(Dokončenie článku.)
Určite to bola doba famózna. Veď občan sa nielen cítil slobodne, ale v mnohých veciach už bol slobodným. Dôvera v reformných politikov a v ich politiku rástla každým dňom. Spontánne sa to prejavilo po vpáde okupantov, keď sa aj skupina ostravských zlodejov cez rozhlas zaviazala, že kým neodídu Rusi, nebudú kradnúť. Nemohli však tušiť, že by museli trieť biedu plných dvadsať rokov. Lebo u okupantov dočasne znamenalo natrvalo.
V tejto výnimočnej dobe našich spoločných dejín s Čechmi sa zreteľne prejavila iná morálka, oduševnenie, súdržnosť, viera v dobro aj spravodlivosť. A to ako nikdy predtým, ale ani potom. Kto to nezažil – ten neuverí!
Tento jedinečný a neopakovateľný jav však zostal po rokoch nepovšimnutý. Vari ho zahrabala do zabudnutia dvadsaťročná okupácia, dlhá potupa, škandalózna normalizácia a kolaborácia s okupantmi?
Ukázalo sa vtedy, že aj polmiliónová armáda bola bezmocná proti pasívnemu odporu rozhorčených stoviek tisícov ľudí. Lebo použiť brutálnu silu s neodhadnuteľnými jatkami sa Moskva predsa len zdráhala. Len preto mohol celoštátne fungovať ilegálny Československý rozhlas, ktorý aj po obsadení štúdií vysielal z kasární.
Cez poprepájané vojenské vysielačky. Okupanti síce vysielače intenzívne hľadali, obkľúčili objekty našej armády, ale si netrúfli do nich vpadnúť násilím. Hoci na každej strane plota stáli proti sebe vojaci v nepriateľskom postavení. Ruské velenie však zaskočil neočakávaný občiansky vzdor. Skôr čakalo vojenský odpor. A tak s ostrý nasadením vojsk vyčkávalo až na jasný povel z Kremľa.
Ten si však namiesto rozkazu na masaker radšej pozval do Moskvy celkom nefunkčnú vládnu garnitúru okupovanej krajiny na čele s prezidentom Ludvíkom Svobodom a začal s ňou z pozície sily rokovať. Na Svobodovo naliehanie Brežnev súhlasil s oslobodením väznených reformátorov, takže aj Dubček, Smrkovský, Černík a Kriegl sa potom zúčastnili na zdĺhavých rokovaniach v Kremli. Veď bez nich by neplatila s Moskvou žiadna „dohoda“.Domáci vzbúrenci by ju nerešpektovali.
Stalo sa tak v histórii po prvý raz, aby Rusko s uväznenými „zradcami socializmu“ rokovalo, nedalo ich na výstrahu popraviť. A tým si vynútiť v neposlušnej gubernii rešpekt a poriadok.
Naša bezmocná a vnútorne rozporuplná garnitúra na čele s prezidentom Svobodom, s dubčekovcami a biľakovcami začala dlhé dni a noci hľadať s kremeľskými papalášmi „kompromis“. Teda nájsť nejaké východisko z patovej situácie v okupovanom, len formálne samostatnom štáte.
Kremeľ sa pritom neštítil akýchkoľvek nátlakov, vyhrážok, úskokov či hrozieb. Leonid Brežnev sa vyhrážal, že ak Dubček s oponentmi nepodpíšu „dohodu“ – takzvané „moskovské protokoly“, potom len oni budú niesť zodpovednosť za veľké krviprelievanie a za smrť možno desiatok tisícov občanov Československa.
Reformátori sa tak ocitli v obojstrannom tlaku – pod vyhrážkami Kremľa aj nástojčivých zaklínadiel kolaborantov, aby sme podpísali s agresorom neprijateľnú kapituláciu. Na nej trval aj prezident Ludvík Svoboda, lebo nechcel u nás masaker. Na podpísanie „moskovských protokolov“ lámal Dubčeka aj vypočítavý a mocichtivý politik Gustáv Husák.
Leonid Brežnev do moskovských protokolov nariadil vpísať, že aj po okupácii musia Česi a Slováci zachovať s nenávideným okupantom vtedy nemysliteľné „večné priateľstvo a bratstvo“. Táto mocensky vynútená požiadavka sa však čoskoro stala výsmešnou realitou budúcich „srdečných“ vzťahov s nenávideným agresorom. Následne státisíce Slovákov a Čechov nesvojprávne stratili pamäť. Už nezatracovali, ale znova „velebili“ svojich východných (ne)priateľov, vraj osloboditeľov.
V totálnej defenzíve a zahraničnopolitickej karanténe sa nachádzajúci šéf Kremľa Leonid Brežnev následne vyhlásil svoju novú mocenskú doktrínu „obmedzenej štátnej suverenity“. Platila pre každý štát podriadený Moskve.
On ako vodca nad vodcami sa tak postavil nad OSN a desaťročia nespochybniteľné normy medzinárodného práva. Okato nadiktoval svetu (ako dnes diktátor Putin) absurdné právo – rozhodovať za iných, čo môžu a čo nesmú robiť! Inak je poruke palica – najagresívnejšia vojenská sila.
Vo východnom bloku táto mocenská doktrína Kremľa v praxi už v podstate platila dávno a potichu. Len v zárodku ju porušil ešte za vlády Stalina suverénny vodca bývalej Juhoslávie Josip Broz Tito. Ale to, čo si dovolil útokom na Československo Leonid Brežnev, to si nedovolil proti spurnej Juhoslávii ani najobávanejší diktátor minulosti Josif Vissarionovič Stalin.
Útok na formálne samostatnú stredoeurópsku krajinu však zmenil svet. Zrejme sa pričinil o to, že o dve desaťročia prišiel koniec veľkého impéria. Gorbačovova záchranná brzda (perestrojka) spôsobila jeho skorý rozpad.
Natíska sa nezodpovedaná otázka: Zanikol by vôbec vojensky mocný Sovietsky zväz nebyť Pražskej jari, okupácie Československa a následnej politiky Michaila Gorbačova? Toho rozhodujúceho politika, ktorý obdivoval Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou.
Potom by ani nevznikli udalosti novodobého historického významu: sloboda krajín v područí totality bývalého Sovietskeho zväzu, nezjednotilo by sa rozdelené po vojne Nemecko na dva znepriatelené štáty a nestiahli by sa vojensky Rusi zo svojej mocenskej sféry z Balkánu, východnej a strednej Európy.
Samotný vývoj po roku 1989 v Číne, Severnej Kórei, vo Vietname a na Kube len potvrdil toto tvrdenie o dôsledkoch okupácie Československa na vývoj v prospech demokratického sveta. Práve tento historický akt by dnes chcel zmeniť od základu a v prospech agresívneho Ruska Vladimír Putin, obdivovateľ agresie a diktatúry Stalina a územnej rozpínavosti Petra Veľkého.
Bez Gorbačova a jeho mylnej predstave o možnosti zdemokratizovať totalitnú veľríšu a spoločnosť by sa tento prehnitý mocensko-vojenský kolos po roku 1989 ešte nezrútil ako domček z karát. Bol by potom pre svet oveľa nebezpečnejší než dnes. Lebo by mal omnoho väčšie ľudské zdroje a hospodársky potenciál.
Kritikom historického roka 1968 by som pripomenul, že práve táto éra mala v sebe rozdielnu vnútornú silu a etickú dispozíciu oproti stavu, ktorého svedkami sme sa stali po troch desaťročiach. To tvrdím v rozpore s tým, čo pre mňa všetko prospešné priniesol práve November ´89.
Dôvod na kritický stav dneška spočíva v tom, že dvadsaťročný marazmus komunistického vládnutia do roku 1968 za dvadsať rokov ešte natoľko neotrávil myseľ občanov, ako ju potom zdevastovala naša nemorálna sebazáchrana po okupácii. To opakujúce sa lokajstvo, pretvárka a lož počas dvadsaťročnej nastávajúcej doby a zloby.
V roku 1968 občania po období komunistického tmárstva znova verili sebe, morálke, pravde, cti a dobru, a pre tieto hodnoty boli ochotní priniesť akúkoľvek obeť. Po roku 1989 však občan z týchto morálnych hodnôt čoskoro vytriezvel a rezignoval na dominantnosť nových neporiadkov a na nespravodlivosti staronových zbojníkov.
