Súčasná koalícia zneužívania moci koná s rovnako intenzívnou deštrukciou ako kedysi komunisti za prvej vlády Klementa Gottwalda, ešte pred tzv. „víťazným februárom pracujúceho ľudu“. Fico, Pellegrini a ich hrobári demokracie uplatňujú dnes tie isté metódy, podlosti, protizákonné postupy a kroky rozvratu, aké hneď po svetovej vojne realizovali u nás násilníci červenej skazy.
Potom, čo vo februári 1948 minister vnútra Nosek odvolal z funkcií sedem krajských veliteľov polície, tak následne demokrati v koaličnej vláde „národnej obnovy“ sa zhodli, že zneužívanie moci a črtajúcu sa totalitu komunistov musia zastaviť. Všetci ministri demokratických strán (okrem nezávislého ministra zahraničných vecí Jana Masaryka) podali na protest demisiu. A tým vyvolali dlhú vládnu krízu. Ale sa prepočítali, že prvá Gottwaldova vláda padne.
Oddaní lokaji Moskvy však vzniknutú krízu zneužili na zásadný prevrat v štáte a štyridsaťročný jeho rozvrat, Bleskovo zmobilizovali všetky svoje deštrukčné mocenské sily. Povolali do bratovražedného boja tzv. ľudové milície (ozbrojencov z radov pracujúcich povaľačov), zatrúbili na poplach pre záchranu „ideí“ fatamorgán svetlých zajtrajškov už spolitizované odbory, aby tie vyhlásili generálny štrajk a súbežne do Prahy na Václavák pozvážali stovky tisíc prívržencov komunizmu najmä z Čiech.
V danej hrozivej dileme a alternatíve, keď ďalší osud celej krajiny závisel len od rozhodnutia váhajúceho prezidenta Eduarda Beneša. Ten buď neprijme demisiu demokratických ministrov a potečú potoky krvi, alebo sa automaticky zrodí totalita triednej nenávisti. občianskeho strachu, udavačstva, ale aj zatýkania, väznenia a vraždenia oponentov režimu.
Nerozhodný prezident aj keby neprijal demisiu ministrov, by len na neurčitý čas posunul budúcu tragédiu desiatky tisíc rodín, postihnuté to obete komunistických represálií. Osud mnohých z nich končil práve v uránových baniach Jáchymova.
Veď arbitrom aj pôvodcom tejto hysterickej a historickej aj našej tragédie boli práve následní víťazi svetovej vojny (USA, sovietske Rusko a Anglicko, štvrté Francúzsko bolo významom a vplyvom len do počtu). Tieto mocnosti sveta si v roku 1943 v Teheráne len zakreslili na mape Európy budúce hranice jej štátov. Až následne začiatkom roka 1945 na konferencii v Jalte definitívne stanovili status demarkačnej línie, rozdeľujúcej starý kontinent na dve časti - krajiny západnej demokracie a východnej debility.
Aj potom vtedajší domáci uzurpátori moci chceli vraj nie pre seba, ale pre svoj pracujúci ľud akési fantasmagorické bezobsažné dobro. Naši súčasní klamári a podvodníci sú však konkrétnejší a vecnejší. Chcú len pre „našich ľudí“ bezprácny zisk a blahobyt. Ale najmä presadiť v línii nekontrolovanej moci Fica a Pellegriniho ich trvalú beztrestnosť. Presadiť pre nich rýchlu a protiústavnú trestnú amnestiu akýmikoľvek mocenskými prostriedkami. Ešte prv, kým ich Daniel Lipšic nestrčí do basy.
K tejto už havarijnej situácii v dnes ešte demokratickom štáte EÚ napísal výstižný a vecný komentár v SME (16. – 18. 2,) zástupca šéfredaktorky Jakub Fila „Zas poľujú na novinárov“, s ktorým ako kritický bloger doslova súhlasím.
„Útok na slobodu slova, na právny štát a slobodnú spoločnosť, ktorý rozpútala Ficova vláda s posvätením Petra Pellegriniho, je taký zásadný, že sme sa priveľmi priblížili k hranici, kde môžeme hovoriť o “odstraňovaní demokratického poriadku“. Teraz je veľmi dôležité, aby sa demokratická verejnosť nedala zastrašiť.“
Práve v Jáchymove som spoznal skutočnú tvár komunistického teroru. Denne som sa tam stretával iba s násilím, bezohľadnosťou, strachom a klamstvom. Bolo to bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa počas vojny. Napríklad som videl v mraze väzňov, ktorí kráčali v drepe a držali sa za uši. A boli nútení ísť tak až do chvíle, kým sa vedľa mňa kráčajúca staršia pani z triediarne rúd neodvážila na bacharov skríknuť: „Nehanbíte sa, veď ste horší než gestapáci!“
Mnohí z bacharov, oblečení do zelených uniforiem ministerstva vnútra s červenými výložkami, boli rovnako brutálni ako nacisti. Najmä ak išlo o „vzorové“ kádre zo Slovenska. Doma pásli kravy a ovce, ale „pracujúci ľud“ patrične zvýšil ich sebavedomie, keď ich obliekol do uniforiem, do rúk dal automaty a moc nad muklami, nepolepšiteľnými odporcami blahobytných poriadkov. V ich chorých hlavách sa zafixovalo iba jedno, že na týchto „škodcov ľudu“ platí len najtvrdší teror.
Ani dodnes niet presných informácií, čo sme za tento hanebný „obchod storočia“ zaplatili my a čo zaň uhradili Rusi. Podľa odtajnených čiastkových zmlúv pokrývala ich reciprocita len pätnásť, neskôr dokonca len desať percent našich výrobných nákladov na vyťažený urán. Vtedy však tieto rabované ložiská patrili k najbohatším na svete a cena tejto vzácnej komodity zodpovedala jej významu a dopytu. Tvrdilo sa, že urán mohol roky uživiť celý náš štátny rozpočet.
A čo je nepochopiteľné, ani po roku 1989 sa nevyšetrovala zodpovednosť za smrť vyše tisíc sedemsto muklov. Tieto hrozné zločiny sa prehliadli rovnako mlčky ako strieľanie utekajúcich občanov na západných hraniciach. Ich skutoční vinníci pritom neboli neznámi. Grupovali sa z najvyššej straníckej a vládnej hierarchie.
Práve tá zodpovedala za tieto tragické udalosti. Preto by aj humánnosť demokracie mala mať hranice, nad ňou by mala ešte dominovať aspoň elementárna spravodlivosť. Nie pomsta, ale výstraha pre budúcich zločincov. Veď nepotrestané zlo plodí ešte väčšie zlo.
Práve dvojročná práca brigádnika v podzemí uránovej bani bola pre môj osobný vývoj najužitočnejšou a najvýznamnejšou školou pre ďalší môj dlhý život. Až neskôr mi priniesla nevídaný prospech a vzostup. Pre vtedy ešte nevzdelaného a naivného sopliaka bola práve jáchymovská škola a skúsenosť tou najlepšou univerzitou.
Môj bezprostredný dvojročný kontakt s muklami (mužmi utýranými komunistickou lúzou) vo mne vzbudil nielen zvedavosť, vzrušenie a nové objavy, ale predovšetkým mnohé poučenia pre budúcnosť. Medzi väzňami som stretával najpestrejšiu zmes zaujímavých a nevšedných ľudí.
Mal som tak možnosť spoznať mne dovtedy neznámu spoločenskú elitu, ktorá sa ku mne správala korektne a prívetivo. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví fabrikanti, nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné vraj „protištátne živly“. Dennodenne počas dvanásťhodinovej smeny som sa však menej stretával aj so spodinou – násilníkmi, podvodníkmi, dokonca aj s vrahmi.
P.S.: Poznámka blogera. Blog dosiahol za dve hodiny a 30 minút od zverejnenia 463 - krát čítaní. Ale potom za rovnaký čas o 11.31 h. už len o polovicu menej 202 -krát (spolu 665 - krát). Vari sa zasa pokazilo v systéme "počítadlo"? Som zvedavý, ako nakoniec dopadnú oba zverejnené blogy (4. a 5.) s vážnou politickou témou? Čím ma ešte pán administrátor prekvapí? Ak ho to stále baví, tak potom "Boju. zdar!". Ale starec má radšej pokoj, korektnosť a vzájomnú profesijnú úctu.
O 6 hodín a 25 minút neskôr v čase 17.25 h. bol prírastok len o 235 čitateľov (spolu 900 x). Takže si dovolím tvrdiť, že o diskriminácii blogera formou technickej cenzúry u tohto blogu by už nemal pochybovať ani žiaden môj neprajník, ktorý tvrdí, že si nedôvodne sťažujem a nariekam. A že práve pre túto kritiku ma pán administrátor svojvoľne vylúčil z "Výberu blogov".
Neviem tiež, prečo sú v mojej internej prevádzkovej tabuľke, uvedené moje nové blogy za dvoma starými, a nie sú zaradené obvyklým chronologickým spôsobom? Vari ide o jeden z nástrojov vypínania článkov zo systém počtov čítania? Azda sa práve aj takto môže realizovať technická cenzúra blogov? To však nemôžem vedieť, to môže byť len tajomstvom pána administrátora. Ale nie je to po prvý raz a vždy vtedy, keď počty čítania mojich blogov zamrzli.
