Novinári kritizovali stranu OĽaNO, že jej celé stranícke členstvo nemá ani 40 členov, že je v krajoch a okresoch bez straníckych štruktúr. Môj názor bol opačný. Uvítal som takýto jeho opak. Pretože táto strana potom nemusela vytvárať v štátnej správe pre neschopných a neodborných karieristov či diletantov (zväčša i korupčnej povahy) nevyhnutné „chlieviky“ podľa významu ich funkcie v straníckej hierarchii. Následne tiež nemusela odvolávať z odborných funkcii aj profesijne osvedčených štátnych zamestnancov a priveľmi tak škodiť celému Slovensku a všetkým občanom.
Každá politická strana síce potrebuje administratívny aparát pre svoju politickú činnosť, ale ten by mal byť primeraný a efektívny, ale predovšetkým si ho musí strana platiť samá zo straníckych zdrojov. Nie pokútne z korupčných či obdobne kriminálnych a len minimálne zo štátneho rozpočtu. Napokon aj straníci za socializmu mali v tomto financovaní poriadok v nižších straníckych zložkách. Tie žili len z vysokých poplatkov svojho početného členstva. Až na úrovni štátu sa neprehľadne uplatňovali kumulované funkcie KSČ a štátne, teda aj ich utajené financovanie štátom.
Komunistom i komunistickej ekonomike, ideológii a celej spoločnosti však najviac škodila ich hlavná ideologická a triedna „zbraň“ - válovov i „chlievikov“ pre ich stranícke rozsiahle stáda – „nomenklatúry kádrov“. Aj komunista, ktorého si režim nevybral a nestanovil do nomenklatúry kádrových rezerv miesta, okresu či kraja, bol potom bez akejkoľvek individuálnej šance získať a obsadiť akúkoľvek lukratívnu funkciu.
Šlo vtedy o najvýznamnejší mocenský faktor a nástroj KSČ, ktorý však bol vážnou hamovkou nielen ekonomického rozvoja krajiny, ale všetkých jej spoločenských podsystémov. Keďže takýto realizovaný iracionálny systém dovolil uplatniť sa osobne aj pre spoločnosť v nežiadúcej veľkej miere neschopným straníkom tým, že zahatal tak kariérny postup práve odborne vyspelej a nadanej elite mimo KSČ v celom bývalom Československu (tento raz však bez pomlčky).
Pod vplyvom Gorbačovovej perestrojky a dôvodu ekonomicky zaostávajúcej našej krajiny za vyspelým svetom ustúpili na konci tzv. normalizácie reformní komunisti zo svojich ideologických zásad a umožnili niektorým najschopnejším spoluobčanom (bez legitimácie strany) spoločensky sa uplatniť v rôznych funkciách v hospodárskej sfére.
Potom v roku 1968 (ešte pred ruskou okupáciou) reformní komunisti dokonca schválili zákon významného vtedy reformného ekonóma Otta Šíka. Ten jednoducho zrušil ich hlavný mocenský nástroj vládnutia – teda podmienky výberu a stanovenia nomenklatúr kádrových rezerv vo všetkých zložkách verejného života.
V rámci tohto zákona, ktorému zahatala uplatnenie v praxi ruská okupácia, si mohli tzv. vtedy “pracujúci“ v celej sfére hospodárstva aj v iných verejných štruktúrach spoločnosti stanoviť kohokoľvek koho si sami zvolili za najvyššieho šéfa svojej samostatnej organizačnej jednotky (fabriky či inej štátnej zložky). Tento zákon z hľadiska občianskeho práva a demokracie vtedy významom presiahol hranice našej obrodzujúcej sa krajiny „socializmu s ľudskou tvárou“.
Je priam otrasný jav politického zneužitia moci v demokratickom štáte, že po temer siedmich desaťročí sme svedkami v personalistike, že sa znova uplatňujú najhoršie politické a protispoločenské maniere v najhoršom vydaní – formou straníckych nominácií do temer všetkých funkcií, na ktoré má vplyv štát.
Zmenila sa v tom len jediná vec, že o tomto antidemokratickom barbarstve nerozhoduje výlučne jedna komunistická strana, ale spoločne spriahnutí víťazi v demokratických voľbách. A tí konajú po každom volebnom víťazstve horšie než kedysi barbarské tatárske a osmanské hordy. Koristia a plienia v krajine čo sa dá a im neutečie.
Je trestuhodné, čudesné, že na konci svojho politického života sa vo vládnutí zmravnili i adepti dlhodobého násilia komunisti. Dnes ich však opäť nahradili skupiny maškarád mocenskej politiky a vlády v klaunskom šate vraj „demokratov“. Ich psota, nenávisť, šírenie klamstiev a podvodov bude čoraz viac narastať, pretože v minulosti mnohí komunisti už sami vo vlastných klanov začali pozerať na svoju ohavnú tvár kriticky a kajúcne. Ale dnešní komedianti pretvárky a strašenia ešte len začali svoje vystúpenia násilia, hrôzy a pohrôm bez poučenia z našej zvrátenej nedávnej histórie a hystérie.
P.S.: V tretej časti blogu „Ako sa z demokracie môže zrodiť totalita?“ (3.) som chybne uviedol meno známeho komentátora SME Petra Tkačenka. Správne som mal uviesť TKAČENKO. Za chybu sa jemu i čitateľom ospravedlňujem. Autor blogu J.S..
UPOZORNENIE: Tento blog dosiahol 78 098 - krát čítaní. Nie však 58 098 - krát, aký počet čitateľov svojvoľne zmenil pán administrátor!
