1952 – 54)
Trvalo mi dlho, kým som sa zblížil s bratom Zdenom, starším o sedem rokov. Dopomohol mi k tomu náš spoločný kamarát Jano, mladší od Zdena a starší odo mňa. Táto čudná symbióza vekovej a inej rozdielnosti však prekvapivo fungovala. Všetci traja sme sa dokázali zhodnúť v jednom, že pre nás je socializmus veľmi nudný a bezperspektívny systém.
Nekriticky sme obdivovali všetko, čo len trochu páchlo Západom. Teda práve to, čo nám odopieral hlúpy domáci režim. Napríklad rozhlas už nevysielal populárny sving a v kinách sa prestali premietať americké filmy s krásnymi herečkami a mužnými hercami. No najviac nás štvalo, že temer všade platil nejaký príkaz či zákaz, pričom občan mal dobrovoľne, až nadšene prejavovať súhlas s aj inými stupídnosťami.
Našu mladosť tak komunisti zbavili romantiky, snov a perspektívy, zatiahli ju do nezáživného nudného každodenného plahočenia. Navyše nás hnevalo, že si režim vynucoval uniformitu a vážnosť aj propagandistickými frázami. Hlúpymi heslami či návodmi na „socialistickú občiansku prevýchovu“. Nechýbali ani nenávistné heslá. „Kto nejde s nami, ide proti nám!“ Teda žiadna alternatíva, neutralita ani uvažovanie, ale vojenská poslušnosť.
Preto naša trojica hútala, hútala a nakoniec vyhútala, že jediným východiskom zo socialistických okov je útek za kopčeky. Lenže vtedy šlo o hlúpy a nebezpečný nápad, pretože hranice nášho „socialistického raja“ už súdruhovia dôsledne zadrôtovali a ostražito strážili. Ale z rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky sme sa však dozvedali, komu, kde a ako sa to predsa podarilo.
Hneď po roku 1948 „ušiel“ aj s cestujúcimi takzvaný Vlak slobody, keď strojvodca v Chebe nezastavil a prerazil hraničné závory. Dlho sa u nás písalo aj o násilnom únose lietadla do západného sektoru Nemecka, pri ktorom došlo k vražde pilota. Potom už utajení eštébáci, sa infiltrovaní medzi cestujúcimi, strážili každý let. Mnohým z útekov nechýbala na tie časy originálnosť či vynaliezavosť. Takým boli napríklad prelety cez hranice klzákom.
Najmä mladí, nerozvážni hazardéri utekali za ostro stráženú ohradu nášho blahobytu – za ostnaté drôty napustené smrteľným elektrickým napätím. Vedome riskovali, že ich strážcovia hraníc, číhajúci na vysokých strážnych vežiach zrania, zastrelia alebo ich dohryzú vypustení vlčiaci. Veď príkaz akýmkoľvek spôsobom zadržať utekajúcich na Západ znel jasne. Inak by si pohraničníci vyslúžili prísny trest a nie odmenu.
Spomínam síce s hrôzou na beštialitu nacistických esesákov, ktorí po vypuknutí SNP (teda v čase vojny) u nás vraždili civilistov. Ale vôbec neodsudzujeme boľševikov, ktorí už v mieri dali štyri desaťročia strieľať v mene vlády ľudu na vlastných spoluobčanov. A štyristo z nich aj zabili. Iný údaj však hovorí, že len dvesto osemdesiat, čo je tiež dostatočne otrasný údaj o ich zlobe. Dôvod bol ten, že legálne nemohli emigrovať, a pokúsili sa potom ilegálne opustiť svoju neslobodnú vlasť.
Dokonca naša pamäť už natoľko otupila, že jednému z vinníkov s krvou na rukách – Vasiľovi Biľakovi postavili vďační rodáci asi za zásluhu možno len o nejaké ich dobro - pomník! Isteže medzi obeťami sa pritrafilo aj zopár kriminálnikov, ktorí ozbrojení sa chceli aj prestrieľať a vyhnúť base. Ale to nič nemení na týchto ohavných vraždách komunizmu, ale zároveň veľa hovorí o našej nepochopiteľnej ľahostajnosti voči nepotrestaným zločinom a zločincom krutej minulosti.
Útek za kopečky sme si vysnili aj my – traja naivní hlupáčikovia, pričom sme vôbec nedomysleli aj možné dôsledky. Preto sme sa na rok upísali do Jáchymova ako brigádnici, aby sme si zmapovali v českom pohraničí na útek vhodný terén. Bolo to však nereálne videnie hroznej reality, že koncom roka 1952 môže niekto zutekať z nášho socialistického blahobytu živý a zdravý. Vtedy aj za ľudovú poéziu hrozila basa. Hneď po februári 1948 sa šírila Prahou táto ľudová tvorivosť
„Na tém Pražským magistráte je žádostí vždycky velká záplava,
ale táhle žádost přišla od Svatého Václava.
O ty, Pražskí magistráte, zdělují ti z bolestí,
že to už déle nevydržím na Václavském náměstí.
Službu mít na Václaváku to je práce nemilá,
už mi z toho spitoměla i tá moje kobyla ...“
Táto básnička sa hneď po komunistickom prevrate kopírovala a šírila Prahou rýchlejšie než akýkoľvek literárny či hudobný hit. A štátna bezpečnosť sa tiež činila a vo veľkom zatýkala šíriteľov dielka. Ešte nevystrašení a neskorumpovaní sudcovia im vymeriavali dosť slušný trest - len do dvoch rokov nepodmienečne.
Veď takzvaný víťazný február netoleroval nijaký politický humor, lebo vraj šlo o ideologický nástroj nepriateľa. Aj ľudoví vtipálkovia strácali guráž a radšej hľadali uplatnenie pre svoju tvorbu už len v intímnom prostredí. Najradšej tvorili politickú poetiku na záchodoch. K najrozšírenejším tej doby patril vtip, ktorý reagoval na všeobecnú upodozrievavosť režimu voči skrytým záškodníkom. Ten znel: „Serte potichu – nepřítel naslouchá!“
Ale prečo aj na slovenskom záchode svietil nápis v češtine? Vari Česi srali na nový režim odvážnejšie, ale my iba intímne a anonymne? Veď oni ho v zlopovestnom februári privítali hysterickým jasotom. Keď premiér Klement Gottwald prišiel z Hradu, a oznámil, že prezident Beneš prijal rezignáciu ôsmich demokratických ministrov, a tým boľševikom otvoril dvere pre náš budúci strachobyt násilia a stagnácie, tak v chladnej zime vyčkávajúce stotisícové davy doslovne šaleli nadšením.
Ale ŠtB najviac snorila po utajenom veršotepcovi básničky. Napokon ho dolapila na Karlovej univerzite. Šlo o medika štvrtého ročníka, Karla Váchu, ktorý za poetický postreh novej doby vyfasoval honosný honorár – šesť rokov naostro! S dotyčným muklom som sa zoznámil v Horním Slavkove - v uránovej bani Svatopluk, kde som dva roky fáral ako brigádnik.
Dve slová mukli a Jáchymov (muži utláčaní komunistickou lúzou) predstavovali spolu akýsi synonymný obraz legendárneho väzenia. V skutočnosti šlo o nepriamo pospájané viaceré miesta s výskytom uránu len s jedným mestom v Čechách, v ktorých väzni dolovali uránovú rudu. Tá sa však ťažila nielen v chotároch Jáchymova, ale aj Horního Slavkova, Božího Daru, Ostrova, Přibrami a širokého okolia Mariánskych Lázní, kde bežný smrteľník bez povolenia nesmel vkročiť.
Štátny podnik Jáchymovské doly bol obrovský kolos, neporovnateľný s akýmkoľvek iným veľkým podnikom v republike. Napríklad len pohraničná dedinka Horní Slavkov, doslovná diera kúsok od Karlových Varov, žiarila v noci impozantnejšie než jagajúce veľkomesto. Každá z baní, a bolo ich spolu deväť, mala poruke svoj trestanecký tábor. Oba areály oddeľovala iba prašná cesta, ktorá viedla medzi zdvojenými ostnatými plotmi, vysokými vyše tri metre.
Nad celým terénom dominovali na každých sto metrov vysoké strážne veže z dreva. Jemný biely štrk uprostred mohutnej zdvojenej hradby z pichľavých drôtov sa jagal v noci pod tisíckami reflektorov ako čerstvo napadaný sneh, na ktorom neunikla oku ani drobná škvrna. Ale už sa len priblížiť na tri kroky k ostnatej ohrade zvyčajne znamenalo smrť alebo ťažké zranenie.
Noví projektanti svetlých zajtrajškov boli v tomto dôslednejší a ostražitejší ako ich nacistické vzory. Celé toto dôvtipné väzenské hospodárstvo by lepšie nevymysleli ani stratégovia temnôt – Hitler a Stalin spoločne.
Štátny podnik Jáchymovské doly v tom čase predstavoval najväčšie väzenie na svete, v ktorom priamo zahynulo až tisíc sedemsto politických väzňov, a ďalší zomreli na následky rádioaktivity. Tiež z kriminálnych a iných odsúdencov tam našli hrob stovky.
Len platy na bacharov prevyšovali 103 miliónov korún mesačne, keď noviny stáli 30 halierov a auto Škoda len 21 tisíc. Stravné na jedného mukla však bolo len šesť korún denne.
Ešte ani teraz niet presných informácií, čo sme za tento vynútený obchod finančne zaplatili, a čo nám Rusi presne uhradili.
Podľa odtajnených dielčích zmlúv pokrývala ich reciprocita len pätnásť percent (neskôr len desať) našich výrobných nákladov na vyťažený urán. Vtedy však tieto vraj priateľmi rabované ložiská boli najbohatšie na svete, keď aj cena tejto vzácnej komodity predstavovala najvyššie hodnoty, a zodpovedala jej mimoriadnemu dopytu. Tvrdilo sa, že urán mohol roky uživiť celý náš štátny rozpočet.
Veď táto tajomná, verejne neznáma a najväčšia rabovačka storočia nás pripravila o nevídané kráľovské imanie. Ešte horšie, že ani po roku 1989 sa spolu s vraždami tisíc sedemsto muklov vôbec nevyšetrovala. Tobôž, aby sa tieto hrozné zločiny aspoň výstražne potrestali, a verejnosti občas aj pripomínali.
Myslím si, že práve prerodení červení farizeji na demokratov tomu zabránili. A zrejme to zapríčinila aj skutočnosť, že po Novembri ´89 sme sa snažili byť iní ako “oni“, teda naivne nenásilní, až prehnane demokratickí. Veď nepotrestané zlo plodí vždy ďalšie. Preto aj samotná humánnosť demokracie by mala mať v revolučných časoch svoju hranicu, lebo aj nad ňou by mala dominovať aspoň mierna Spravodlivosť (nie pomsta)!
(Pokračovanie príbehu o pár dní.)
