Hneď po februári 1948 sa šírila Prahou takáto ľudová tvorivosť:
„Na tem pražském magistráte je žádostí
vždycky velká záplava, ale táhle žádost
přišla od svatého Václava.
O, ty pražskej magistráte, zděluji ti s bolestí,
že to déle nevydržím na Václavském náměstí.
Službu mít na Václaváku to je práce nemilá,
už mi z toho spitoměla i ta moje kobyla ...“
Táto básnička sa po komunistickom prevrate kopírovala a šírila rýchlejšie než ktorýkoľvek umelecký hit. Aj štátna bezpečnosť sa činila a vo veľkom zatýkala jej šíriteľov. Veď takzvaný „víťazný február“ pracujúceho ľudu netoleroval nijaký politický humor, lebo vraj išlo o ideologický nástroj nepriateľa. Preto aj ľudoví humoristi strácali guráž a radšej hľadali uplatnenie v intímnom prostredí. Najradšej tvorili politickú poetiku na záchodoch. V tej dobe k najrozšírenejším patril vtip, ktorý reagoval na chorú upodozrievavosť režimu. Bol v češtine a vynímal sa aj na slovenskom záchode: „Serte potichu – nepřítel naslouchá!“
Ale ŠtB najviac snorila po veršotepcovi básničky o Svätom Václavovi. Napokon ho dolapila na Karlovej univerzite. Šlo o medika štvrtého ročníka Karla Váchu, ktorý za poetický postreh o novom režime vyfasoval slušný honorár – šesť rokov natvrdo! S týmto študentom som sa zoznámil v podzemí uránovej bane. Keď som sa s ním stretol, fáral už piaty rok. Mladík s jemnými črtami a vybraným správaním možno vyzeral až o desať rokov starší. Pomerne rýchlo sme si porozumeli., Preto ma poprosil, či by som jeho rodičom neodoslal list.
Z Prahy prišla nielen odpoveď, ale aj objemný balík s potravinami. Tie som mu na viackrát odovzdával v bani, ktorej tmy sa bachari obávali. Ak len mohli, tak sa jej vyhli. Preto sme v podzemí len výnimočne zaregistrovali túto nežiaducu škodnú.
Asi raz mesačne sa procedúra s listom a balíkom zopakovala. Karel sa postupne dozvedal, čo spôsobil svojou básničkou. Jeho otca z miesta technického námestníka „povýšili“ na údržbára a z matky, chirurgičky na klinike, sa razom stala obvodná lekárka. Jeho sestra namiesto prednášok na vysokej varila riaditeľovi podniku (bývalému šoférovi) kávu. Ešte väčšia pohroma však rodinu stihla po tom, čo ju v rámci celoštátnej „akcie B“ vysťahovali (ako tisíce iných „nepriateľských“ osôb) z päťizbového bytu v centre Prahy do malého starého baraku na predmestí.
Veľký žúr prepusteného mukla
Počas brigády v Hornom Slávkove som sa spriatelil aj s 25-ročným muklom Igorom Hutkom, synom bývalého majiteľa továrne na nábytok. Pochádzal z Olomouca a na rozdiel od iných väzňov ma nikdy o nič nepožiadal. Ani listy domov nepísal, ani nežiadal od rodičov potraviny. Cigarety nepotreboval, lebo bol nefajčiarom. Keďže sa v rudnej bani mohlo fajčiť, lebo nehrozil výbuch, kupoval som na každú zmenu dve škatuľky cigariet a som ich rozdal muklom. Vytváralo to s nimi bezprostrednejší vzťah.
Vysoký, ľahkovážny a odvážny flegmatik Igor si nerobil ťažkú hlavu ani z bacharov. Dosť okato nimi pohŕdal, takže občas skončil v korekcii (na samotke). Sedel za nevydarený útek za kopčeky, ktorý si aj s kamarátom starostlivo pripravili. Dôkladne si zmapovali celú trasu cez Šumavu až do Bavorska. Vybavili si za úplatok aj povolenie na vstup do zakázaného pohraničného pásma, do malebnej dedinky Železná Ruda blízko lesnatých bavorských hraníc. Hneď po výstupe z vláčika ich však privítali dvaja strážcovia hraníc s veliteľom a pre istotu aj s vlčiakom.
Keď si v roku 1954 odkrútil „prevýchovnú kúru“, pripravil na súkromí v Karlových Varoch veľkolepý žúr, na ktorý ma pozval. Prítomný bol aj vtedy najznámejší spevák ľahkej múzy Rudolf Cortés. S Cortésom, s ktorým som si na žúre potykal, som sa o tri mesiace náhodne stretol v bratislavskom hoteli Carlton. Sedel v kaviarni s dirigentom slávnej kapely Karlom Vlachom. Popíjal aj so speváckymi hviezdami, sestrami Allanovymi, len kávu.
Poctený vzácnou spoločnosťou z Prahy, ktorú som už od puberty obdivoval, hneď som sa ujal funkcie hostiteľa. A pre obdivované hviezdy zopárkrát otočil, čo bolo poruke najlepšie – francúzsky koňak Martell. Keď super hostia – potom len super drink! Vychýrení umelci mi boli za túto pozornosť veľmi povďační.
Napriek sláve ich vtedajšie príjmy hlboko zaostávali za gážou obyčajného sopliaka – brigádnika z Jáchymova. Milá epizóda len potvrdila režimom hlučne propagovanú frázu a heslo socialistickej éry: „Ja som baník – kto je viac!“
Zo zubára a baníka sa stal novinár
V jednu voľnú sobotu som si zašiel do rušnej kaviarne Vltava oproti kúpeľnej kolonáde, kde som uvidel verný obraz vtedajších chýrnych kúpeľov . Bolo práve po výplate, takže všetky stoly sa prehýbali pod fľašami, pohármi a ťažkými hlavami baníkov. Vravu češtiny a slovenčiny prekrývali hlučné akordy hudobníkov aj bujaré výkriky spitých hostí. Znechutený som sa pobral hľadať tichšiu “krčmu“.
Cestou som sa ešte zastavil na WC. Aj tam bolo rušno, ale stretlo ma tam životné šťastie. Hneď po vstupe som začul neznámy hlas, ktorý ma osloviil Patrilo zrakom povedomému, ale v skutočnosti neznámemu mužovi, ktorého výrazná tvár sa však nedala prehliadnuť. Chlapík bol spitý ako čík. Obával som sa, že spadne do pisoára. Na prekvapenie artikuloval zrozumiteľne. Predstavil sa mi ako Karol Guliš, pochádzal z Bratislavy a práve ho prepustili z nášho koncentráku Svatopluk (český názov).
Dodnes mi je záhadou, že si ma na WC všimol a z bane spoznal. Keďže oslavoval prvý deň slobody a za päť rokov vynútenej „služby“ sa mu štát odvďačil gavaliersky – až pár tisíckami, naliehavo ma pozýval k stolu. Milé pozvanie som odmietol a umožnil mu, nech si sám prepíja svoju otrockú výslužku. Toto náhodné stretnutie s vtedy s neznámym človekom však zohralo v mojom budúcom živote nezastupiteľnú rolu.
Asi po troch mesiacov, keď som už remeslo baníka skončil, tak som sa v októbri 1954 náhodne opäť stretol v Bratislave pod Manderlákom s Karolom Gulišom, ktorý bol hneď po vojne šéfredaktorom satirického týždenníka Šibeničky. Komunisti vtipy na ich adresu neznášali. Takže vyfasoval slušný honorár - päťročný pobyt v Jáchymove. Práve tento môj nový priateľ až do konce jeho pomerne krátkeho života, mal zásluhu na tom, že v roku 1962 som sa stal športovým novinárom.
(Pokračovanie.)
P.S.: Pán administrátor, prečo je v "prevádzkovej " internej štatistike prehodené časové poradie, keď blog (5.) je až zo štvrtým? Verím, že nejde o nejaký fígel technickej manipulácie s oboma blogmi a tým znižovanie počtov čitateľov? Som dôsledný pedant, ktorý si potrpí na poriadok, No nechcem s Vami viesť spor, pán administrátor, verte mi. Ale inú možnosť mi neposkytujete, keď zisťujem opakujúce sa technické nezrovnalosti, na ktoré už neraz ani v blogoch nereagujem.
Napríklad aj teraz som zistil, že dlho chýbal číselný oznam, že blog (4.) má aj zaujímavý diskusný príspevok. Prečo sú tiež zverejňované nižšie, už nereálne výsledky čítania blogov,, znížené aj o desiatky? Dovolím si upozorniť čitateľov, že tento BLOG (4.) dosiahol za dve hodiny a 30 minút od zverejnenia 463 - krát čítaní. Som veľmi zvedavý, ako vôbec nakoniec v ich počtoch dopadne.
