Nás všetkých čaká najťažšia doba, nemenej zlá ako tá vojnová, ale našťastie bude zrejme kratšia. Nevyhnutne si vyžiada, ak ju chceme bez rozvratu štátu pretrpieť a prekonať, musíme preukázať veľmi dôslednú disciplínu, nešpecifickú vnútornú nádej a predovšetkým silnú vôľu na prekonanie dlhého odriekania sa od komfortu doterajšieho života. Pôjde o nekompromisnú nevyhnutnosť, aby sme mohli odolať ničivej zákernej pliage s čo najmenšími stratami na životoch a zároveň celkom nepotopiť hospodárstvo a nerozvrátiť tak celý spoločenský systém.
V tom je Matovič ako nový predseda vlády v zložitejšej situácii, v akej sa nachádzal v čase vojny britský premiér Winston Churschill. Lebo on mal iba jedného úhlavného nepriateľa – nacistické Nemecko, nad ktorým zvíťazil. Ale napriek tomu po skončení vojnových útrap Anglicka utrpel vo voľbách porážku. Aj taký býva paradox dejín a vďačnosť trpiacich. . Zatiaľ čo náš premiér má až dvoch zákerných nepriateľov - smrteľný koronavírus a možný rozvrat a kolaps hospodárstva Slovenska.
Bude to veľmi a veľmi náročná, zdĺhavá a neznáma doba, v ktorej sa možno zrejme nezachová funkčné zdravotníctvo, funkčný systém sociálnej a zdravotných poisťovní, funkčný štátny a miestny aparát, funkčná doprava, pošta, polícia, súdy, obchod a plynulé zásobovanie aspoň základných potrieb občana. Myslím si, že to nebude doba krátka a bez následných zásadných spoločenských zmien. V ktorej nebudú víťazi, ale iba porazení.
V tejto vybičovanej vážnej dobe, v ktorej eskalácia ešte len príde, však niektorí novinári a publicisti kritizujú premiéra, že vnáša do spoločnosti nepokoj, hoci by ju vraj mal upokojovať. Pýtam sa, ale ako a čím? Azda má občanov klamať falošným optimizmom. Veď oni nechcú počuť od premiéra utešujúce klamstvá, alebo skôr aj nepríjemnú pravdu. Lebo tá ich potom mobilizuje, aby konali viacej disciplinovane, zodpovedne a solidárne. Tú, čo bude odrádzať aj od častej ľahostajnosti a individuálneho sebectva.
Tento názor potvrdzuje aj reakcia na prvotne až úsmevný obraz, keď v televízii po prvý raz vystúpili traja najvyšší predstavitelia štátu (prezidentka, predseda parlamentu a premiér) s rúškami na tvári. Neskôr ich za to pochválilo aj zahraničie. Až potom vystupovali na obrazovke s rúškom aj členovia českej vlády, keď už koronavírus oveľa horšie šarapatil v Čechách ako u nás. Zvykne sa vravieť, že zlý príklad priťahuje vždy viac ako dobrý. Našťastie v tomto prípade to bol presný opak.
Domnievam sa, že u nás nepokoj a destabilizáciu už aj tak dramatického stavu nevyvoláva Matovič, ale politici ako zúrivec Fico, nedisciplinovaný Sulík, navonok neviniatko Pellegrini a ďalší aktéri pretvárky alebo unfér boja bez pravidiel. Veď súčasný minister hospodárstva už pochoval vládu Ivety Radičovej, čím umožnil Ficovi páchať zlo a nekontrolovateľne šafáriť vyše šesť rokov. Myslel som si, že sa pán Sulík dostatočne poučil z vlastnej chyby, ale zdá sa, že vôbec nie.
Naisto má mať právo ako koaličný partner nesúhlasiť v akejkoľvek vážnej veci s neústupným premiérom, lebo nežijeme už v čase komunizmu či v ére Mečiara alebo Fica. Chvála Bohu dnes až neplatí táto jednomyseľnosť, falošná súdržnosť a vynútená stranícka poslušnosť v skutočne demokratických stranách. Ale keď vo vláde odporca svoj názor nepresadí, potom už má na verejnosti mlčať a tobôž v médiách premiéra pranierovať ako opozičník. Lebo to by už bola anarchia vo vláde, ktorá by viedla k jej rozpadu. Ak si pán Sulík myslí, že ide o zásadnú vec, ktorú nevie vo vláde presadiť, tak potom môže z kresla ministra odstúpiť. Prípadne vystúpiť aj z koalície.
Dokonca drzo a nepresne vyhlásil, že on pre päťsto (vtedy už vyše sedemsto) nakazených vírusom nepoloží ekonomiku. Azda ju chce pochovať Matovič a on zachrániť aj za cenu tisícok životov? Obávam sa, že svojím konaním môže položiť už druhú vládu. Vari chce svojou nedisciplinovanosťou umožniť znova vládnuť zlodejom i korupčníkom a ich ochrancom oligarchom? Možno by ho medzi seba i prijali ako užitočný prívesok na jedno volebné obdobie. Ale potom by skončil neslávne ako Bugár a iní odpadlíci na politickom smetisku.
V kritickom čase sa stane, že pri nevyhnutne vážnych opatreniach vlády môže v praxi zlyhať aj dobre fungujúci štátny aparát. A čo potom ten náš, ktorý sa ukázal roky nespoľahlivý, zbyrokratizovaný a v mnohom aj zdiskreditovaný? V ňom určite pracujú prevažne slušní profesionáli. Ale tiež rozhodujú mnohí nekvalifikovaní, verní nominanti a služobníci Smeru a SNS.
Všetkých takýchto úradníkov tohto mocenského molocha štátnej správy však zdedila terajšia vláda po predchádzajúcej. A to práve pre krajinu v nešťastnej najkritickejšej chvíli už hneď od svojho vzniku. Vari práve Matovič má zodpovedať za všetky hrubé chyby pri realizácii vládnych nariadení? Práve tých, ktoré občanov najviac hnevajú? Prečo potom naňho mnohí novinári aj občania hromžia, aké vraj nepodarky počas prvých vyše troch týždňoch vládnutia už napáchal?
Napríklad v minulý štvrtok Markíza odvysielala kritickú správu o chaose na hraniciach s Rakúskom. V príspevku si však „vypomohla“ dva dni starým, veľmi kritickým obrazom z utorka, v ktorom rozhorčene opatrovateľky u našich susedov si oprávnene sťažovali na veľmi chaotické a dlhé čakanie na odvoz do povinnej 14-dňovej karantény. Lenže už vo štvrtok tento kritický obraz na hraniciach sa sčasti zmiernil a vôbec nebol až natoľko kritickým. Azda chce niekto tvrdiť, že izolácia Slovákov zo zahraničia je zbytočná hlúposť a treba ju zrušiť?
Staré zábery v TN použila Markíza v záujme zvýšenia dramatickosti správy a javu, čím vytvorila nepravdivý obraz o rozhorčení migrantiek z utorka. V čase, keď tisíce Slovákov sa hrnie domov a každý z nich by chcel prečkať izoláciu v komforte. Keď sa nedá v takom rýchlom slede zvládnuť pre nich ani okamžité, len štandardné ubytovanie v karanténe. Redaktor má však poruke mikrofón a kameru, aby konal zodpovedne a nebulvárne. Aby hoci nevedome nepoburoval proti vláde verejnosť v honbe za senzáciou a to na úkor základnej novinárskej etiky.
Hneď po zásadnej politickej zmene sa potvrdilo, že pre Smer a jeho oligarchov bude Matovič vďačným a hlavným cieľom ostrej a totálnej paľby. Oligarchická „šľachta“ (Široký, Poor a im blízki zbohatlíci, lebo vymenovať všetkých by bol dlhý zoznam), ktorej takzvaný „otec Slovenskej republiky“ umožnil rozkradnúť štát. Tá ho však včasne ešte pred pádom opustila. Investovala predvídavo milióny do svojho nového a nádejného politického mecenáša a ochrancu – autokrata Róberta Fica. Až keď si uvedomila, že sa Smer zrejme utopí v narastajúcich kauzách (po zavraždení novinára Kuciaka) a prehrá voľby, hľadala si aj inú možnosť pre záchranu ziskov v „ obchodoch“ so štátom a to aj v radoch pestrofarebnej opozície. Kto sa z opozičníkov s oligarchami aj zbratal, to si však nedovolím tvrdiť.
Takže aj pri porážke Fica mali v zálohe náhradný plán. Predvídavo si ponechali otvorené aj „zadné dvierka“ so Smerom. Lenže vo svojom obojstranne možnom kalkule sa títo veľkí hráči v tmavých zákutiach ekonomiky a politiky veľmi prerátali. S čím ani v zlom sne nerátali. Lebo vôbec nerátali, že by voľby mohol vyhrať ich úhlavný nepriateľ Matovič.
Teraz zacítili šancu, že by mohol Smer po vypuknutí krízy z koronovírusu a jeho dôsledkov na ekonomiku vyhrať nové voľby a oni sa tak vrátili k štátnym válovom. Pretože bohatnúť sa dá aj v časoch najhoršej tragédie a nevídanej krízy, v akej sa dnes nachádza Slovensko.
Pomôcť im v tom môže práve neprehľadne dramaticky sa meniaca situácia, keď sa už nič seriózne nedá naplánovať a vážne problémy sa pod tlakom udalostí, médií a opozičného Smeru nedajú dôsledne zanalyzovať a prijímať adekvátne a dostatočne rýchle opatrenia. Veď dnes už málokedy platí to, čo ešte platilo včera. Preto dezinformácie, lži, neopodstatnené osočovania a prekrúcanie pravdy, môže skompromitovaný Smer u nespokojných voličov so slabou pamäťou sláviť znova svoj návrat ešte väčšmi neobmedzenej moci..
(Čitateľom sa ospravedlňujem, že sa mi napriek snahe nepodaril dnes ukončiť tento neveselý príbeh. Ukončím ho do týždňa.)
