Hladinu našej podivne divokej politiky rozvírila v médiách správa, na ktorú odpoveď netrpezlivo naliehali novinári od povereného premiéra na každej jeho tlačovke. Až konečne sa dozvedeli, že Eduard Heger založil z už raz „premaľovanej“ strany SPOLU novú stranu DEMOKRATI, a tej sa stal aj šéfom.
Hoci aj médiá a novinári, čo zdieľajú obavu o návrat moci korupcie a autokracie Róberta Fica, by mali túto dlho očakávanú informáciu premiéra o možno menej tmavom obraze krajiny po výsledku volieb len uvítať. A dali tak premiérovi aj ozajstným demokratom šancu ako-takej nádeje. A nie hneď Hegera a jeho stranu zatracovať či nedôkazne, všeobecne aj skryto kritizovať.
Uvediem konkrétny príklad z úvodu spomenutého článku v SME „Vešanie utopenca“, v ktorom autor okrem ďalších nekonkrétnych útokov na predsedu poverenej vlády vraj Igor Matovič (citát):
„ ...si tentoraz za terč vybral bývalého ministra zdravotníctva Vladimíra Lengvarského. Ten vraj bol človek prezidentky, Jany Cigánikovej, finančných skupín, od prvého dňa páchal zlo a Matovič proti nemu od začiatku razantne protestoval , ale proti takej presilovke bol bezmocný.“
„Toľko Matovič, samozrejme, vie, takže si opäť utiera topánky do úslužného predsedu vlády. Prečo by aj nie, keď si to nechá.
Predseda OĽaNO totiž v preklade hovorí, že Heger napriek vážnym zlyhaniam, prehreškom, ba až kriminálnym aktom (v čom? – pozn. J.S.) z nejakých (asi nie čestných) dôvodov držal Lengvarského vo funkcii, a teda za ne nesie prinajmenšom politickú zodpovednosť.“
Čudná fabulácia a protirečenie v texte autora, keď vraj Matovič kritikou ministra zdravotníctva si vraj „opäť utiera topánky do ÚSLUŽNÉHO predsedu vlády“, hoci Heger ministra zdravotníctva neodvolal. Aj keď na to naliehal jeho stranícky šéf. Azda premiér tým neukázal voči I.M. svojprávnosť a integritu? Dá sa to však povedať aspoň raz o dvojročnom vládnutí Pellegriniho pod taktovkou a kopírkou Fica?
Oveľa vážnejšia je však v texte tohto komentátora tvrdenie, hoci nemá ani jeden konkrétny príklad na svoju tvrenie, že „Predseda OĽaNO totiž v preklade“ vraj spájal Hegera s niečím nečestným až kriminálnym. Je mi „záhadou“, prečo si potom autor dovolil uviesť v nadtitulku svojho komentára takú osočujúcu a bezočivú nehoráznosť, zaváňajúcu až trestným činom, že „Heger žne plody svojich zločinov“. Má však šťastie, že to nenapísal o Róbertovi Ficovi, hoci na rozdiel od premiéra by mal na to dôvodov neúrekom.
Miernejšie osočovanie, dezinformácie a útoky som na E.H. zaznamenal odkedy prevzal funkciu premiéra, ktorých bolo naozaj dosť. Hodnotím to ako snahu týchto tiež publicistov, politikov a ohrozených oligarchov tak, že chceli vyvolať rozkol medzi Matovičom a Hegerom.
Chceli tak spôsobiť až takú „dieru“ v OĽaNO, ktorá by stranu potopila. Keď sa to za dva roky nepodarilo, tak sa im to nakoniec podarilo cez napäté vzťahy Matoviča so Sulíkom. Čo postupne vyvolalo koniec koaličnej väčšinovej vlády.
Ale nerátali so scenárom, že namiesto úradníckej vznikne menšinová vláda bez dôvery pod vedením dôsledného a disciplinovaného lodivoda Hegera. A protikorupčný proces zatvárania korupčníkov z politiky a oligarchie tak ďalej pokračuje. Hoci už len pribrzdeným tempom pre vyvolávanie zastrašovania a neistôt opozíciou u vyšetrovateľov NAKA, prokurátorov špeciálnej prokuratúry a sudcov.
Takže sa teraz „hrá“ o čas skrátenia už predčasných volieb na jún alebo o definitívny pohreb Hegerovej vlády na úkor občanov a destabilizácie štátu. Pričom jej existencia do stanovených predčasných volieb je závislá výlučne od zachovania elementárnej politickej kultúry a disciplíny nedisciplinovaného Igora Matoviča. O tom, že Eduard Heger s ním bude vytrvalo hľadať rozumné kompromisy, však nepochybujem.
V politike súčasnú situáciu hodnotí inak ako autor „Vešanie utopenca“ známy a skúsený komentátor Peter Schutz. V článku „Planktónu kypí z hrnca“ (SME 7.3.) nie je generál Lengvarský obeťou kauzy, ale naopak, čo vyjadril takto:
„Iste, exminister zdravia sa s nikým spájať nebude, ale jeho vyhlásenie o „prostredí politickej korupcii“ si v kampani vyvesí Fico na bilbord na každom stĺpe. Autentický svedok z najvnútornejšieho vnútra – žiadny kajúcnik – spochybnil posledný rozdiel medzi ficovskými vládami a touto „koalíciou“, ktorý ešte dokážu voliči odlíšiť.
S každým obvinením z korupcie by pritom mala ísť aspoň orientačná indícia, že asi kedy a kde, lebo inak je to kydanie hlava – nehlava na každého, kto sa v „prostredí“ vyskytol.“
„Je to však najmä ešte hlbšie pod rozlišovacou schopnosťou voličov všetkých strán a hnutí, čo je najzákernejší spôsob, akým (Lengvarský -pozn. J.S.) mohol odísť ...“ (Koniec citátov.)
V dnešných politických súvislostiach je treba zdôrazniť, že založenie novej strany s jednoznačným názvom Demokrati v čele s dosluhujúcim premiérom je teraz správnym krokom. Môže sa stať prekážkou voči hegemónii nástupu k moci oligarchie, korupcie, aj autokrata Fica a v „pračke“ médiami tri roky systematicky a cielene očisťovaného Pellegriniho.
Bez zreteľa na volebný výsledok novej strany Demokratov a povolebný vývoj na Slovensku je pokus o zjednotenie demokratických síl v krajine ako bariére črtajúcemu povolebnému zlu a zlobe, u dosluhujúceho premiéra oveľa viac autentické než u Mikuláša Dzurindu. O tom nemôže byť dnes pochýb.
Veď Heger napokon uspel i v neľahkej úlohe dohody spolupráce nad politickým egoizmom. Ešte možno včas a tam, kde neuspel ani bývalý dvojnásobný predseda vlády. Otec kedysi prekvapivého spojenia demokratických síl a víťaznej SDKÚ nad vtedajším autokratom Mečiarom.
Heger významne zabodoval u váhajúceho predsedu strany Spolu, poslanca Miroslava Kollára. Ten napokon ustúpil a narýchlo zvolal zjazd jeho bývalej partaje a sám sa vzdal svojej funkcie v prospech budúceho šéfa. Čo sa u nás stáva naozaj výnimočne a zrejme ani dlho tiež nestane. Predtým takto múdro a prezieravo konal len vedec Mistrík v prípade zvolenia pani prezidentky Čaputovej.
Eduard Heger sa však v projekte spájania sa demokratických síl do predčasných volieb vyhranil povolebnej spolupráce nielen proti Smeru, Republike a strany Kotlebu, ale aj voči Hlasu. Pričom presvedčil projektom novej strany aj desiatku kvalifikovaných odídencov z OĽaNO, vrátane prodemokratických, prozápadných a protikorupčných ministrov Jána Budaja, Rastislava Káčera, Karla Hirmana a Jaroslava Naďa.
O ich jednoznačnej politickej orientácii aj preukázaných odborných kvalitách môže pochybovať len neprajník či v politike neznalec diania na Slovensku. Toto tvrdenie môžu potvrdiť aj ich názorovo neprotirečivé prejavy, či stanoviská k aktuálnym udalostiam v štáte a celkové ich konanie vo verejnej exekutíve za predchádzajúci čas..
Pre skutočných slovenských demokratov ide tak o jasný odkaz, že nová strana DEMOKRATI pod vedením povereného premiéra by pri podpore médií (prinajmenšom ich nezaujatosti a objektívnosti) mohla ešte zvrátiť po predčasných voľbách varujúci antidemokratický a autokratický vývoj v štáte.
Lenže médiá, ako dnes určujúci prostriedok vplyvu na verejnú mienku a na rozhodnutia voličov sú vo veľkej miere v rukách korupčných oligarchov. Čo sa následne odzrkadľuje aj v politicky zradikalizovanej, rozvadenej a rozvášnene spolarizovanej spoločnosti.
To sa verne odráža aj v rôznych prieskumoch a vo volebných preferenciách nimi nekriticky podporovaného a predtým v korupčnom prostredí Smeru rovnako skompromitovaného Hlasu. Z čoho však významne ťaží aj po voľbách totálne odpísaný jeho materský Smer. Hoci sa voči nemu mnohí novinári až teraz kriticky vyhradzujú a vyjadrujú.
Túto prekvapivú situáciu nášho života výstižne a presne vystihol v článku SME (9.3.) „Nestrácajme súdnosť, prosím“ externista redakcie Matúš Ritomský, z ktorého značnú časť preto odcitujem:
„Konštatovanie, že Hlas je pre autentických prozápadných demokratov prirodzeným oponentom, pritom nemusí byť nutne postavené na tvrdení, že Pellegrini chce uniesť Slovensko smerom na východ ako Fico.
Dôvodom na vyhranenie sa voči Hlasu môže byť aj dvojtvárnosť v zásadných otázkach. Nech si spomenieme na akúkoľvek kľúčovú politickú tému posledných rokov, Hlas a jeho predstavitelia sa správali alibisticky.
V čase pandémie, keď bolo treba verejnosť podporiť v ochote očkovať sa, Peter Pellegrini ju od očkovania odrádzal rôznymi nepravdivými tvrdeniami. Keď príde na tému spravodlivosti, predstavitelia Hlasu hovoria, že špeciálnu prokuratúru by nutne nezrušili, ale na jej personálne obsadenie pod vedením Daniela Lipšica by si určite posvietili.
V čase podpisovania obrannej dohody s USA ju Hlas odmietal a prispieval k šíreniu protiamerickej hystérie. A keď pôjde reč na agresiu Ruska proti Ukrajine , tak strana Hlas na jednej strane deklaruje potrebu konať v súlade so západnými spojencami, zároveň však odmieta urobiť čo i len krok navyše vo veci vojenskej pomoci napadnutému susedovi.
Pamätáme si, ako Peter Pellegrini hodnotil poskytnutie obranného systému S – 300. Ak dnes ukrajinské ministerstvo obrany tvrdí, že vďaka nášmu daru zachránili veľa civilistov, je namieste obava, že keby vládol Hlas, tieto životy by boli zmarené.“
„Aj keby sme prijali (predčasnú) tézu, že bez Hlasu sa návratu Fica zabrániť nedá, stále platí, že v záujme slovenských prozápadných demokratov nie je robiť Hlasu chradnúci prívesok, ale v predvolebnej súťaži získať dosť voličov na to, aby mohli po voľbách „temné stránky“ Hlasu čo najúčinnejšie vyvažovať.“ (Koniec citácií.)
Samozrejme, že viacerým médiám, novinárom a publicistom, politológom a najmä politikom takéto odporúčanie autora - demokrata nemôže vyhovovať. Dnes by sme sa mali zamyslieť aj nad tým, čo predčasné voľby spôsobili. Podstatne zvýšili chaos, nepokoj a hospodárske zadlžovanie krajiny parlamentom. Proti ktorým javom je chromá vláda prakticky bezmocná. Splnili sa tak varovné slová z veľmi mála publicistov, ktorí mali kriticky názor na predčasné voľby, ktoré vyhovujú výlučne deštrukčnej opozícii.
A jedinou prekážkou, čo dnes ešte stojí Smeru a Hlasu v ceste ich návratu k moci (do starých čias tzv. „našich ľudí“, netrestanej korupcie a právneho marazmu) môže byť práve dobrý volebný výsledok strany Eduarda Hegera, v ktorý len dúfam na základe analytickej úvahy. Podľa mojich skúseností (i z minulosti) to však v značnej miere bude závisieť najmä od médií, od ich objektívnych informácií či dezinformácií.
(Pokračovanie blogu čoskoro.)
P.S.: Na základe doterajších skúseností očakávam pre „nevhodný“ politický obsah článku jeho blokovanie čítania aj v hodnotení „páči sa“. Ak by sa čitatelia článku znova k nemu vrátili, tak by zistili, že „počítadlo admina“ neraz zamrzne. Konkrétnosti tohto môjho spochybňovaného poznania a tvrdenia rozvediem v niektorom samostatnom blogu.
13.3.2023: Môj už temer napísaný kritický komentár k poznámke P.S. bol administráciou "zneškodnený", lebo jeho dopísanie bolo zablokované s poznámkou "Odísť zo stránky?" (s možnosťou buď "odísť" či ju "zrušiť"). Zvolil so možnosť odísť. Následne bol tento text z blogu celkom zmazaný. Zopakovať ho na to som už nemal čas ani nervy. Ešteže som stačil včas napísať aspoň tieto tri vety protestu voči "postsocialistickej cenzúre" (?).
