"Dobro nie je čin, dar, ani prejav dobrosrdečnosti. Dobro nenaučíš, ale ani dobru sa nenaučíš! Buď ho v sebe máš, alebo nemáš." (Jeden z aforizmov autora blogu z knihy DOBRO NENAUČÍŠ.)
Po prvom zatknutí otca verila mama, že jedine jej brat Slávo ho môže zachrániť. To, čo potom nasledovalo, dá sa vidieť len v nevydarenej dráme alebo v dobrej komédii či detektívke..
Hneď po zatknutí otca si strýko vybral dovolenku, aby ratoval švagra. U kompetentných zástupcov vojnového režimu sa snažil zapôsobiť tým, že si obliekol sviatočnú uniformu dôstojníka slovenskej armády. S mamou cestoval denne z Piešťan do Bratislavy a späť. Pochodili všetky možné inštancie, ktoré by mohli pomôcť, ale všade nachádzali zatvorené dvere alebo mlčanie. Slová o špiónovi, vysielačke a ÚŠB naháňali všetkým strach.
Strýko si však zistil , že osobným tajomníkom prezidenta Tisa je jeho dávnejší priateľ, právnik Kašický. Ten Slávovi poradil, aby šiel priamo do nory dvoch majestátnych levov z kameňa, teda k utajeným agentom ÚŠB. Podarilo sa mu vybaviť prijatie u ich obávaného šéfa Imricha Súckeho. Hneď po niekoľkých vetách hlavný agent vybehol na strýka a kričal naňho:
„Ako sa vôbec odvážite obhajovať zradcu a špióna? Vy ste kapitánom slovenskej armády? Nechám vás vyzliecť z uniformy. Hoci ide o vášho švagra, to ma nezaujíma, je to nepriateľ nášho štátu ...“
Nekonfliktný kľuďas strýko, ktorý už ako legionár v Rusku a o štvrťstoročie potom v SNP však nebol bojkom, sa razantne obul do útočníka, a nezostal mu nič dlžen. Podľa slov mamy, keď to najviac iskrilo a nachvíľu stíchlo, Súcky skúmavo pozrel na strýka[, a zrazu ho pokojne oslovil:
„Slávo, ty ma už nepoznáš? Veď sme spolu cvičili v Sokole (za prvej republiky dobrovoľná telovýchovná organizácia). Ale vtedy si vyzeral inak, nebol si ako súdok piva ...“
Hoci sa za dvadsať rokov oficier veľmi zmenil, bystrozraký agent Súcky ho rýchlo spoznal. Ale Slávovi sa až potom vyjavil výzorom menší, vždy zachmúrený a tichý mládenec. A le nemohol tušiť, až ako vysoko sa vyšplhá. Strýko v napätom a nepriateľskom prostredí nespoznal v najobávanejšom vyšetrovateľovi z Ústredia štátnej „nebezpečnosti“, kedysi nesmelého mládenca, najmä u dievčat.
Hneď sa dramatický krik zmenil na priateľské zvítanie a objatie, tiež v milé spomienky na mladosť aj na spoločné zvádzanie dievčat s veľkým zvodcom strýkom, ktorý v lámaní ženských sŕdc bol majstrom. Z vyše dvojhodinovej návštevy u obávaného agenta bol však podstatný záver. Súcky, vedomý si neobmedzenej moci, bohorovne sľúbil: „Aby si vedel, akého si mal, a ešte aj máš kamaráta, tak tvoj švagor pôjde ešte dnes večer domov!“
Ani hostiteľ nelimitovaných možností okamžite nesplnil svoje ľahkovážne slová. Zabránili mu v tom rozpory vo výpovediach medzi väzneným tatkom a vypovedajúcou mojou mamkou. Tie potom musel zladiť tak, aby otca mohol čo najskôr z vyšetrovačky prepustiť. Ale[ ešte prv, kým prišiel domov, šiel priamo z väzenia do trnavskej nemocnice, kde mu narýchlo vyoperovali polovicu žalúdka. Ale pre istotu, aby nikto pacienta počas zotavovania nevyrušoval, Súcky mu „diskrétne posadil“ pred dvere nemocničnej izby ozbrojeného strážcu.
Ale možno šlo iba o dymovú clonu, že svojvoľne prepustil podozrivého protištátneho zločinca, čo kamufloval tým, že len na slobodu vypustil volavku.
Ukázalo sa, ako som už predtým spomenul, že do prípadu agentov Schwarza a Fompferu sa nezaplietlo až dvesto odbojárov voči režimu, ale iba jedenásť osôb. Práve tých označil krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. júna 1942 za „podozrivých zo spáchania protištátneho zločinu ...“ a zablokoval im majetok takzvaným zátvorom. Išlo o občanov z Račišdorfa (dnes Rača), Piešťan, Svätého Jura a Bratislavy.
Aj pri tejto kauze sa však prejavil právny marazmus vtedajšieho režimu, keďže sa zátvor týkal aj majetku mojej matky, ktorá však nebola z ničoho obvinená. V prípade figurovala iba ako svedok, keď ju vypočúvali na ÚŠB. Vtedy už aj na môjho otca stiahlo vtedajšie štátne zastupiteľstvo (prokuratúra) obžalobu, čo príslušný súd vôbec nerešpektoval, alebo iba na túto podstatnú vec administratívne zabudol.
Veď v júni 1942, v čase zátvoru nášho majetku , bol už otec dva mesiace z kriminálu vonku a vo veci už bol nestíhaným občanom. Po prepustení z nemocnice sa už otec zotavoval doma z prežitých útrap. Bez výsluchov, tvrdých drezúr a drevenej prične aj veľkej zime v cele. Slobody si užíval vyše roka, až kým sa udialo jeho druhé zatknutie. Z hľadísk práva sa potom ukázala otrasná skutočnosť, keď ho eskortoval ozbrojený žandár ako nebezpečného zločinca do známej väznice v Ilave. Bol to inak slušný človek, ktorý ho poznal, a preto vo vlaku mu hneď sňal putá: „Nehnevajte sa, pán Sitko, ale musel som ... Taký máme rozkaz!“
Pri druhom zatknutí a eskorte do basy už nešlo o vyšetrovaciu väzbu, ale o neurčitú a natvrdo. Udiala sa však bez obžaloby a súdu!!! Akýsi zdrap papiera s pečiatkami (vraj zatykač) však nebol na základe rozsudku. Preto v ňom nemohla byť uvedená ani doba otcovho väznenia. Rok, dva či doživotne?
Podľa ľubovôle, zlej či dobrej nálady žalárnika? Toto bezprávie umožnil len výnos slovenskej vlády z roku 1943 (teda nie zákon), keď o zatknutí a väznení rozhodoval iba vyšší štátny úradník - náčelník príslušného okresného úradu. Práve ten z Piešťan podpísal na otca zatykač a eskortu do ilavskej prevýchovy.
Nerozhodoval zákon a súd, ale len svojvôľa a osobné posúdenie viny či neviny u všemocného náčelníka - najvyššej šarže v okrese. On mohol vtedy strčiť do basy koho chcel a kto sa mu javil iba podozrivým.
Práve Súcky aj v roku 1943 zariadil, že sa otec dostal po troch mesiacoch aj z Ilavy na slobodu. Následne ubezpečil fotra, že od piešťanských mocipánov už bude mať trvalý pokoj. Telefonicky hovoril s náčelníkom okresného úradu v Piešťanoch a dohovoril mu do duše pre jeho nešťastný verdikt. Ten hneď pochopil svoj omyl[ , a zariadil okamžité otcovo prepustenie z basy, do ktorej ho iniciatívne strčil. Aj všemocný pán mesta si rýchlo zrátal, či mu otec stojí za to, aby si zahrával s nebezpečným pánom z Bratislavy.
Veď korupcie, rodinkárstva a kradnutia bolo aj v Slovák štáte neúrekom, ale strachu z ÚŠB ešte viac. Aj v prípade otca sa ukázalo, akú mala vtedy neobmedzenú moc a svojvôľu konať represívna tajná polícia. Veď zatknutie otca a jeho väznenie v Ilave sa diali mimo justičných orgánov. Výlučne Imrich Súcky znova (z priateľstva so strýkom Slávom) zabezpečil , že podozrivý z protištátneho zločinu pôjde aj z druhej väzby na slobodu.
Ukázalo sa, že z moskovských špiónov na Slovensku mali úžitok iba agenti štátnej bezpečnosti. Ale ťažkú ujmu pocítili tí, ktorí sa dali naverbovať na spoluprácu s amatérskymi agentmi komunistami ospevovanej tzv. „Červenej kapely“. Môj otec nebol ani hrdinom, ale ani hazardérom či inak nezodpovedným človekom. Bol to iba skromný, nenápadný bojko aj dobrosrdečný rojko, obojstranná sirota od troch rokov s hlbokým sociálnym cítením.
Imrich Súcky iste neuveril rozprávke rodičov, že Schwarza s jeho vysielačkou ubytovali náhodne, že vôbec netušili, že ide o špióna. Najskúsenejší vyšetrovateľ ÚŠB by skôr uveril v nevinu zo špiónstva u predsedu vlády Vojtecha Tuku, ktorý sa mu predtým (za prvej ČSR) nevyšmykol z basy. Veď prečo by si chcel cukrár s veľkým domom prilepšiť prenájmom izbietky ruskému špiónovi?
Aký mal teda Súcky dôvod, že dva razy zachránil uväzneného otca? Veď to, že sa u nás našiel kufor s vysielačkou, neveštilo pre tatka nič dobré. Najmä, ak by sa dostal do rúk na Červenú kapelu „nažhaveného“ gestapa. To by zrejme vytĺklo z otca akékoľvek priznanie. Veď do vzniku SNP šlo vo februári 1942 odhalené najväčšie protinemecké a protištátne sprisahanie, ktorým sa zaoberali najvyššie bezpečnostné zložky v Berlíne.
(Záver tohto osobne prežitého vojnového dramatického príbehu bude článok: „ Náš únos Súckeho z Viedne vyvolal demarš susedov“.)
P.S.:Cenzúra, diskriminácia, pomstivosť a hanebnosť pána administrátora voči 89 - ročnému a chorému blogerovi (za stálu kritiku admina) nemá hraníc. Čo dokazuje aj tento môj blog, ktorý za 91 minút od zverejnenia mal počet čítania len 62 - krát. Ale potom, čo som otvoril počítač a rôzne na blog začal klikať (len za 21 minút), tak sa zvýšil stav čitateľov na 106 - krát (nárast o 44 - krát).
Prečo tiež v stĺpčekoch ponúk (avíz) blogov sa v mojom prípade vždy uvádzajú podstatne nižšie čísla čítania mojich článkov oproti dosiahnutej o desiatky vyššej realite(!) Namiesto toho, aby s touto hanebnosťou pán administrátor prestal, tak systematicky eskaluje už tento vyše dvoch rokov starý (celkom zbytočný) konflikt. Dokedy???
Prosím o pozornosť čitateľov: Pre uvedenú kritiku pána administrátora je blog už v pravidelne dlhých pauzách nadlho vyraďovaný zhodnotenia počtu čitateľov. Preto za 9 hodín od zverejnenia vykazuje "úctyhodných" až 223 čitateľov. Tento kritický stav sa mi už nepodarilo nijakým technickým spôsobom zmeniť. Blahorečím dôslednosti a vytrvalosti p, administrátorovi škodiť až tak otvorene i okato kritikovi a nepríjemnému blogerovi. Po tejto kritickej informácii sa ich počet "zvýšil" až na 23O - krát.
