Jáchymov mi bol najlepšou univerzitou života

Dokončenie príbehu: "Cesta slobody na Západ nás zviedla do pekla Jáchymova".

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

Ak by ľudia  väčšmi rozmýšľali, pozorne sa obzerali okolo seba, hneď  všetko „iné“ nezatracovali, zrejme by boli  viac múdri. Závidíme  majetok,  zdravie, krásu, úspech, ale ešte nikomu nezávidíme rozum. Veď každý si myslí, že ho má  nazvýš, vraj aj na rozdávanie ... V živote som zistil, že práve najväčší hlupáci si vždy mysleli, že sú neomylní a najmúdrejší. Tragédiou však  je,  ak aj získajú moc.

Práve „Jáchymov“ mi zmenil celý život od základu, pretože od rodičov som sa stal materiálne nezávislým, pribudlo mi zdravé sebavedomie, zvýšil sa pocit dospelosti, a priklusala ako zdatná kobylka samostatnosť v rozhodovaní. S rodičmi som sa už v ničom neradil, ale naopak, oni sa radili so mnou. Čo som povedal – to platilo. Dominantnosť matky prešla na mňa, len devätnásťročného syna.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
0 seconds of 0 secondsVolume 0%
Press shift question mark to access a list of keyboard shortcuts
00:00
00:00
00:00
 

V administratívnej centrále Jáchymovské doly (vraj skromne národný podnik) mojich len vyše 17 rokov bol  pri podpisovaní zmluvy  naozaj pracovno-právny problém. Ale s tým naša naivná trojica plánovačov úteku (na už zadrôtovaný a prísne strážený  Západ) rátala ešte doma. Takže sme sa na to  predom pripravili.  

A tak mojím garantom (v zastúpení rodičov) mi bol o sedem rokov starší, rozvedený brat Zdeno, u ktorého som „vraj“ už dva roky býval. Táto účelová „finta“ po dlhšom „rozhovore a vysvetľovaní“ u  príslušnej kádrovej pracovníčke (monopolného dodávateľa  uránu  Rusom),  bola napokon úspešná.

SkryťVypnúť reklamu

V administratívnej centrál uránových  baní nás čakal  ešte ťažší rozhovor so  starším anonymom ( z ŠtB), ktorý bol príliš zvedavý, prečo sme prišli pracovať práve do baní „Jáchymovské doly“? Kým sme uspokojili jeho nadmernú zvedavosť a vydal nám kartičku pre bežných smrteľníkov do zakázaného rozsiahleho kráľovstva  menom „Jáchymov“, tak  sme sa aj zapotili. Následne nám určili jednotlivé  pracoviská s rôznou zemepisnú polohu na mape Československa, v ktorých však boli všade naši verní „ruskí priatelia na večné časy“.

Urán bol cennejší než životy!

V tomto pred verejnosťou celkom uzavretom priestore bane a trestaneckého tábora si väzni v záujme plnenia bezohľadnej normy  však nechránili ani svoje životy nevyhnutnou výdrevou v nadloží pracovísk. Práve pre veľký výskyt zeminy nad ich hlavami hrozili smrteľné závaly. Pred zosuvom pôdy niekedy však muklov neochránili ani hrubé drevené podpery, neraz ich závaly rozdrvili až na dielce dreva. Lenže alfou a omegou každého mukla bolo splniť náročne stanovenú normu, lebo iba tak ľahšie prežil a vyhol sa postihom.

SkryťVypnúť reklamu

Inak mu žalárnik mohol znížiť objem stravy, zamedziť možnosť kúpiť si v táborovej „kantíne“ cigarety či iný tovar za vydreté táborové poukážky a takisto mu mohol zakázať akýkoľvek písomný styk s domovom či dokonca vylúčiť aj výnimočnú šancu stretnúť sa s rodinnými príslušníkmi. Ak však napriek všetkému dlhodobo neplnil normu, hrozila mu „diera“ – samotka.

Existoval tu dômyselný systém cukru a biča, zabezpečujúci automaticky vysokú pracovnú aktivitu a produktivitu temer bez dozoru, ktorý však nebral ohľad ani na telesne slabých a chorľavých väzňov. Ale prečo nevyhnutná ochrana životov v podobe výdrevy pracovísk nemala nijakú prioritu? Prečo bola v pracovnej norme najhoršie bodovo hodnotená? Len ťažko posúdiť, či sa tak dialo pre pomätenú myseľ, totálnu hlúposť alebo kriminálnu zvrhlosť. Určite však najmä preto, aby sa vyťažilo čo najviac uránu bez ohľadu na číhajúcu smrť.

SkryťVypnúť reklamu

Aj preto v uránových baniach často dochádzalo k smrteľným úrazom. Stačila malá nepozornosť či iná nepredvídateľná udalosť. Ale najčastejšou príčinou smrti bola práve absencia údržby technického vybavenia bane. Napríklad v susednej bani Ležnice sa pretrhlo možno až tonu vážiace, vyše osemsto metrov dlhé a veľmi hrubé oceľové lano. To držalo ťažkú "klec" – primitívnu kabínu z kovu a dreva na prepravu personálu do podzemia i „ vývoz“ uránu i hlušiny do areálu bane.

Následne tak zlyhali v rámci prevádzky roztvorené dva veľké drapáky, bezpečnostná poistka, ktorej silné pružiny mali hneď sklapnúť a padajúcu klec už po pár metroch zastaviť. Tá však letela aj s troma väzňami vyše tristo metrov na samé dno šachty. Chýbala však akákoľvek kontrola a údržba  technických zariadení bane..

Za ich kritický stav neniesol nikto z vedenia objektu zodpovednosť a nikto sa za to neocitol vo väzení. Veď každá údržba by si vyžadovala odstávku ťažby, a tá mala pre Rusov a našu lokajskú vládu väčšiu prioritu než životy nejakých muklov. Preto sa ťažilo nonstop deň aj noc, bez technických odstávok. Tie by ohrozili splnenie narastajúceho plánu ťažby vzácnej strategickej komodity. Nebral sa pri tom ohľad ani na tých pár civilov v podzemí.

Po štrnástich dňoch zatknutie

Ako zelenáč som si v prvé dni vypočul od väzňov rôzne hororové príhody o krkolomných útekoch, zastrelených utečencoch, tyranských bacharoch a mnohých smrteľných úrazoch. Opisy boli konkrétne, detailné a presvedčivé. Aj to bol jeden z dôvodov, že som v prvé dva týždne fárania zle spával. Príčinou bola aj neznesiteľná zima až na kosť.

 Hoci bol len začiatok decembra, teplomer na severe Čiech už ukazoval vyše mínus pätnásť stupňov Celzia, takže veľký chlad som cítil aj počas spánku. Steny dreveného baraka, rovnakého ako za vojny v koncentrákoch, chránili len dovtedy, kým sa v malej plechovej piecke kúrilo. O dve-tri hodiny som sa v rozľahlej holej izbe bez kobercov cítil ako v ľadovni.

V bani ma hneď na úvod opantala opatrnosť ktorý z muklov bonzuje, a preto s ním musím komunikovať len formálne a čo najmenej. Skoro všetci vrátane kriminálnikov sa mi vtierali do priazne. Práve preto, aby mohli profitovať necenzurovanými listami či z domu odoslanými balíkmi s potravinami. Niektorí sa aj navzájom ohovárali: „Pán kolektor (žiaden súdruh!), dajte si na toho chlapa pozor, je to bonzák!“

 Či vôbec bol a ktorý väzeň klamal, to sa nedalo vedieť. Všetci vyzerali rovnako. V gumovom fáraku, s koženou prilbou na hlave a karbidkou v ruke boli na nerozoznanie. Ani na ich tváre sa nedalo blikajúcim svetielkom posvietiť a vyčítať z nej špatný úmysel.

Moje obavy neskúseného chlapčiska sa ešte zvýšili informáciami, že zopár bývalých brigádnikov doplatilo na dobro voči väzňom. Pomohli im odoslaním utajeného listu či doručením potravín od rodičov alebo manželky. Následne ich ktosi z väzňov bonzol a vzápätí uviazli v bani bez pracovnej zmluvy a v mundúre s veľkým bielym krížom na chrbte. Ale aj medzi brigádnikmi sa našli hyeny, ktoré vykrádali balíky pre uväznených, hoci zarábali tisíce.

Po dvoch týždňoch neprívetivého pobytu som si preto povedal dosť. Radšej sa vrátim domov a vzdám sa úteku za kopčeky. Táto pesimistická úvaha sa však rozplynula hneď po tom, čo som sa po „nočnej“ umýval osamotený v spoločnej umyvárni, v ktorej z každého kohútika viseli tenké cencúle ľadu. Zrazu tam vstúpil neznámy muž a identifikoval sa mi červeným preukazom ŠtB. Keď ma vyzval, aby som sa obliekol a hneď s ním odišiel, roztriasol som sa ako po priamom zásahu elektrickým prúdom.

Potom už mlčal ako ryba a neodpovedal na žiadnu moju otázku, prečo s ním mám odísť a kam. Riekol iba: „Onedlho sa všetko dozviete.“ Opatrne som mu vysvetľoval, že som po nočnej veľmi unavený a musím sa pred ďalšou smenou vyspať. Odbil ma lakonicky: „Však sa ešte vyspíte dosť!“

Rozklepaný ako ťukajúci ďateľ na strome som nastúpil s agentom v Horním Slávkove na motoráčik do blízkeho mestečka Loket. Tých pätnásť minút cesty vláčikom, ktorý pendloval do a zo zakázaného pásma uránových baní, tajný zaryto mlčal. V duchu som zvažoval, či som sa v bani pred nejakým bonzošom nepreriekol o úmysle utiecť za kopčeky. To by zrejme mohol byť dôvod na zatknutie. V hlave sa mi premietali ešte horšie hrôzy než v horore. 

Keď sme na stanici vystúpili z vlaku, môj nevrlý nemý spoločník mi ukázal rukou na ženu stojacu pri koľajniciach: „Poznáte tú pani?“ (Všimol som si, že nepovedal „súdružku“.). Na dovtedy nepríjemnom ksichte sa mu vyčaril úsmev. Eštébák mi podal ruku a bez slova odišiel. Keď som zbadal mamku, skoro som od radosti zvýskol. Bol to nečakaný prízrak a zázrak záchrany. 

Doma som totiž rodičom "nabulikal," že musím ísť na povinnú brigádu do baní, kde si dobre zarobím. Moja lož však rýchlo spľasla. Mama nezaváhala a s jej vlastnou rozhodnosťou sa hneď vydala do tohto českého zapadákova. Neviem, čo všetko nahovorila eštébákom, keď ich dokázala presvedčiť, aby jeden z nich zašiel po mňa do zakázanej zóny.

Mama ma radostne objala, akoby som sa práve vrátil z cesty okolo sveta. Zašli sme do staničného bufetu na horúci čaj s rumom. Naliehala na mňa, aby som s ňou okamžite odišiel domov. Vraj až z Piešťan vybaví neplatnosť pracovnej zmluvy, lebo som ešte neplnoletý. Ani slovkom ma nekarhala za to, že som jej o brigáde klamal. Trvalo mi celé tri hodiny, kým som ju presvedčil, že mám dobrú a výborne platenú prácu, nič mi tu nehrozí, ani nechýba. Znova som klamal, až sa prášilo. Prekvapivo som sa vzoprel mamke, chmáravám bane a pokušeniu ujsť z drsného prostredia uránového monštra. 

Ani neviem, prečo, zrazu vo mne vzplanul tento vzdor. Ale práve on mi neskôr priniesol nevídaný prospech a vzostup. Pre nevzdelaného a naivného sopliaka bola práve jáchymovská skúsenosť tou najlepšou univerzitou života. Môj bezprostredný dvojročný kontakt s muklami vo mne vzbudil nielen zvedavosť, vzrušenie a nové objavy, ale predovšetkým mnohé poučenia pre budúcnosť. Medzi väzňami som stretával najpestrejšiu sortu zaujímavých a nevšedných ľudí. Mal som tak možnosť spoznať mne dovtedy neznámu spoločenskú elitu, ktorá sa ku mne správala úctivo a prívetivo. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví fabrikanti, nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné vraj „protištátne živly“. Dennodenne som sa však stretával aj so spodinou – násilníkmi, zlodejmi, podvodníkmi, špekulantmi, dokonca aj s vrahmi.

Práve v Jáchymove som spoznal skutočnú tvár komunistického teroru. Už predtým som neveril jeho samochvále, že je spravodlivý a dobrý pre všetkých poctivých, pracovitých ľudí. Ale v Horním Slávkove som sa denne stretával aj s násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom a klamstvom. Bolo to bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa počas vojny.  

P.S.: Vraj nie je diskriminácia a cenzúra blogera i jeho blogov? Opak však dokazuje manipuláciu v systéme, keď dnes napoludnie som zistil, že blog má len163 čitateľov, ktorým sa pôvodne páčil v počte 8 -krát,. ale v inej iba internej (iba pre blogera) štatistike to bolo číslo 9 - krát. Táto technická nepresnosť a nezrovnalosť v samotnom systéme (pre čitateľov nedostupných údajov) trvala pomerne dlho, kým boli konečne na správne číslo uvedené.

Objektívny čitateľ sa môže o diskriminácii a cenzúre aj tohto blogu o tom presvedčiť podľa počtu jeho čítania, Keď za 8 hod. od zverejnenia nedosiahol ani 200 - krát čítaní. Je to otrasný stav. Veď ide o článok obsahom, spracovaním a významom pre dnešok aj pre zachovanie reálneho obrazu o našej politike pre budúcnosť pamätihodné spoznanie.a článok. Navyše ide tu o dramatický a čítavý pribeh z neznámeho prostredia pre čitateľa.

Tento text sa mi veľmi ťažko písal, keďže zmanipulovaný systém mi jeho napísanie rôzne sťažoval. Napríklad, že napísané nové slová mi z ničoho nič preskočili už do napísaného textu blogu. Ďalej, že do práve písaného textu sa mi vnucovali kadejaké tabuľky a iné prekážky. Pričom takisto ako tieto prakticky celkom neúčinné lotroviny, tak takisto moja "obranne" nevyhnutná kritika ma len okrádajú o drahocenný čas chorého starca. Ale vydržím a zostanem blogovať až do konca života.. . ... .

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  387
  •  | 
  • Páči sa:  9 993x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1970 komentátor denníka Smena. Potom ďalší rok krátko editor a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať. Následne založil prvý nezávislý týždenník v SR Slobodný piatok a bol jeho šéfredaktorom. Hneď po vzniku samostatnosti štátu bol riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol. Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť získal v roku 2019 medzinárodnú Literárnu cenu E.E. KIscha. .Ešte v roku 1991 získal Hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu. A v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

312 článkov
Lucia Nicholsonová

Lucia Nicholsonová

207 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

35 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

90 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Marcel Rebro

Marcel Rebro

136 článkov
reklama

SME si všimli

Ako CIA hľadala Archu zmluvy – Donald Trump odtajnil dokumenty

Vladimír Benčík

Ako CIA hľadala Archu zmluvy – Donald Trump odtajnil dokumenty

Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy

  • 4. apr
  • Páči sa: 16x
  • Prečítané: 798x
  • 1
Zavraždený Marek bol stelesnením slušného človeka

Jozef Foltýn

Zavraždený Marek bol stelesnením slušného človeka

Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol

  • 3. apr
  • Páči sa: 117x
  • Prečítané: 2 822x
  • 4
Včelárske tradície a zvyky na Slovensku

Matúš Radusovsky

Včelárske tradície a zvyky na Slovensku

Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.

  • 26. mar
  • Páči sa: 6x
  • Prečítané: 364x
  • 0
O Západnom brehu...

Dávid Polák

O Západnom brehu...

...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.

  • 7. mar
  • Páči sa: 17x
  • Prečítané: 995x
  • 2
John Portasik (Ján Portášik) - Príbeh (ne)obyčajného človeka

Miloš Majšík

John Portasik (Ján Portášik) - Príbeh (ne)obyčajného človeka

Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.

  • 27. feb
  • Páči sa: 43x
  • Prečítané: 2 230x
  • 1
Hlava XXII v štátnom IT

Marcel Rebro

Hlava XXII v štátnom IT

Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle

  • 17. feb
  • Páči sa: 105x
  • Prečítané: 2 098x
  • 2

Hlavné správy zo SME.sk

Čierny pondelok? Vyparili sa rekordné bilióny dolárov, trhy padajú ako v časoch covidu
Nezákonne ovplyvnil voľby. Za antikampaň proti Korčokovi dostal exminister Draxler pokutu 300 eur

SITA a 1 ďalší

Nezákonne ovplyvnil voľby. Za antikampaň proti Korčokovi dostal exminister Draxler pokutu 300 eur

O pokute rozhodol Okresný súd v Bratislave.

  • 59m
Škriniar hľadá riešenie. Má pozoruhodné schopnosti, je totálny líder, tvrdia experti
Fullovu galériu vedie nominant SNS. Prvý raz ju videl v deň nástupu
reklama
SkryťZatvoriť reklamu