Ruskí vojaci zničili katolícky seminár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v obci Vozel pri Kyjeve. Informoval o tom latinský biskup kyjevsko-žytomyrskej (správne ypsilon) diecézy Vitalij Kryvickyj. Vo svojom vyjadrení okrem iného tvrdí:
„Prišli vojaci s ťažkou technikou a zo seminára si odniesli všetko, čo sa dalo – klimatizácie, pračky, počítače, internetové routery, kuchynské vybavenie, dokonca aj obľúbené staré tenisky nášho rektora ...“
Ďalej informoval: „...vojaci odcudzili i niekoľko liturgických predmetov, vrátane pamätného kalicha a monštrancie, ktoré použil svätý Ján Pavol II.“ Biskup tiež tvrdí, že budova seminára bola kompletne zničená, že nemajú vodu, elektrinu ani plyn. (Oba citáty sú z článku Aktuality 11.4.): „Ukrajina: Ruskí vojaci zaútočili na seminár pri Kyjeve, ukradli kalich Jána Pavla II.“)
Rusi ešte väčšie zverstvá, barbarstvá a násilia už napáchali na civilnom obyvateľstve Ukrajiny. Rovnako však aj na ženách. O čom výstižne svedčí článok v SME (11.4.) pod titulkom: „Po znásilnení treba Ukrajinkám pomôcť“. Z tohto denníka uvediem tri úryvky:
„V uplynulých dňoch priniesli zahraničné médiá množstvo svedectiev, že sexuálne násilie páchajú ruskí vojaci systematicky a v nemalých rozmeroch.“
„Spolu s tým, ako sa ruskí vojaci sťahujú z miest a predmestí okolo hlavného mesta, aby premiestnili svoje vojenské úsilie na východ Ukrajiny, ženy a dievčatá hlásia polícii a médiám a ľudsko-právnym organizáciám zverstvá, ktoré z ich strany zažili. Ide o hromadné znásilnenia, útoky pod hrozbou zastrelenia a znásilnenia pred očami detí.“ Oba úryvky zverejnil britský The Guardian.
„Médiá ako The Times alebo UniHerd zverejnili, že videá zo znásilnenia ukrajinských žien končia dokonca aj na pornostránkach.“
Túto hroznú zvrhlosť by si však na ženách („vraj pokrvných bratoch“) okupačné vojská nedovolili, ak by nemali na tento 0medzinárodne trestný zločin neľudskosti tichý súhlas Kremľa. Veď tento najkrutejší čin nepraktizovali na okupovaných územiach Európy ani krutosťou povestné nacistické jednotky hrdlorezov SS.
Pričom toto v Európe temer osem desaťročí neslýchané barbarstvo už potvrdzujú aj stovky mŕtvol na oslobodenom území, čo dosvedčujú aj stovky priamych svedkov týchto zločinov o genocíde Ukrajincov. Tieto nedôvodné a historicky ťažké zločiny imperiálneho Ruska ešte len postupne pribúdajú a vychádzajú najavo.
Je len samozrejmé, že ich popiera strojca zločinu a teroru Putin, jeho kriminálni komplici či vraždiaci hrdlorezi. Ale tiež početní dezinformátori, v zahraničí platení „spiaci“ agenti Moskvy a najmä režimom ovládané ruské médiá. Všetci nehanebne dezinformujú a klamú ruskú a svetovú verejnosť o reálnej hrôze a šialenom dobrodružstve vodcu Kremľa na Ukrajine. Ale morálne mysliacich a ľudí s mozgom v hlave kdekoľvek na svete neoklamú.
Ako desaťročný chlapec som bol silný Rusofil, ale po ruskej agresii v roku 1968 sa mi o bratoch z Východu celkom otvorili oči. Čo v skutočnosti sú a akú hrozbu aj pre Slovensko predstavujú. Ich „hrdinské“ činy opisujem v mojich pamätiach s názvom „Vedieť odísť“. Práve z tejto knihy budem citovať úryvok, môj osobný zážitok a dramatický príbeh o našich ruských osloboditeľoch mesiac pre ukončením strašnej vojny:
„Ruskí pešiaci na konských vozoch boli pre mňa veľkým sklamaním. Vybájil som si budúcich osloboditeľov celkom inak, v inom zbroji. No videl som iba unavených mužov v špinavej, ošúchanej rovnošate, ktorí mali na pleci kotúčový automat a patróny vo vreckách nohavíc. Pohľad na týchto zbedačených osloboditeľov bolo pre moju romantickú dušu rozčarovaním.
Veď ako chlapča som s otcom zakaždým tajil dych, keď sme potajme počúvali stanicu Volá Londýn. Jej znelka „bum, bum, bum, bum“ ma zakaždým vzrušila. Nedočkavo sme čakali na správu, kam až postúpila Červená armáda, aké ďalšie mestá oslobodila. Ich názvy Sevastopol, Odesa, Charkov, Kyjev mi zneli ako najkrajšie metropoly, hoci isto boli v ruinách. V tých časoch som už poznal lepšie než násobilku mená všetkých ruských maršalov aj akému frontu velili,
Keď prvý osloboditeľ – dôstojník vstúpil do nášho domu, otec(jeho očiach buržuj) otvoril na jeho privítanie fľašu starej slivovice a ponúkol ho poldecákom. Ten ho však hodil do dresu a ukázal prstom na dvojdecový pohár. Netrvalo ani polhodiny a oficier vypil „na ex“ päť pohárov! A fľaša prázdna a oficier triezvy. Otec ako slušný hostiteľ šiel na poschodie do špajze pre ďalšiu pálenku. Dôstojník sa vybral za ním. Keď uvidel asi zo desať skladovaných fliaš, vytiahol pištoľ, namieril ju na hlavu otca a nechal si všetky naložiť do našej veľkej koženej tašky. Spokojný, s pištoľou už za opaskom, pozdravil “spasíba“ a pobral sa oslobodzovať ďalšie mestá a dediny od krutých okupantov.
Druhý ruský návštevník domu bol iba vojak. Už ho otec nepohostil skonfiškovanou slivovicou - ale iba vodou. Aj on namieril naňho zbraň. Vynucoval si, aby mu dal spoľahlivo fungujúce švajčiarske hodinky, ktorých presným časom a tenkou hrúbkou sa tatko vždy chválil. To už bola aj na flegmatického bojka otca prisilná káva a na prekvapenie sa odvážil rázne vzoprieť. Rusa napomenul: „Stalin, zakázal brať časy!“ Keď vojak počul slovo Stalin, vyľakal sa a zdupkal.
Ďalší ruský osloboditeľ však pochodil najhoršie. Ťahal mamku do šopy, ale tá mu vrazila takú šupu, že sa mu z nosa začala liať krv. Šermoval puškou a chcel ju zastreliť. Ona s ním zápasila a silno kričala. Rus zutekal ešte prv, kým pribehol na pomoc otec aj so zavalitým zamestnancom Tónom.
Našu malú izbietku v našom jednoposchodovom dome najprv obýval ruský špión Schwarz. Potom pred oslobodením Piešťan (4. apríla 1945) dva dni podplukovník Wehrmachtu, veliteľ nemeckej batérie. Jej kanóny z rozsiahleho voľného poľa blízko domu ostreľovali pozície postupujúcich Rusov. Zopár nocí v nej tiež spal major rumunskej oslobodzovacej armády.
Fešný veliaci rumunský dôstojník ma upútal, že si maľoval pery. Ale aj tým, že spolu s ním spávala na úzkej posteli pekná slečna. Vždy som ju videl namiesto v uniforme iba v červenom župane. Ako desaťročné chlapča som si vymýšľal, či má pod ním aj dajakú bielizeň. Ľutoval som, že si to nemôžem nijako overiť, keď sa umývala v lavóre.
V tej istej posteli nakoniec spával aj ruský plukovník a s ním aj macatá barišňa. Ale tú som videl iba v uniforme, v ktorej možno aj spala. Rus bol nadmieru srdečným, ale chýbali mu móresy a noblesa rumunského majora či nemeckého podplukovníka.
Už z opisu udalostí je zrejmé, že pred Rusmi sa do domoch našej krátkej ulice pri železničnej stanici nakvartírovali Nemci, potom Rumuni, ale tí nič neukradli, nijakú nezbedu či ujmu nevyviedli. Ale ruským osloboditeľom stačil jeden deň, ten nami štyri roky vysnívaný, aby po sebe zanechali namiesto obdivu a úcty len veľké sklamanie a rozčarovanie. Môj dôverčivý otec, citovo Rusofil, utŕžil prvú veľkú facku a precitnutie z vďaky a naivity voči naším osloboditeľom.“
P.S. Prosím čitateľov článku, aby si v rámci prípadného záujmu prečítali v jeho diskusii môj kritický príspevok. O tom, ako je tento blog už na druhý deň od uverejnenia administrátorom drzo a nehanebne cenzúrovaný. Keď včera v rebríčku hodnotenia Najčítanejšie zo suverénneho prvého.miesta dnes"prepadol až na jeho samé dno - . predposledné siedme miesto. Prosím, všimnite si tiež, ak blogu dáte svoj hlas,, že "sa Vám páči, či na to vôbec zareagovalo aj vykazované "oficiálne" číslo. Ďakujem.
