V socializme som korupciu neraz zažil v menšej forme – len v tisícoch korún. Nie však v miliónoch eur. U bežného občana sa trestalo tvrdo. U chránencov vládnou mocou sa však zločin strpel. Presne tak, ako u „našich ľudí“ za troch vlád Fica. Chudáka, čo zo štátnej stavby ukradol dva mechy cementu potrestali aj dvoma rokmi „natvrdo“. Ale funkcionára, strany a nomenklatúry, ktorý zhrabol pre seba tisícky korún, potrestali len straníckym trestom. Teda buď pokarhaním, alebo výstrahou vylúčenia z KSČ.
Keďže o korupcii a rozkrádaniach štátneho eráru (nielen za socializmu) mienim písať už v blízkom blogu, nebudem súčasnú tému teraz zoširoka rozvádzať a ju konkretizovať osobne zažitými, autentickými príkladmi tej ktorej doby a vlád.
Aj diktátorské režimy sa navonok snažia dôsledne trestať podľa svojich platných zákonov, ale v prvom rade vlastných potrieb. Preto ich represívne zložky zakaždým prekrucujú už zdeformované paragrafy moci.
V našej trestnej legislatíve sú však značné diery a medzery v prospech korupčníkov. Tie potom umožňujú účelový výklad jej trestných paragrafov. Keď prokurátori a sudcovia, ktorí dnes najviac hýbu jej hlavou a vrtia chvostom „zákonitosti a spravodlivosti“, sú v nemalých počtoch odchovancami ešte socialistických právnických škôl. Lenže vtedy sa na právo mohli dostať len kádrovo a názorov „vyspelí“ študenti. V mnohých prípadoch to boli práve deti režimu oddaných prokurátorov a sudcov.
Tento kľúčový problém súčasnej justície sa musí riešiť citlivo a nie radikálne ako v Poľsku. Hoci u nás sa javí v tejto veci situácia výraznejšie, než bola v susednej „liberálnejšej“ krajine od osemdesiatych rokov. Pretože inak by mohol v personalistike skolabovať aj justičný systém. Tiež v ňom sa neodporúča kádrovať a krágľovať hlava – nehlava. Lebo sú aj mnohí čestní, neskorumpovaní prokurátori a sudcovia. Tých spoločnosť akútne potrebuje. A preto by mali teraz výdatne cítiť celospoločenskú podporu.
Rýchla a účinná reforma prinajmenšom v prokuratúre je už dnes životnou nevyhnutnosťou. Aby zase nerozkvitali netrestané korupčné zločiny. Aby u nás nastúpila ešte možná aká - taká spravodlivosť pre všetkých občanov bez rozdielu. Aby zanikla privilegovaná kasta netrestaných mafií zločinu.
Práve tomu by prispeli legislatívne zábrany voči neadekvátnym zasahovaním Generálnej prokuratúry do práce a právomoci Špeciálneho prokurátora. Predsa on bol rovnako zvolený parlamentom ako jeho šéf. A je prinajmenej rovnaký profesionál ako on. Tiež jeho verejný život má presvedčivejšie kladný „rukopis“ než pána Žilinku. Neviem, že by sa on za čias svojvôle Harabina ozval nahlas čo len jeden raz..
Generálny prokurátor by mal mať už zo zákona vylúčenú neobmedzenú právomoc ako absolutistický stredoveký monarcha. Dokonca vo vzťahu k podriadeným má ju vyššiu než samotný pápež katolíckej cirkvi voči kardinálom. Preto ministerka Kolíková mala už dávno pripravovať reformu prokuratúry po vzore Česka, kde ju nahradilo Štátne zastupiteľstvo ČR.
Stačí nazrieť do politického panoptika, kto z politikov s neústupnou zúrivosťou sa snaží zabrániť akémukoľvek obmedzeniu autokracie pána Žilinku: Fico, Kollár, Pellegrini, Krajniak a mnohí ďalší matadori klamstiev, demagógie a rozvratu. Z nich však drvivá množina si rukolapne nectila zákony a zákonnosť. Asi majú na to svoj vážny dôvod ísť do totálneho boja (teraz alebo nikdy) na ochranu pre nich „zákonnosti“ ktorú dvanásť rokov rukolapne ignorovali. Spolu s nimi vytiahli zástavu do ofenzívy aj spolky advokátov, niektorí sudcovia a odborníci práva.
Pričom jeho aj spravodlivosti patologickí deštruktori sústredili útok lží predovšetkým na dva protikorupčné piliere – nenávideného Matoviča a Lipšica. Lebo práve od nich cítia ozajstný strach. Myslím si však, že každý slušný človek nájde pre seba tú správnu odpoveď. V otázke titulku článku čí v súčasnej dobe bude lepšie nastoliť ako – takú Spravodlivosť alebo ponechať pokrivenú Zákonnosť.
Ale pozor, netreba zabúdať, že porušovanie platných zákonov môže dospieť až do spoločenského pekla. Ale v čom je dobrá Zákonnosť len ako právna dogma zla? Keď ona bráni zrodu minima Spravodlivosti. Ide však v tomto nerovnovážnom vzťahu dvoch celospoločenských veličín ešte o reálnu dilemu? Zrejme, ako pre koho ... Nemožno ignorovať potom to, v čí prospech slúži takáto „Zákonnosť“ a koho chráni? Či občanov, skupinu skorumpovaných politikov, hospodársku mafiu, vrátane korupčných oligarchov.
