Autokrat a jeho spolupáchatelia z HlasoSmeru a SNS rátali s tým. že ich „všeobecná vládna amnestia“ za staré a budúce korupčné zločiny nadobudne účinnosť už od 15. januára 2 024. Počítali síce s problémom. že po jej schválení v Národnej rade príde víchor opozičného rozhorčenia a protestov doma aj z Bruselu.
Ale to malo byť potom všetko. Začiatkom nového roka očakávali, že apatická a znechutená demokratická verejnosť, sklamaná z volebnej prehry bude rýchlo ticho. Ale prerátali sa. Zdĺhavý proces schvaľovania pokútneho a protiústavného paškvilu „zákona“ prekvapivo prebudil širokú verejnosť zo spánku ľahostajnosti a do radov sprisahancov voči právnemu štátu zasiahol ako ničivé torpédo, ktoré následne spôsobilo ich paniku a zmätok. Čo by mohlo v konečnom dôsledku postupne rozložiť monolit mocenskej koalície a ohroziť jej antidemokratickú mocenskú politiku po páde komunizmu.
V súčasnosti má už hlavné slovo práve principiálna reakcia pani prezidentky. Tej úloha pre záchranu demokratického právneho štátu spočíva v tom, že bude správne a principiálne konať. Tak, že keď obdrží od Pellegriniho parlamentom schválený zákon predmetnej novely, neuplatní svoje právo veta na opätovné jeho prelomenie vládnymi poslancami, ale ho pošle (aj s odôvodnením) do Košíc, že je protiústavný. Aby už schválený právny paškvil neohrozil občanov ani jeden deň a tresty zločincov neamnestoval. Keďže pevne dúfam, že jeho účinnosť a platnosť ešte včas zastaví Ústavný súd.
Nebudem teraz špekulovať o následnom vývoji a možno aj o konci vlády Fica IV. Hoci mám o tom určitú predstavu už dnes. Preto tento neukončený blog bude mať atypické netradičné pokračovanie v tom, že budem v ňom stručne a všeobecne medializovať reálne príbehy a udalosti (skôr ich fragmenty) z drsnej a pokrivenej našej politiky za dobu až osem desaťročí. Pôjde o to ukázať čitateľom moc a nemoc vlád od tej vojnovej fašistu Béla Tuku až po tú korupčnú Roberta Fica. Až následne niektoré až tragikomické výsledky týchto vlád tiež stručne skomentujem.
Príbeh roky (1943 – 45)
Po ťažkej operácii a prežitých útrapách si užíval môj otec (bez výsluchov, tvrdých drezúr a drevenej prične) vyše roka slobodu. Ale len dovtedy, kým ho znova nezatkli. Z hľadiska práva to bola otrasná skutočnosť, keď ho eskortoval ozbrojený žandár ako nebezpečného zločinca do väznice v Ilave. Bol to inak slušný človek, ktorý ho poznal, a preto mu vo vlaku putá hneď sňal: „Nehnevajte sa, pán Sitko, ale musel som... Taký som mal rozkaz!“
Pri druhom zatknutí už nešlo o vyšetrovaciu väzbu, ale o preventívnu. Udiala sa bez obžaloby a rozhodnutia súdu. Preto zdrap papiera s pečiatkou a podpisom (vraj zatykač!) vôbec neuvádzal právny dôvod väzobného trestu stíhaného občana. Rovnako chýbal základný údaj o dobe otcovho väznenia. Rok, dva či doživotne? Vari podľa ľubovôle, zlej či dobrej nálady žalárnika? Keď som si tento zožltnutý list bezprávnosti prezeral, vydesili ma spomienky na vojnový štát.
Toto nehorázne bezprávie a porušenie aj fašistickej ústavy umožnil len dekrét(teda nie zákon) slovenskej vlády z roku 1943. O zatknutí a väznení „podozrivých občanov“ výlučne rozhodoval vyšší štátny úradník – náčelník príslušného okresného úradu. Práve ten z Piešťan podpísal na otca zatykač a eskortu do ilavskej basy, z ktorej sa už nemusel nikdy vrátiť. Nerozhodoval zákon a súd, ale len svojvoľné a ľubovoľné posúdenie viny či neviny všemocným náčelníkom príslušného úradu, najvyššej šarže v okrese. On mohol vtedy strčiť do väzenia kohokoľvek, kto sa mu javil len trochu podozrivým. Stačilo, že „zatykač“ podpísal,, a tým rozhodol o „zločine a vine“.
Príbeh (roky 1945 – 47)
V novej politickej a spoločenskej klíme priletela z Londýna a následne z Moskvy do oslobodených Košíc Benešova exilová vláda, ktorá spolu s moskovskými komunistickými exulantmi vytvorila dočasnú vládu národnej jednoty, porozumenia a obnovy. Na jej čele síce figuroval sociálny demokrat Zdeněk Fierlinger, ale ten sa v exile zbratal s komunistami a stal sa utajeným spojencom kremeľskej expanzie.
Nový kabinet bez mandátu zvolenia však úradoval razantne. Za pomoci prezidentských dekrétov (pri kompromisne uvažujúcom a váhavom prezidentovi Eduardovi Benešovi) dal násilne vysťahovať Nemcov a Maďarov, nechal odsúdiť zločincov a kolaborantov vojnových režimov Slovenska i Čiech. Popravil ich hlavné postavy – prezidentov profesora Háchu a kňaza Mons. Tisa. A čo bolo najpodstatnejšie, zhabal kolaborantom majetky v prospech štátu. Do zoštátnených fabrík a inej lukratívnej sféry dosadil takzvaných národných správcov z radov partizánov a odbojárov.
Tí mali jedinú „odbornú kvalifikáciu – rýchlo rozkradnúť spravované majetky. Šlo o spriaznené duše nových súdruhov a starých pánov z radov „partizánov“ a „odbojárov“. V tejto podstatnej otázke, keď sa znova habali súkromné majetky uplatnil sa osvedčený vojnový systém. Starý splodil arizáciu židovských majetkov a ten povojnový vytvoril inú formu zlodejstva – rýchle zoštátňovanie všetkých majetkov.
Príbeh (roky 1948 – 67)
Česť práci! – predtým Na stráž! Rovnako ako sme v čase vojny rázne a sebavedomo upevňovali jednotu a silu národa zdvihnutou pravicou, po jej skončení sme zasa zovierali tvrdú proletársku päsť na výstrahu kapitalistom, domácim parazitom a západným agresorom. No na povel sme zdravili už inak – súdružsky „Česť práci!“ Aj sme sa pekne proletársky oslovovali „súdružky“ a „súdruhovia“. Už žiadne „dámy“ a nijakí „páni“. Do nášho čela nastúpili namiesto záhaľčivých parazitov uvedomelí pracujúci – robotníci, roľníci a najmä oddaní proletárski nevzdelanci.
Veď práve socializmus zmenil niekdajšiu kapitalistickú čierňavu na krajší, rozkvitnutý svet. Prácou a basou prevychoval politických dobrodruhov, buržoáznych nacionalistov, recidívnych kriminálnikov, sexuálnych maniakov, náboženských tmárov aj zjavné či utajené prostitútky. Všetkých parazitov vrátil do lona súdružského harmonického života a vytrhol z okov buržoázneho mamonárstva, malomeštiactva, ziskuchtivosti, pretvárky a pokrytectva. A preto „Česť práci!“, milí súdruhovia, ako kedysi „Na stráž!“
(Pokračovanie čoskoro.)
