V časoch neslobody bol povinný pozdrav: “Česť práci!“, predtým však „Na stráž!“ Takisto ako v čase vojny sme rázne a sebavedome upevňovali zdvihnutou pravicou jednotu a silu národa, tak po jej skončení sme zasa zovreli proletársky tvrdú päsť na výstrahu - kapitalistom, domácim parazitom aj zahraničným agresorom!
Ako na povel sme začali zdraviť inak než kedysi, ale súdružsky: „Česť práci!“ Aj sa pekne proletársky oslovovali „Súdružky a súdruhovia!“ Teda už žiadne „dámy“ a žiadni „páni“! Do nášho čela nastúpili pracujúci - robotníci, roľníci, robotní vzdelanci a najmä súdruhovia – nevzdelanci. Všetko uvedomelí, odhodlaní, skromní a chudobní proletári.
Veď práve socializmus zmenil svet. Prácou a basou prevychoval aj politických dobrodruhov, buržoáznych nacionalistov, recidívnych kriminálnikov, sexuálnych maniakov, náboženských tmárov, drzých podvodníkov aj utajené prostitútky! Všetkých, hoci aj násilím, vrátil do lona harmonického súdružského života, v šťastnej proletárskej rovnosti a chudoby, z ktorej nás však surovo vytrhol až nástup kapitalistického mamonárstva a nehoráznej korupcie.
Ale pre nás verných súdruhov je to len dekadentný, cudzí a nerestný svet. A preto „Česť práci!“ – či nebodaj „Na stráž!“ - moji milí súdruhovia, verní národovci a tradiční vlastenci všetkého, čo bolo, je a ešte len bude!
Na začiatku roka 1945 v nastávajúcej politickej a spoločenskej zmene priletela z Londýna do oslobodených Košíc Benešova exilová vláda. Spolu s exulantmi z Moskvy vytvorila dočasnú vládu národnej jednoty a obnovy. Na jej čele síce figuroval sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger, ale s komunistami už bol dlho v Moskve spriaznený komplic.
Nový kabinet bez mandátu volieb však úradoval razantne. Za pomoci prezidentských dekrétov, vždy kompromisne uvažujúceho a váhavého prezidenta Eduarda Beneša, násilne dal vysťahovať Nemcov a Maďarov. Nechal tiež odsúdiť zločincov a kolaborantov. A čo najpodstatnejšie, zhabal im majetky v prospech štátu. V ďalšom revolučnom úsilí zoštátnil banky, poisťovne a iné špecificky významné odvetvia.
Do zoštátnených fabrík a inej lukratívnej sféry dosadil takzvaných národných správcov. Tí mali jedinú kvalifikáciu - rýchlo rozkradnúť spravované majetky občanov. Šlo o spriaznené duše nových pánov a súdruhov. Najmä z radov protežovaných „tiež partizánov“ a „odbojárov“.
Aj po vojne sa rýchlo presadila majetnícka myseľ u pahltníkov pri koryte po spoločnom imaní. Všeobecne sa dá tvrdiť, že aj povojnové platné zákony predstavovali len vylepšený hybrid obludnej minulosti, nespravodlivej prítomnosti a znetvorenej budúcnosti.
Takáto legislatíva kedysi dávno splodila pre svojich blízkych rôzne trafiky, potom za vojny arizáciu, a po nej zasa iné formy zlodejstva - ako zoštátnenie, neskôr odštátnenie, napokon privatizáciu a reštitúcie. Ale vždy šlo o tie isté statky svetské a udialo sa to vždy v súlade s platným zákonodarstvom. Jediný rozdiel bol v tom, že sa raz kradlo zo súkromného a potom zasa zo spoločného majetku štátu.
U nás v rodine cukrára sa síce v čase „rabovačiek“ síce nič neukradlo, ale o to viac a intenzívne vždy drelo. Mamka bola ranné vtáča, čo často zdôrazňovala veršovankou: „Ranné vtáča, ďalej doskáče!“ Neznášala spáčov, lebo je to vraj nákazlivá choroba, z ktorej majú radosť iba lenivci. Preto každé skoré ráno, aby sme nebodaj z nej neochoreli, všetkých bezohľadne pobudila. Horší budíček som prežíval len na vojenčine. Mňa vždy zobúdzala ako posledného, ale aj tak som potichu šomral, že ani cez prázdniny sa nemôžem dosýta vyspať.
Na mamku som sa tiež veľmi hneval. Veď na celé prázdniny ma etablovala na najmladšieho predavača zmrzliny na Slovensku. Za túto poctu som sa hanbil najviac pred dievčatami. Asi tak, ako po prvý raz prichytený zlodej, keď kradol z veľkej núdze.
Dovtedy som zmrzlinu miloval. Každé ráno som ešte neumytý a len v trenírkach vtrhol do jej malej výrobne, kde otec veľkou, dlhou a hrubou varechou stieral z vnútornej steny objemného kotla už namrznutú delikatesu. Silný elektrický motor krútil kotol so zmrzlinovou šťavou, a pomaly ho otáčal v hrubej vrstve rozdrveného aj utlčeného ľadu.
Moderný elektrikou chladený tzv. „zimotvor“ - mraziaci pult bol iba otcov sen. Zakúpil si ho až tesne pred rokom 1948. Zostal však v šope nevybalený a potom komunistami znárodnený! Labužníkmi zmrzliny boli aj naši dvaja psíci. Múdra Fifinka si kornútik vždy zobrala do labiek a kultivovane dookola maškrtu olizovala. Potom si ešte dlho oblizovala ňufáčik.
Keď ma matka vyštafírovala za zmrzlinára - do bielej blúzy, podkolienok, tenisiek a čiapky - svietil som zďaleka ako maják. Nemal som však odvahu ani šancu jej pedantnú starostlivosť odmietnuť. Do bezplatného prenájmu som vyfasoval aj dvojkolesový vozík vo tvare štvorcovej debny, natretej do slabo žlta s vysunutými pevnými rukoväťami. Jeho veľké dve kolesá boli skoro väčšie než moja detská postava.
Do tejto káry mi ráno naládovali dva objemné sudy a do nich porcelánové tégliky so štyridsiatimi litrami zmrzliny. Okolo každého tégľa bola hrubá vrstva roztlčeného a utlčeného ľadu. Aby zákazníci vedeli, čo sa predáva, tak na oboch stranách vozíka svietil veľký nápis - Zmrzlina. Aby si však nikto nepomýlil náš tovar s konkurenčným od balkáncov - Bečaroviča a Kamberoviča - tak na debne ešte svietila vizitka s nápisom: Jozef Sitko.
Doterigať v horúčave ťažkú káru – vyše stokilový náklad - asi na kilometer vzdialené miesto predaja bola pre útleho chlapca riadna fuška. Ale veľký pozor som musel dávať, aby som veľkým kolesom nevbehol do hlbokých dier v asfalte cesty. Stalo sa raz, že sa mi to podarilo, takže som letel ako artista ponad vozík, a vedľa mňa sa na zemi váľali rozbité tégliky a kopy zmrzliny. Skoro ma to zmrzačilo.
Namiesto toho, aby mi milujúca a starostlivá mamka ofúkala boľačky, dostal som poriadny výprask. Vraj si mám dať väčší pozor ... Ale ako, keď mi pri nízkej postave útleho chlapca clonila na asfaltku veľká zmrzlinová kára.
Ešte náročnejšie bolo stáť na jednom mieste a predávať v horúčave aj vyše osem hodín zmrznutú pochúťku. Kratší pracovný čas bol povolený iba vtedy, ak veľmi lialo a v lepšom prípade, keď som oba tégle zmrzliny vypredal. Ale nesmel som sa vrátiť priskoro, lebo by som vyfasoval ďalší tovar na predaj.
Mama bola obdivuhodným „dríčom“, mala neuveriteľné fyzické nasadenie a dlhú výdrž. A usilovne pracovať vyžadovala od nás všetkých - otca, staršieho brata Zdena - žiaľ aj odo mňa. Zamestnanci už ani nemali inú voľbu – iba poctivo a spoľahlivo „makať“.
Neviem, či to vôbec môžem hodnotiť ako jej pozitívum, ale mamka bola tiež posadnutá veľkou sporivosťou, čestnosťou, spravodlivosťou a odporom ku klamstvu. Len keby jej kritériá hodnotenia nepodliehali príliš subjektívnym pocitom. Samozrejme, že výlučne ona mala zakaždým pravdu aj posledné slovo.
Aj v starobe cvičila a bola v stálom pohybe. Na každú vec mala osobitý názor, vlastný recept riešenia, len proti zlu nenašla liek. Hoci mala oblejšiu postavu netrápili ju komplexy. Napriek päťdesiatke, bolestiam v kĺboch a krížoch, zlému spánku a iným neduhom správala sa ako mladica. Hovorievala, že „každý je taký starý, ako sa cíti!“
Rada sa tiež parádila, a obklopovala krásnymi vecami. Vo svojej svätyni, v uzamknutej izbe len pre hostí, mala výstavnú výbavu - drahé obrazy, jemný český porcelán, kompletný strieborný príbor pre dvanásť osôb, veľký mahagónový stôl, hrubý perzský koberec a iné relikvie luxusu.
Otec sa na to hneval, že by sa malo predovšetkým investovať do cukrárskej výroby a nie do kadejakých zbytočných čačiek. Ako flegmatikovi a človeku nad materiálnymi statkami však nevadilo si obliecť von do mesta aj roztrhané gate či deravú košeľu, čo zasa poriadne napajedilo matku.
Sporivá mama každý večer starostlivo prepočítavala tržby firmy. V roku 1947 vyrátala, že už má v dobre uzamknutej kase s kľúčikom vždy na krku vyše dva milióny korún. Bankám nedôverovala! Vravievala, že ich vlastnia zlodeji, v čom sa nemýlila ani potom, čo znárodnené banky spravoval štát.
Vyrátala, že za to, čo ešte dostaneme za predaj obývaného „starého“ domu, bude dostatok babiek na výstavbu aj paláca. Samozrejme, už s teplou vodou, vykurovaním z kotolne a s inými vymoženosťami doby.
Keď nová chalupa, tak nech susedia sa vyočia! Vyočil ju však komunistický minister financií Dolanský, ktorý v roku 1947 pripravil výmenu platnej meny za nové - už okolkované bankovky, čo sa dá oprávnene nazvať ako obyčajná krádež. Občanom vymenili len smiešne sumy na prežitie do výplaty. Iba tým, ktorí mali v banke viazaný vklad do 50 tisíc korún, menili nové bankovky za celú hodnotu. Všetky ostatné úspory prepadli v prospech štátu. Iba mince platili naďalej.
Matka rýchlo vymyslela ako prekabátiť zlodejskú vládu. Úverovala celé svoje a otcovo početné chudobné príbuzenstvo sumou 50 tisíc, ktorú ono obratom vložilo do miestnych bánk. Naivne verila v prospech seba, že temer všetky prachy sa jej vrátia.
Ale záchrancov svojich peňazí príliš podcenila. Iba šiesti poctivci vrátili zapožičaných päťdesiat tisíc, ktorých potom veľkorysá mamka, na truc sklamaniu, odmenila až polovičným podielom z uchmatnutého lupu zlodejskej vlády.
Sen o novom krásnom bývaní sa razom rozplynul. Plány s novostavbou sa vyparili ako jarné hmly a tiež zakúpený pozemok na hlavnej ulici stratil svoj význam. Rodičom za veľkú drinu, sporivosť a odriekanie sa zostali iba slzy, hlboký pocit zo sklamania, krivdy a oklamania. Veď za celé dlhé roky driny nepoznali od sobáša iné ako iba prácu od svitu do mrku, pričom si nedožičili ani jeden týždeň dovolenky.
Keď neskôr v roku 1953 sa po rokoch opakujúcich fám konečne uskutočnila menová reforma (novšia krádež občanov), mamka už nemala žiadne bankovky, ale plné dve veľké vrecia mincí. Lebo neverila komunistom, že znova nebudú kradnúť. Ale verila, že tak ako pri výmene peňazí v roku l947 jej hotovosť v drobákoch nezhabú.
Ale aj o tie ju olúpili. Za každú korunu dostala len dva nové haliere - v kurze päťdesiat ku jednej. Navyše ich musela po nociach bieliť už zhrdzavené jednokorunáčky. Nebola však sama, čo odkladala drobné. Rovnako si ich ponechávali desaťtisíce naivných ľudí, takže Kremnica ich nestačila raziť, a v obchodoch stále chýbali. Lenže boľševik si dôkladne zrátal terapiu ozdravenia svojej prázdnej kasy, keď už nemal čo zoštátniť a ukradnúť, a preto neponechal vo vrecku občanov „navyše“ ani jednu kovovú korunu.
Aj na príklade mamy vidieť, že túžba po majetku nepredstavuje správny zmysel života a tobôž samotné šťastie. Tá zvyčajne vyvoláva iba nepokoj, závisť, nenávisť, zlodejstvo aj násilie. Ale napriek tomu sa skoro každý bezohľadne ženie za vidinou mamonu. Musím sa však priznať, že aj mňa idealistu v čase brigády v uránovej bani peniaze potešili, ale nesmeli byť v kešeni suseda.
Takzvaný víťazný február komunistického prevratu sa však kruto podpísal do života všetkých občanov. Niektorých len okradol, iných uväznil, a tých tragických aj popravil. Ale boli aj mnohí takí, ktorí preplávali cez túto divokú rieku špiny, bezprávia a násilia bez vlastných škôd. Z nich tí najšikovnejší sa prebrodili cez každú kaluž dokonca bez poškvrny.
Až ako 16-ročný som sa konečne zblížil s bratom Zdenom. Dopomohol k tomu spoločný kamarát Jano. O štyri roky mladší od Zdena a tri starší odo mňa. Táto čudná symbióza vekovej a inej rozdielnosti mala príčinu aj v tom, že moje myslenie sa posúvalo k starším kamošom, čo si konečne všimol aj môj o sedem rokov starší brat.
Jano bol akýsi „diabolo“ každého spoločného diania. Svojim štýlom konania vedel zblížiť aj vekovo a povahovo odlišných súrodencov. Všetci traja sme sa následne zhodli a dohodli v názore na pre nás nudný a bezperspektívny socializmus.
Nekriticky sme obdivovali to, čo sme počuli o živote na Západe, a čo nám hlúpy režim odopieral. Napríklad rozhlasom už nevysielaný populárny swing a v kinách už nepremietané americké filmy s krásnymi herečkami a mužnými hercami. Najviac nás však štvalo, že temer na všetko platil príkaz či zákaz zhora, ktorý mal každý občan uvedomele a dobrovoľne splniť - bezpodmienečne a bez reptania.
Naša mladosť sa tak ocitla bez romantiky, snov a nádeje – len v šedom, nezáživnom a nemennom plahočení. Navyše nás hnevalo, že si režim vynucoval iba jednoznačnú uniformitu pod egidou hlúpej propagandy, fráz a hesiel. A tých bolo na každom kroku ako múch v lete. Teda žiadna alternatíva, neutralita, ani zaváhanie, ale iba jednomyseľnosť a vojenská poslušnosť!
Preto naša trojica hútala a nakoniec aj naivne vyhútala zo SOCIALISTICKÝCH OKOV východisko – jednoducho utiecť „za kopečky“ cez vtedy už dôkladne zadrôtované a strážené hranice. Z rozhlasových staníc Slobodná Európa a Hlas Ameriky sme sa dozvedali, ako sa to komu aj podarilo.
Hneď po roku l948 ušiel Vlak slobody, keď strojvodca v Chebe nezastavil, a prerazil hraničné závory. Dlho sa písalo v novinách aj o násilnom únose lietadla do sektoru západného Nemecka a zavraždení pilota. Mnohým z útekov nechýbala originálnosť - napríklad prelet cez hranice klzákom alebo raketovým motorčekom na chrbte.
Horšie však dopadli tí, ktorých pohraničníci dopadli, alebo zastrelili. O nich režim, prikazujúci vraždiť, zaryto mlčal. Tí, ktorých aj zranených pochytali stráže, potom roky kopali urán.
Najmä mladí, nerozvážni hazardéri utekali za ostro stráženú ohradu nášho blahobytu – za ostnaté drôty napustené elektrickým napätím. Vedome riskovali, že ich strážcovia hraníc, číhajúci na vysokých strážnych vežiach zrania, zastrelia alebo ich dohryzú vypustené vlčiaky. Veď príkaz akýmkoľvek spôsobom zadržať utekajúcich na Západ znel jasne. Inak by si pohraničníci vyslúžili prísny trest a nie odmenu.
Spomíname síce s hrôzou na beštialitu nacistických esesákov, ktorí po vypuknutí SNP (teda v čase vojny) u nás vraždili civilistov. Ale vôbec neodsudzujeme boľševikov, ktorí už v mieri dali štyri desaťročia strieľať v mene vlády ľudu na vlastných spoluobčanov. A štyristo z nich aj zabili. Iný údaj však hovorí, že len dvesto osemdesiat, čo je tiež dostatočne otrasný údaj o ich zlobe. Dôvod bol ten, že legálne nemohli emigrovať, a pokúsili sa potom ilegálne opustiť našu všade ospevovanú „socialistickú slobodu“.
Dokonca „naša národná“ pamäť už natoľko otupila, že jednému z vinníkov s krvou na rukách – Vasiľovi Biľakovi postavili vďační rodáci za zásluhu vraj o dobro národa – pomník.
Útek za kopečky sme si vysnili aj my – traja naivní hlupáčikovia, pričom sme vôbec nedomysleli aj možné dôsledky. Preto sme sa zmluvne upísali do Jáchymova ako brigádnici, aby sme si zmapovali v českom pohraničí na útek vhodný terén. Bolo to však nereálne videnie hrozivej reality, že koncom roka 1952 môže niekto zutekať z nášho socialistického blahobytu živý a zdravý.-
