FOND NÁRODNÉHO ROZKRÁDANIA
Jedno príslovie vraví, že žiaden strom nerastie do Neba. Verejné vyhlásenie o korupcii hlavného korumpovateľa moci a verejného života rozhnevalo i krstného otca korupcie - šéfa vlády Mečiara. .O jej už vtedy dynamickom rozkvete svedčí i za záhadných okolností neskôr zavraždený minister hospodárstva Ducký, v korupčných kruhoch známy ako „Majster twenty“. Táto prezývka vznikla pre stanovenú taxu dvadsiatich percent z privatizovaného štátneho majetku pre privilegovaných budúcich majiteľov.
Pri vytváraní tzv. slovenskej podnikateľskej vrstvy boli vtedy potrebné dve veci - politická protekcia s finančnou korupciou. Vtedajšia tzv. veľká privatizácia sa udiala na základe „zákona“ - cez účelovo vytvorený Fond národného majetku, legalizovanej formy totálneho rozkrádania štátu. Majetok nás všetkých sa tak „rozdával“ formou telefonátov z vlády na „Fond“. V ňom potom jej ustanovení členovia „komisionálne“ a bez akejkoľvek právnej zodpovednosti splnili tajné želanie vlády - komu, čo a za čo rozdať. Tento systém beztrestného kradnutia však prežil aj nástupnícke vlády. Až dovtedy, kým ešte zostalo z eráru, vytváraného štyri desaťročia z ožobračovania „pracujúceho ľudu“, čo ešte kradnúť.
BANALITA TEMER ZNIČILA SLOVAK GOLD
Do tejto „chýrnej doby“ Jozefa Majského bola vtiahnutá aj Nadácia Slovak Gold a tým i ja ako jej výkonný prezident. Šlo však v podstate o celkom banálnu a špecifickú vec. Tá vyplynula z fanfarónstva, márnomyseľnosti a všemocného vplyvu tohto narýchlo vykvaseného najbohatšieho naboba u nás. Opis tohto navonok „vážneho incidentu“ odcitujem z mojej novej knihy Vedieť odísť:
„Čas rýchlo ukázal, že spomedzi nadačných spoluzakladateľov – vplyvných právnických osôb - mi bol trvalým a užitočným pomocníkom len František Bruckmayer, vtedajší generálny sekretár Asociácie zamestnavateľských zväzov a združení SR (stály to partner každej vlády). U ďalších troch vplyvných zakladateľov NSG som bol veľmi rád, keď mi „nevyrobili“ nejaký zbytočný problém.
Temer osudnou sa pre nás stala príhoda, keď Jozef Majský si zaumienil, že získa prestížne ocenenie Grand Prix Slovak Gold. To sa udeľovalo zo všetkých certifikovaných produktov vždy za príslušný rok. Veľká komisia 15-tich členov, zložená najmä z externistov, v tajnom hlasovaní určila tri tieto ocenenia z najvýznamnejších hodnotených produktov. Ich držiteľom sa potom odovzdávali na slávnostnom podujatí GALAVEČER SLOVAK GOLD. Boli to prvé podujatia tohto druhu na Slovensku, z ktorých až deväť ročníkov odvysielala na „jednotke“ v prím čase Slovenská televízia
Keď som sa tesne pred udeľovaným ceny rokoval v nadačnej veci s predsedom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, so spoluzakladateľom Nadácie SG, tak ma táto uznávaná osobnosť v hospodárstve oslovila s odporúčaním: „Pán prezident, bolo by aj pre nás výhodné, aby Majský dostal Grand Prix SG ...“ Moja odpoveď formou otázky ho však zaskočila. Ale navonok to neprejavil: „Pán predseda, to azda myslíte vážne?“ Potom už o Majskom nepadlo ani slovo. Lenže, čo vtedy tento mocný podnikateľ chcel, to vždy aj získal. Ale Certifikát Grand Prix SG predsa nedostal.
Potom sa už diali kroky za mojím chrbtom, aby napriek môjmu jednoznačnému odmietnutiu sa uspokojilo želanie Jozefa Majského. Vtedy i najvýznamnejšieho a najbohatšieho člena Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory. A tak sa potom stalo, že v komisii získal problematický produkt jeho firmy Sipox až sedem z pätnástich hlasov. Za dokonca hlasovali aj traja zástupcovia z Prezídia Nadácie Slovak Gold.
Vzápätí nasledoval drzý a výhražný telefonát Majského. Vyhrážal sa mi, že nám ešte ukáže, čo sme si to dovolili. Zrejme, ak by sme kšeftovali a mu vyhoveli, tak by ocenil našu „ochotu“ vysoko - možno aj na dva milióny korún.
Svoje hrozby neúspešný zbohatlík aj splnil. Slovenská obchodná a priemyselná komora vystúpila verejne a demonštratívne z Nadácie SG na svojej výročnej schôdzi, na ktorej boli prítomné vtedajšie hospodárske elity z celého Slovenska. Takú tvrdú unfair ranu sme od spoluzakladateľa nečakali. Iba s veľkým šťastím sme potom prežili tento uder pod pás. Jeden z nižších šéfov Komory mi po čase povedal, že načo by mali byť v „spolku“, v ktorom nemôžu presadiť záujmy svojich členov. No satisfakcie som sa predsa dožil, keď u mňa ten istý pracovník zo SOPK (Komory) asi o rok sondoval, či by sa nemohli do vedenia Nadácie SG opäť vrátiť. Čo som vylúčil.“ (Koniec citátu z knihy.)
ANI ESET NEMAL VÝNIMKU
Bolo vylúčené, aby náš Certifikát kvality SG získal niekto protekčne, tobôž korupčne. Každý prihlasovateľ na certifikáciu výrobku či služby musel zdokumentovať ich kvalitu protokolmi z príslušných skúšobní či iných oficiálnych ustanovizní. Inak sme jeho prihlášku automaticky zamietli. Až na základe dôveryhodnej dokumentácie hodnotila prihlásený produkt či službu príslušná komisia odborníkov z univerzít, vedeckých ústavov, etablovaných laboratórií či skúšobní. Ich počet sa v našej databáze rokmi rozrástol až cez vyše tisíc šesťsto odborníkov z rôznych hospodárskych sfér . Pre každý jeden hodnotený produkt sa osobitne vytvorila trojica až štvorica príslušných špecialistov. Bez súhlasu všetkých členov komisie bolo udelenie Certifikátu Slovak Gold bezpredmetné.
Na certifikáciu sa prihlásila aj najúspešnejšia slovenská firma ESET. Svoju prihlášku však vyplnili len formálne a zaslala ju bez požadovanej dokumentácie. Preto sme ESET vyzvali splniť stanovené požiadavky. Následne sa mi telefonicky ozval obchodný riaditeľ firmy a podráždene až ultimatívne mi oznámil: „Viete vôbec, čo je naša firma? Aká je svetoznáma a uznávaná? Myslíte si, že máme čas na vaše papierovanie? My sa nemusíme o váš certifikát vôbec uchádzať, máme všade vynikajúcu povesť!“
Napriek jeho siláckym rečiam som zachoval pokoj, hoci ma to trocha podráždilo: „Nepochybujem, že naše podmienky viete splniť. Ale pochopte aj nás, že nadácia musí trvať na rovnakých kritériách certifikácie u každého prihlasovateľa. Výnimku ešte nemal, ani nebude mať žiaden.“
Aj v ESETe pochopili, že v systéme Slovak Gold sa nepraktizujú kompromisy, že nie sú profesijné či etické úlety, a preto bude získaný certifikát SG aj pre ich chýrnu spoločnosť pýchou a uznaním kvalitnej práce. V televízii (zrejme na TA3) som asi po roku náhodne uvidel, ako sa sám majiteľ firmy pochválil našim certifikátom kvality.
O čo zvýšiš – polovica tebe!
Jeden z mojich aforizmov znie: „Postaviť sa proti násiliu je veľká sila, ale odolať pokušeniu ešte väčšia.“ Tento aforizmus vznikol na základe osobnej skúsenosti, keď aj iní sa už ocitli v situácii, čomu dáť prednosť. Či podľahnúť zvodom chamtivosti, alebo si zachováš tvár a myseľ slušného človeka. Práve veľká moc korupcie často zvíťazí na úkor zachovania morálky a presvedčenia dovtedy bežného poctivca. Pretože v televíznych slovách kriminálnika Majského, žiaľ, odznelo i odznieva veľa nepríjemnej pravdy. Zmýlil sa iba v tom, že u podplácanej „obete“ rozhoduje výlučne to, ako sa sama seba morálne váži. Či má svoju hrdosť alebo chce byť boháčov služobník
Oveľa „inú kávu“ ako v prípade Majského šlo u reklamnej agentúry, ktorá pripravovala prvé tri roky náš televízny Galavečer dodávkou „na kľúč“. Jej dramaturg, neskôr ústredný riaditeľ STV, ma veľmi prekvapil, keď mi hneď na úvod „spolupráce“ predložil na podpis šéfovu zmluvu o dohode. Podľa nej som mal pripraviť nejaký scenár za odmenu až tridsiatich tisíc korún. Ohradil som sa, že som nič nepísal. Dostal som však čudnú odpoveď: „A v čom by mala byť chyba, pán prezident?“
V tomto obchodnom vzťahu zrejme šlo o celkom bežný spôsob korupcie, o akúsi „milú pozornosť“ voči objednávateľovi zákazky. Myslel som si, že moju „nechápavosť“ a rázne odmietnutie šéf príslušnej agentúry správne pochopí a zoberie si z toho i poučenie.
Ale najviac ma šokoval znova - po odvysielaní tretieho Galavečera SG. Nepoučil sa a skúšal, ako by si ma k sebe pevne pripútal a zároveň sám sa obohatil. Vtedy sme si už tykali, sedeli spolu vo vieche na Vysokej 44, kde som mu vytýkal niektoré nedostatky už v realizovanom a odvysielanom programe. Napríklad, prečo nevystrihol malé zaváhanie vtedy ešte mladej moderátorky Zuzky Mauréry? Veď do odvysielania programu chýbali dve hodiny, takže sa to dalo v zázname vystrihnúť. On mi namiesto odpovede drzo navrhol: „Jožko, zvýš honorár! O koľko zvýšiš, z toho toľko dostaneš na ruku polovicu, čisté nezdanené ...“
Bez rizika by som tak okradol Nadáciu. Celkom bezpečný kšeft bez prostredníkov. Tým však u mňa tento reklamný mág už definitívne skončil. Našiel som si korektného producenta Galavečera, pána Svarinského (otca známej herečky). Ten mi následne zabezpečil bez korupčných „zvyklostí“ až šesť kvalitných televíznych programov za lepšiu cenu, lebo nikoho nepodplácal. Ten desiaty – jubilejný v roku 2004 už nemohol, pretože nemal „dostatočné konexie“ na nový vrcholový manažment Slovenskej televízie.
V súčasnom žalostnom stave Slovenska ma hnevajú účelové mediálne krasorečnenia o morálke v našom nemorálnom prostredí a z toho plynúce nebezpečné útoky na vládu Igora Matoviča. A to aj pre jeho 22 rokov starý plagiát diplomovky zo študentských čias.Tiež by som veľmi uvítal vyšší podiel morálky v politike, ale musím sa uspokojiť aspoň s účelovým pragmatizmom tých politikov, ktorí konajú aj v prospech spoločnosti, a nie opačne. A Matovičov reálny ťah proti stohlavej korupčnej hydre ide tým správnym smerom A to je pre mňa podstatné, čo od novej vlády najviac čakám. A to už vláda rozhodne začala realizovať za piskotu mnohých neprajníkov.
