„Malomeštiacky doping za štyri koruny“
Prísť na počiatku tzv. „normalizácie“ o prácu a živobytie ešte nebola žiadna tragédia. Kolaboranti ešte nestačili vyhubiť všetkých protivníkov v štátnych a hospodárskych pozíciách, ochotných pomôcť nezamestnaným obetiam. Ako vyhodený novinár som sa asi dva týždne bezcieľne flákal, keď ma skontaktoval bývalý kolega zo Smeny Imro Zálupský. Bol vtedy zástupcom šéfredaktora týždenníka Expres: „Jozef, odchádzam do Nového slova ... Choď za Rudom Fábrym možno ťa zamestná. Zatiaľ nemá za mňa náhradu.“
Jeho slová sa mi nezdali optimisticky, ale napriek tomu som navštívil v ten istý deň známeho básnika a povestného recesistu Fábryho: „Rudo vraj máš voľné miesto redaktora. Mám oň záujem, môžem nastúpiť aj zajtra ...“ Šéfredaktor už vedel, že ma vyhodili zo Smeny, na prekvapenie však súhlasil s prijatím, ale s nesplniteľnou podmienkou: „Ked ta úvé strany schváli, tak ta s fleku berem!“
Ako renomovaný spisovateľ zrejme iba z recesie hovoril akýmsi skomoleným západoslovenským nárečím. Vraj preto, že mu tak narástol zobák. Viac než týmto dialektom však upútaval recesnými kúskami. Vedel nimi pobaviť kolegov, priateľov, známych aj cudzích. V čom nemal na Slovensku konkurenta. Aj moje redaktorčenie s podmienkou, “ked ta ÚV strany schváli“, som považoval iba za jeho ďalší výstrelok a nie reálnu ponuku.
Ale so smútkom v duši som sa o tri dni predsa vrátil, nech sa aspoň nachvíľu pobavím, čo mi odpovie na moje klamstvo. Veď iné ako flákať sa, som aj tak nemal na práci: „Rudo, súdruhovia na úvé ma schválili, nemali vážne námietky ... Musím iba do seba súdružsky a sebakriticky vstúpiť, uvedomele pracovať a nesklamať ich dôveru! Vraj ty ako správne preverený súdruh na mňa už dohliadneš!“
Fábry, s ktorým som hovoril iba na chodbe, nachvíľu sa zamyslel, pozrel na mňa skúmavo, a následne šéfovsky zavelil: „Chod už, sanni na rit a rob! Vella mojej kancelárii je jenna volná ... Tá bude tvoja!“
Nezaváhal som ani minútu. Rudovo neformálne a nevyspytateľné správanie som už spoznal prv, ale predsa ma šokoval. Zvedavo a nedôverčivo som vyhľadal svoju budúcu pracovňu, a čakal, čo vzíde z tohto čudesného diania. Jeho serióznosť sa mi javila ako v koši voda.
Vôbec ma nezaujímal plat, ani žiadna ústna dohoda o podmienkach práce. Pociťoval som však maličkú nádej, že možno práve skončila moja mizéria, beznádej a pocit nadbytočnosti. Konečne sa budem môcť manželke priznať, že ma vykopli zo Smeny. Lomcovala mnou nádej a očakávané iné prekvapenia ...
Šesť týždňov som potom šéfredaktora vôbec neuvidel. Myslel som si, že si v anonymite tvorí svoje koláže či básničky, a výlučne na mňa ponechal prevádzku redakcie. Veď od tohto recesného šéfa sa dalo čakať všeličo. Ale mne vzniknutý stav plne vyhovoval, že mi prenechal plnú samostatnosť. Bol tak pre aktívneho a ambiciózneho redaktora ideálnym partnerom.
Veď žiaden šéf mi ešte na pracovisku nechýbal. Ale dôvod na moju prílišnú voľnosť bol celkom prozaicky. Vyhýbal sa nášmu kontaktu pre svoje problematické prijatie politicky nežiadúceho redaktora, čo v našom vydavateľstva Slovenský spisovateľ spôsobilo jeho riaditeľovi Vincentovi Šabíkovi vrásky na čele.
V redakcii som začal ihneď aktívne pracovať. Čítal nahromadené rukopisy, zhodnotil ich kvalitu, redakčne upravil, a zasielal do tlačiarne. Navyše som ako neformálny šéf usmerňoval za Fábryho chod redakcie. Ponechal mi tak kompetenciu najcitlivejšiu – určovať aj výšku honorárov a odmien. Ale stále som ešte nemal v rukách to najpodstatnejšie - pracovnú zmluvu! Nevedel som teda, či vôbec uvidím za svoje úsilie aj nejaký groš.
Už od prvej chvíle sa v redakcii vytvorila dobrá atmosféra a spolupráca. Aj podľa neskorších skúseností môžem potvrdiť, že je ťažšie riadiť hoci len desať redaktorov - s ich profesijnými komplexmi a prejavmi chronického nedocenenia - ako sto ťažkopádnych úradníkov. Tento môj poznatok však neplatil v Exprese, kde sa mi s redaktorkami pracovalo vynikajúco.
Nechodili po krčmách, nepreháňali to so zdôrazňovaním svojej múdrosti, dôležitosti a neomylnosti, príkazy plnili bez reptania a nadmerného rozumovania, a keď niečo nevedeli, nehanbili sa prísť poradiť. Napodiv nemali ako muži ani výhrady voči svojím platom a honorárom.
Na základe aj týchto skúseností môžem tvrdiť, že ženy sú v práci dôslednejšie, menej konfliktné, disciplinovanejšie aj pracovitejšie než ctižiadostivejší, prehnane ambiciózni a sebavedomí muži. Ale musia nad sebou pociťovať aj autoritu, ktorá si však musí u nich získať dôveru.
Moja veľká radosť a pohoda v práci však trvala príliš krátko. Znova sa prirútila neistota, že stratím výborný džob. Už sa netýkala mňa osobne, ale celej redakcie.
Prihnala sa ako smršť a ohrozila ďalšie vydávanie Expresu. Československý rozhlas zaútočil na náš týždenník, ktorého obsahom bol výber článkov zo svetovej tlače. Vtedy u nás jediné celoplošné rádio už pod kuratelou dogmatických normalizátorov opakovalo ako verklík fíčer redaktora Ivana Hvizdoša pod názvom: „Malomeštiacky produkt za štyri koruny“.
Hvizdoš kritizoval Expres, že prináša samú zvrhlosť – len krv a sex, čo vraj ako dekadentný jav ohrozovalo socialistickú morálku. Žiaľ, bola to v podstate pravda. Naše periodikum, ktoré redigoval môj predchodca Imro Zálupský, bolo vtedy plnokrvníkom zahraničného a dnes už aj nášho bulváru.
Ale zabezpečovalo tým vydavateľovi vysoký náklad časopisu, až sedemdesiat tisíc predaných exemplárov a najmä nevídaný zisk - ročne až osemnásť miliónov korún! Tie potom umožňovali ľahšie prežiť cez štipendiá a iné podporné fondy rebelujúcim literátom, ktorí ešte neohli chrbát pred okupantmi a ich služobníkmi.
Prácu mi musel odobriť minister
Expres sa tak stal nielen bojiskom vysokej politiky, ale tiež veľkým lákadlom uchmatnúť vydávanie tohto týždenníka (tučného prasiatka) pre stranícku tlač, a finančne tak posilniť jej monopolnú dominantnosť na trhu. Práve Hvizdošov príspevok vytváral tlak na nasmerovanú zmenu – zakotviť ziskový Expres vo vydavateľstve Pravda.
Táto krádež titulu sa súdruhom predsa podarila, ale až o desať rokov. Ale hlavnou snahou bolo, aby umelci stratili značný zdroj podpory a obživy, lebo potom by museli lepšie poslúchať a nevzdorovať. Bol to dobre premyslený ťah nových mocipánov, ktorý mal existenčne zraziť na kolená ešte protestujúcich rebelov kumštu.
Našťastie, už od prvého dňa som dynamicky menil obsah novín. Po mesiaci sa z nich celkom vytratil sex a násilie. A preto som ministrovi kultúry Miroslavovi Válkovi napísal na obhajobu Expresu list, doručil mu posledné dve vydania periodika, a vecne poukázal na neoprávnenú kritiku štátneho rádia.
Pevne som veril, že minister obháji na najvyššom straníckom fóre ďalšie vydávanie Expresu vo svojom rezorte. Zrejme to bol aj začiatok jeho dlhých sporov s ideologickým tajomníkom strany Ľudovítom Pezlárom. Minister sa snažil chrániť slovenskú kultúru, ale jeho politicky silnejší rival obhajoval dogmatickú boľševickú líniu.
Koncepčne a zdravo uvažujúci Válek mal potom veľmi ťažkú pozíciu, lebo vtedy už čelil celej kolaborantskej klike, ktorej znova šla karta. Jeho postavenie sa o čosi posilnilo, keď ho Gustáv Husák presadil za člena slovenského straníckeho vedenia.
Lenže mňa vtedy v Exprese už šesť týždňov trápili aj iné starosti - obava a nervozita, že domov chodím bez gáže, čo každým dňom čoraz hlasnejšie reklamovala moja polovička. V domácnosti veľmi chýbali peniaze na živobytie. Netušil som však, že ma musel do funkcie schváliť až sám minister Válek.
Ani som mu za to nepoďakoval, že kvôli mne riskoval stranícke problémy. Veď doba po okupácii sa rýchlo menila v neprospech jeho pôvodných plánov. Ešte pred rokom žiadal šéfredaktora Gryzlova, aby ma uvoľnil na ministerskú funkciu tlačového tajomníka.
Fábryho som opäť uvidel až potom, čo mi strčil do rúk ministrom udobrenú a riaditeľom vydavateľstva Vincom Šabíkom podpísanú pracovnú zmluvu. V nej sa aj oficiálne uvádzalo, že som sa stal nielen editorom Expresu, ale aj zástupcom šéfredaktora, čomu tiež zodpovedal primeraný plat - až o tretinu vyšší než som mal v Smene.
Víťazoslávne sa tváriaci recesista Rudo si však pri tomto našom stretnutí neodpustil poznámku: „Budem nekonečno rád, ked ta tak skoro neuvidým, aby sem ta nemusel sprdnút, že zle robíš. Rozumev si mi, co sem ty povedal? Tak sa podla teho aj zarád!“
Aj som sa podľa jeho rady zariadil, pretože v záujme vyššej kvality týždenníka som ho nevyhľadával a vôbec nepotreboval. Postačili mi skúsení externisti – všetko novinárska elita, povyhadzovaná z rôznych redakcií. Boli radi, že si mohli privyrobiť dajakú korunku na živorenie. Odvďačili sa mi kvalitne spracovanými príspevkami zo zahraničnej tlače, ktorá sa už do republiky obmedzene dostávala aj legálne.
Len pedantným výberom významných a zaujímavých udalostí zo sveta sa podaril nahradiť vyradený bulvár a udržať zároveň vysoký náklad časopisu. Ku kľúčovým externistom patril najmä vynikajúci novinár Roman Kaliský a ďalšie eso - bývalý môj šéf Gavril Gryzlov. Bol som rád, že môžem práve týmto existenčne postihnutým kolegom materiálne pomôcť.
Horšie však, že redakcia aj po odrazení kritiky rozhlasu a dočasnej stabilizácii opäť prežívala útoky mocenských zložiek. Diali sa už v čase, keď slobodu slova znova nahradila účinnejšia forma cenzúry – takzvaná autocenzúra! Tá pre existenčné obavy novinárov sa ukázala úspešnejšia než zrušená predbežná. Pokrytecký režim však mohol potom tvrdiť, že on nič médiám nezakazuje.
Už cenzori nešarapatili priamo v tlačiarni, ale sa zašili v novovytvorenom Slovenskom úrade pre tlač a informácie (SÚTI). Odtiaľ zákulisne a potichu zasahovali do redakcií a škrtili slobodu názoru podľa želaní režimu. Navyše nepriamo rozhodovali o existenčných osudoch novinárov.
Keď už Expres nemohli cenzori kritizovať za krvavý a sexuálny bulvár, tak si našli iný dôvod. Poukazovali na to, že preberá príspevky iba zo západnej tlače, ale ignoruje hodnotnú a bohatú ponuku z ruských periodík. Vŕtalo mi v hlave, ako uspokojiť týchto strážcov socialistickej ideológie, a zároveň nezbankrotovať nízkym predajom.
Ešte šťastie, že vtedy už preberali renomované a slušnejšie moskovské noviny, napríklad Literarnaja gazeta, Vokrug svjeta a ďalšie ruské gazety, zaujímavé príbehy a reportáže zo západných printových médií. Napadlo mi, čo keby sme cenzorov zo SÚTI prekabátili jednoduchým podvodom.
Dopredu sme si zabezpečili preklady článkov z významných svetových titulov, a čakali sme až do chvíle, kým mnohé z nich opublikujú Rusi. A tie sme potom označili názvom moskovských novín, teda nie pôvodným. Táto záchranná kamufláž síce spôsobovala asi štrnásťdňové zdržanie, ale neohrozila aktuálnosť príspevkov a jednoznačne priniesla požadovaný politický profit.
Razom sme mali v Exprese minimálne polovicu článkov označených Made in Russia. Potom už boli oklamaní cenzori nanajvýš spokojní. Veď čokoľvek bolo z Ruska muselo byť prinajmenej dobré. Bez ohľadu na skutočný prínos, prípadne aj závadný obsah. Takto sa vpašovali do Expresu aj články, ktoré by sa inak nevyhli ostrej kritiky ideologických strážcov médií.
Spolupracovníčkou aj manželka Husáka
Hoci sme stratili pútavosť bulváru, podarilo sa nám nielen udržať, ale postupne aj zvýšiť náklad časopisu o celú štvrtinu. Mali na tom svoj podiel viaceré pozitívne redakčné zmeny. Veď aj reportáže či iné články v známych svetových periodikách majú nadbytok vaty, teda zbytočné a významovo nepodstatné vety, dokonca celé odseky.
Preto som striktne trval na škrtoch a úpravách prekladov bez deformačnej zmeny obsahu textu. Citlivou jeho úpravou a krátením zmizla z článkov nadbytočná a nevýznamná vata. Niekedy sa príspevky skracovali až na polovicu, čo do periodika prinieslo zvýšenú pútavosť a dynamiku
Tento prístup si však vyžadoval dve veci – kvalitných prekladateľov a ešte lepších redaktorov v jednej osobe. Ale ako každá novota, kým sa ujala, sa neobišla bez kolízií a konfliktov. Dodnes som ešte nezabudol na dramatický výjav, keď vysoký Roman Kaliský vyskakoval v mojej kancelárii až po strop. Vykrátil som mu jeho desaťflekovú reportáž z nemeckého Spieglu na päť rukopisných stránok. Hoci šlo o preklad, považoval za nehoráznosť, čo si toto redaktorské ucho dovolilo voči novinárovi s najvyšším kreditom a visačkou kvality! Zrejme si aj zrátal, že by tak dostal honorár len sto korún namiesto dvesto.
Veď vtedy už s početnou rodinou trel biedu a chýbala by mu každá koruna. Prestal sa rozčuľovať až potom, keď som mu oznámil nový sadzobník, že za každý kvalitne upravený flek prekladu už dostane až päťdesiat korún a nie dvadsať. No bol by som zle dopadol, keby podstatne vyššie náklady na honoráre sa neprejavili aj vo vyššom náklade novín. Potom by to bol môj redakčný koniec.
Tápal som, či fígľom s ruskou tlačou získal Expres u cenzorov dostatočnú politickú dôveru. Preto som ju skúsil zvýšiť ešte tým, že som každý týždeň priniesol priamo z tlačiarne na ich všemocný úrad objemný balík dobre predávaného periodika. Pre redakciu to bol lacný dar a účinný trik ako jednoducho posilniť postavenie novín priamo u štátnych kritikov – už našich čitateľov.
Tento drobný podarúnok slávil úspech a priniesol nám aj nemalý úžitok. Chválu SÚTI na Expres, ktorý sa tak stal na počiatku normalizácie vraj vzorom pre iné periodiká - bez akýchkoľvek vynútených obsahových zmien a politickej nadpráce!
V profesii som bol vždy ctižiadostivý maximalista, ktorý presadzoval dôslednosť a dosiahnutie čo najlepšieho výsledku. Málokedy ma uspokojil už daný stav vecí. Preto nikoho z redakcie neprekvapilo, že som sa snažil pevne zakotviť náš týždenník na vtedajšom problematickom, politikou ovládanom trhu, a hľadal na to rôzne spôsoby. Veď stále hrozilo, že sa môže vo vtedajších kalných vodách ľahko potopiť. Preto po vyjdení každého nového čísla som pozval kompetentného cenzora pre Expres do kaviarne Tulipán, ktorá bola hneď oproti jeho úradu. Pri poháriku koňaku som ho zakaždým poprosil, aby sa neformálne vyslovil k obsahu nového čísla s tým, čo by On, ako šéfredaktor v ňom vylepšil. Hoci som potom v týždenníku nič nezmenil, ale všetky hodnotenia zo SÚTI boli pre odbor tlače ÚV strany len veľmi pozitívne a pochvalné.
Stabilitu titulu som sa snažil politicky ešte posilniť ďalším krokom. Jedna z kolegýň bola dlhoročnou kamarátkou redaktorky rozhlasu Viery Müllerovej - budúcej manželky najmocnejšieho muža v štáte Gustáva Husáka. Pani Viera občas pre nás preložila článok. Keď som to zistil, tak som ju zamestnal v Exprese na externú dohodu. Všetky uvedené opatrenia síce boli k prospešnej politickej stabilite titulu, ale neboli aj v prospech zvýšenia predaja novín. Okrem už spomenutých úprav aj krátení prekladov a súbežného zvýšenia sadzby honorárov.
Tú najpodstatnejšej zmene v Exprese som síce uvažoval dlhšie, ale urýchlila ju náhoda. V jeden pochmúrny večer som nadlho prišiel o poeta šéfa. V nejakej krčme ho vymlátili chuligáni až tak, že sa musel dlho liečiť. Zrejme zle pochopili jeho humor a recesné kúsky, alebo ich príliš svrbeli päste. Čo šéfovi spôsobilo ujmu, to týždenníku a mne prinieslo úžitok.
Získal som dostatok času pre zásadné koncepčné zmeny periodika, ktorými som chcel podstatne zvýšiť jeho atraktívnosť a predaj. Novou tvárou Expresu som mienil aj milo prekvapiť neprítomného šéfredaktora a preto o svojom zámere som ho neinformoval. Novú sviežejšiu tvár aj prehľadnejšiu štruktúru periodika uvítali domáci, a hlavne, že čitatelia, čo potvrdili ich pozitívne ohlasy a omnoho vyšší časopisu predaj. Preto som právom očakával, že ma za vydarenú iniciatívu a aktivitu pochváli aj ten najkompetentnejší – sám šéfredaktor.
Malo ísť o príjemné prekvapenie a milé zvítanie sa s dlho neprítomným šéfom. Ale ten, len čo ma na chodbe zbadal, príkro a nahlas zavelil: „Súdruh Sitko, hnet podte ku mne!“ Už podľa oslovenia som vytušil, že je zle, ale pravý dôvod som neuhádol. Prekvapil ma, že mi vyká a oslovuje „súdruh“. Ale to ma nevykoľajilo, takže som sa ho bez pozdravu priamo spýtal: „Šéfe, čo sa deje? Stalo sa azda čosi vážne?“ Nevytušil som príčinu jeho rozladenia namiesto srdečného zvítania.
Fábry sa na mňa ani nepozrel, ale sa tváril, ako keby som mu zjedol obed, ktorý si sám navaril Bol totiž všeobecne známym kuchtíkom, ktorý svoje recepty vydával aj knižne ako vtedy hity na trhu. Nahnevane a úsečne ma oslovil: „Prídem po dlhém léčení do redakcie a nepoznám si vlastné noviny! Sammé zmeny, sammé zmeny ...“ Konečne mi svitlo, že sa mu nepáči nová štruktúra Expresu. Chcel som s ním polemizovať, že práve ona zvýšila predaj novín, a preto som sa ho nesmelo spýtal: „Rudko, vari sú podľa teba zlé?“ Odpovedal ako vôbec možný šéfredaktor: „Vúbec né, ale príliš rýchle ...“
Keď som to následne zreferoval Romanovi Kaliskému, tak sa len pousmial, vraj nič iné som ani nemal čakať: „Jožko, čo ešte nepoznáš Ruda? Vari, že ti bozká ruku, a vyklopí na ňu dve – tri stovky? Ak chceš od neho vyfasovať slušný honorár, poradím ti ... Zanôť mu jeho obľúbenú ľudovku – Červené jabĺčko ...“
Sprvu som nechápal, kam mieri, až kým mi nevysvetlil, že môj šéf uverejnil za vojnového Slovenského štátu v satirickom Sršni výstižnú karikatúru o ruskej diktatúre. Nakreslil pekné červené jablko, do ktorého sa prehryzuje veľký červ, označený na tele len slovom – Boľševizmus! Hoci šlo o výstižnú a nadčasovú karikatúru, hodnú ozajstného majstra, no radšej som Romana nepočúvol. Nešiel som potom Ruda za majstrovské dielko pochváliť, ani ako oddanému straníkovi zanôtiť Kaliským odporúčanú ľudovku.
Nešťastie prišlo samo
Na základe skúseností som zistil trpkú pravdu, že keď sa mi v živote najviac darilo, mal by som byť v strehu a pripravovať sa, že do mňa udrie hrom. No ten udrel naozaj prekvapivo a potichu, keď na oblohe nezahrmel žiaden blesk.
V Bunkri, nenoblesnom lokáli blízko Slovenského rozhlasu, som v jeden večer náhodne naďabil na Ruda Fábryho. Na stojáka pri barovom pulte popíjal víno s prvým námestníkom ministra Válka, Jánom Princom. Bezúčelne som ho hneď podpichol: „Nevedel som, že ty ako cukrovkár, piješ? Ešte som ťa ani raz nevidel v redakcii s pohárikom ...“ Na to sa zamračil: „Ty somár jeden, pretsa si v robote nebudem robit šenk. Dáš si též dva deci?“
Do Bunkra som vstúpil s veselou mysľou, ale odchádzal hrozne zbitý. Ján Princ mi oznámil katastrofickú novinu: „Ešte nevieš, že ti odvolávajú šéfa? Priprav sa tiež, že ho budeš skoro nasledovať. “ Nezdalo sa mi, že si zo mňa robí psinu. Preto už nervózne som ho prerušil: „Kto odvoláva Ruda? Vari nie Válek? Však na to nie je nijaký dôvod! Zo SÚTI počujem iba chvály ... Aj náklad sa nám zvýšil o dvadsaťpäť tisíc výtlačkov ...“
Pozrel na mňa súcitne, zrejme ho prekvapila moja naivita: „Myslíš si, že je dnes až také podstatné SÚTI, a váš vyšší náklad? Na ústrednom výbore strany zistili, že v redakcii grupuješ vyhodených pravičiarov. Si až natoľko hlúpy, že nevieš, aký tam majú z vašich spolkov obavy? Rudo sa len zviezol ... Uvedom si, že oboch vás riešilo samotné predsedníctvo ÚV strany!“ Zareagoval som už nervózne: “Čo na to Válek, nezastal sa?“
Jeho prvý námestník sa na mňa so súcitom pozrel: „Ten mal sám čo robiť, aby sa ubránil. Veď dopustil, aby si ty, vyhodený zo Smeny, pracoval v Exprese ...“
Následne sa ozvali zo Zväzu slovenských spisovateľov protesty proti odvolávaniu Fábryho z funkcie šéfredaktora. Za mňa sa postavil iba môj hárem na čele s najmladšou a najbojovnejšou Máriou Šišolákovou, chceli ísť do štrajku. Bolo to od nich pekné gesto, ale veľmi nerozumné, a preto som ho odmietol.
Zvolil som iný postup. O dva dni som sa pred siedmou rannou nasáčkoval pred tapacírované dvere súdruha ministra, ktorý chodil veľmi presne do úradu. On vždy veľký slušák ma tentoraz už neuvítal s úsmevom, ale predsa prijal aj ako neohlásenú návštevu. Hoci už o polhodinu mal zvolanú poradu vedenia ministerstva a zrejme sa na ňu potreboval pripraviť.
Ako básnik mi imponoval tým, že nelietal v oblakoch, konal nanajvýš rozumne, pragmaticky a zároveň slušne. Pohotovo vedel vystihnúť podstatu prerokovávanej veci, aj správne zvážiť jej vhodné riešenie. Ale svoje poetické snenie držal v úrade na uzde veľmi pevno. Naše stretnutia neboli časté, netrvalo dlho, ale zakaždým sa vyznačovali plnou otvorenosťou, neformálnosťou a pohodou. Preto som tajne dúfal, že navonok neprístupný Válek už tým, že ma bez ohlásenia prijal, dá mi ešte šancu pracovať v Exprese. (Pokračovanie čoskoro.)
