Prezidenti USA a Ruska sú zrejme najviac ochraňovanými politikmi na svete. Rozdiel medzi nimi je ten, že prvý je demokrat a druhý obávaný diktátor za kulisami pretvárky demokracie. Ale tiež v tom, že prvý ide bežným vlakom do bombardovaného Kyjeva a druhý cestuje po svojej krajine v opancierovanom železničnom vozni.
Pre obdivovateľov Kremľa s ešte triezvou hlavou by malo postačiť už toto špecifické porovnanie oboch vodcov súčasného sveta, Veď tak ako Putin sa obáva atentátu, tak sa tiež obával jeho predchodca báťuška Stalin, najmasovejší vrah dejín spolu s Adolfom Hitlerom. On na akýkoľvek presun, hoci len v Moskve, mal vždy na dvore Kremľa k dispozícii šesť či sedem rovnako zakrytých záclonami čiernych limuzín. Pričom ani jeho najbližší ľudia nevedeli, do ktorej si sadne a zvolí si ju na prepravu.
Ešte predtým, kým opíšem situáciu pred návštevou a po nej prezidenta Václava Havla, ktorého som bol v jedno marcové popoludnie v roku 1992 hostiteľom na podujatí nášho týždenníka Trinásť plus jeden, odvysielanom v ten istý večer zo záznamu televíziou, odcitujem dva úryvky o návšteve prezidenta Bidena v Kyjeve z článku Martina Krčmárika (SME 21.2.): „Biden prišiel do Kyjeva potichu“.
(Citujem): „Prezident sa tak dostal na Ukrajinu až teraz, aj keď Biden mal záujem o skoršiu návštevu. „Nenechajú ma – čo je podľa mňa aj celkom pochopiteľné - prekročiť hranicu a pozrieť sa, čo sa deje na Ukrajine,“ cituje CNN jeho vyjadrenie z minulého roka. Aj pred touto návštevou Biely dom viackrát vyvrátil informácie, že by sa prezident chystal do Kyjeva. Aby sa plánovaná cesta neprezradila, nemohli mať novinári, cestujúci s prezidentom, na palube elektronické zariadenia.“
„Bidenovej návštevy sa prakticky okamžite chytili ruské štátne médiá. Nie sme vo vojne s Ukrajinou a určite nie s ukrajinským ľudom.“, píše napríklad agentúra RIA Novosti, podľa ktorej je Bidenova návšteva dôkazom, že Zelenskyj je len nástrojom západných štátov.“
ÚTOK NA PREZIDENTA HAVLA V BRATISLAVE
Je však podstatný rozdiel medzi návštevou Václava Havla v Bratislave a cesty amerického prezidenta do pekla bojov reálnej krutej vojny. Hoci na prezidenta rozpadajúcej sa federácie v marci 1992 útočil na Námestí SNP dav zhromaždených nacionalistov.
O tomto incidente, ale najmä o priebehu tejto návštevy hlavy štátu, môžem autenticky čitateľov blogu oboznámiť. Domnievam sa, že tento príbeh s Havlom môže ich zaujať.. Preto tieto reálie našej nedávnej histórie podrobnejšie opíšem.
Zo všetkých aktivít týždenníka Slobodný piatok mi boli najmilšie podujatia Trinásť plus jeden. Ich výnimočný ohlas a spoločenský význam potvrdí aj skutočnosť, že všetkých dvadsaťjeden podujatí odvysielala Československá televízia. No do tvorby relácie, jej obsahovej a organizačnej stránky nám nezasahovala a zabezpečovala iba techniku, réžiu a vysielanie. Dôležitý bol zakaždým vhodný výber prominenta podujatia a trinástich skúsených a dotieravých novinárov. Ale ani s pozvaním významného hosťa z Čiech nebol problém. Až na jednu výnimku.
Ani famózny dramatik Moliére by nevymyslel väčšie prekvapenia, než niekedy prináša sám život. Za komunizmu sa mi ani neprisnilo, že sa viackrát osobne stretnem s československým a potom dvojnásobným českým prezidentom Václavom Havlom. Práve o jeho účasť v tomto aj televíznom formáte som sa veľmi snažil. On však na pozvania dlho nereagoval.
Ale Havel by nebol Havlom, neškrobeným prezidentom a bohémskym umelcom, aby mu zvedavosť a rozšafnosť dovolili odmietnuť opakované pozvania. Možno ho pozitívne naladil vtedajší predseda federálnej vlády Marián Čalfa, ktorý už zažil atmosféru nášho podujatia v prístavisku kaviarne Café Danubius.
S Čalfom a Havlom sa traduje zrejme pravdivá historka, že keď po 17. novembri 1989 spolu rokovali – prvý za vládnu KSČ a druhý za opozičné Občianske fórum – o budúcom vývoji a vláde u nás, vraj mu bývalý komunistický minister pre legislatívu navrhol, aby sa uchádzal o funkciu prezidenta. Havel mu vraj oponoval: „Bylo by to nanic... Komouši v národním shromáždění by mne aj tak nezvolili!“
Odpoveď Slováka Čalfu však bola povzbudivá: „Nemusíte sa vôbec obávať... Na niektorých z poslancov kadečo vieme a tých ostatných tiež presvedčíme!“ Následne vo Vladislavskom sále Hradu temer všetci poslušne zdvihli ruky za kandidáta Občianskeho fóra a ustanovili ho do čela spoločného štátu.
OCHRANKA Z PRAHY BOLA PROFESIONÁLNEJŠIA
Ešte rok predtým, už ako šéfredaktor Slobodného piatka, som dovolenkoval v deväťdesiatom prvom roku blízko Prahy, ktorej pamiatky sme obdivovali zopár dni. Teplomer sústavne ukazoval nad tridsať stupňov. Preto som manželke a deťom po troch návštevách „stovežatej“ zdôraznil: „Do tejto vyhne ma už nedostanete ani štvorzáprahom koní ...
Ale od môjho ultimáta neuplynula ani hodina a na nádvorí Hradu som temer vrazil do Milana Šimečku. Hlavný poradca hlavy štátu ma oslovil: „Pán Sitko, iste už viete, že zajtra máte byť s ďalšími slovenskými novinármi u pána prezidenta Havla. Prijatie je naproti v reštaurácii Vikárka, kde bude aj spoločný obed.“
Keďže mobil ešte nebol a poruke som nemal telefón na spojenie s redakciou, tak ma táto správa zaskočila. Náhle zmenila moje pevné rozhodnutie, že nikdy viac do odstrašujúcej vyhne. Ale na stretnutie s prvým mužom štátu som predsa nemohol ísť v rifliach, tričku a teniskách. Hoci nákup garderóby bol nečakanou záťažou na rozpočet, túto zábranu pretromfla profesijná zvedavosť a márnomyseľnosť.
Prekvapilo ma, že Havel pozval na Hrad slovenských novinárov prv než českých. Kým prezident prifrčal do hradnej reštaurácie bez ochranky, len s poradcom Šimečkom a hovorcom Žantovským, my sme už asi desať minút stáli ako sviece protokolárne zoradení a vo veľkom napätí čakali na hostiteľa.
Povrávalo sa, že prezident sa vtedy v rozsiahlych priestoroch Hradčian prepravoval na kolobežke, ale tam som ju vtedy nevidel. Už potriasanie rúk sa však udialo bez formalít, neprotokolárne a netrvalo ani dve či tri minúty. Bezprostrednosťou a neformálnosťou sa vyznačoval aj ďalší priebeh prijatia, ktoré trvalo s obedom vyše dve hodiny.
Od stretnutia s Havlom uplynul len rok, keď som zistil, že pomery a prostredie okolo neho sa začali meniť. Uvedomil som si, že to, čo je pre hlavu štátu dobré alebo nevhodné, bezpečné či nebezpečné, určujú výlučne profesionáli z jeho okolia. Preto som rátal, že v porovnaní s Vikárkou sa pri kontakte s prezidentom zrejme už vyparila neformálnosť, bezprostrednosť a sympatická živelnosť.
Túto rušivú zmenu som zaznamenal vtedy, keď mal prezident prísť na naše podujatie Trinásť plus jeden, a to pár dní pred podujatím. Do Café Danubius prišli ako prví traja ochrankári slovenských ústavných činiteľov. O dva dni potom priletela z Prahy o niečo početnejšia „delegácia“, v ktorej nechýbala fešná šéfka ochranky, odo mňa o hlavu vyššia.
S Pražanmi som sa ľahšie dohovoril než s Bratislavčanmi. Javili sa profesionálnejšie, viac ich zaujímali praktické veci. Napríklad to, podľa čoho sa vyberali novinári, kto bude vítať prezidenta, kto moderuje podujatie, či sa bude servírovať aj jedlo a aké nápoje chceme podávať výlučne vo fľašiach.
Samotný príchod Havla na naše podujatie len potvrdil zmeny v dianí okolo prezidenta. Keď po obede na lodi Grácia šiel pešo po nábreží Dunaja do Café Danubius, chcel sa ešte vycikať. A tak priamo z ulice vbehol do verejného WC. Ochranka sa snažila zakryť televíznym kamerám zábery mimo protokolu. Vari chcela pred verejnosťou utajiť, že aj prezidenti chodia na prirodzenú potrebu?
NEFORMÁLNY HAVEL: „VÁS ODNĚKUD ZNÁM ...“
Vo veľmi chladnom dni 11. marca 1992, premrznutý a len v obleku, som nervózne prešľapoval na širokom schodisku prístaviska a kaviarne Café Danubius. Netrpezlivo som vyčkával a dúfal, že privítam neformálneho a sympatického prezidenta z hradnej Vikárky. Ale viac ako silný chlad z mrazivého počasia som pociťoval horúčavu.
Nedovidel som však za roh, a tak som netušil, že vzácny hosť sa ešte zdrží na WC, kde práve „správkyňa“ toalety šúrovala podlahu. Od chrbta netušila, kto to prišiel a urobil jej na umytej dlažbe šľapy. Preto zareagovala zlostne: „Takú vám tresnem s tým vechťom, čo nevidíte, že je podlaha umytá!“ Delikvent sa jej ospravedlňoval, ale energická pani skoro zamdlela, keď zistila, na koho sa vyrútila.
Keďže verejná toaleta, pristavená k budove prístaviska, slúžila aj hosťom z Café Danubius, čudoval som sa, že jej „správkyňa“ odvtedy odmietala odo mňa zobrať poplatok za túto službu. Prečo, to mi objasnil riaditeľ Dunajplavby Miro Gerhát: „Jozef, máš u nej ako organizátor návštevy Havla doživotnú protekciu. Hneď na druhý deň mi zreferovala, čo vyviedla.“
Uprostred schodiska som vzácneho hosťa privítal a poďakoval sa mu, že naše pozvanie prijal. Hneď poznamenal: „Vás odněkud znám...“ Odpovedal som mu, že má vynikajúcu pamäť, keď si ma spred roka zapamätal z Vikárky spomedzi desiatky slovenských novinárov. Neštylizovaný úvod mi prišiel vhod, striasol zo mňa ako moderátora podujatia trému.
Len čas všetko mení aj zmení. Čo sa včera zdalo osudovo významné, môže sa javiť dnešku už ako zabudnutá banalita. Pred rozdelením Česko-Slovenska najviac trápila politikov a novinárov práve uvedená pomlčka a z toho i „pomlčková vojna“. O pár mesiacov neskôr už iba to, či spoločný štát prežije, alebo bude samostatné Česko a Slovensko. A kto by mohol na túto otázku odpovedať kompetentnejšie než prezident skonávajúcej federácie?
Vyše hodinové „veštenie“ o budúcnosti štátu vyvolalo medzi prítomnými viac neistôt a obáv, aké mali predtým, kým začala pokojná, ale o to vecnejšia debata s Václavom Havlom. Na odľahčenie vtedy najvážnejšej, dnes už neaktuálnej témy odcitujem niekoľko vzletných viet od Martina Hrica z denníka Národná obroda:
„Už tradičná gala akcia Slobodného piatku Trinásť plus jeden v kaviarni Danubius včera takrečeno dosiahla svoj zenit. Na stretnutie s poprednými trinástimi novinármi (ktorí mali právo klásť otázky) a ďalšími (ktorí mali povinnosť o tom písať) sa podarilo Jozefovi Sitkovi pozvať prezidenta Václava Havla. Neviem, ako bude akcia gradovať ďalej. Už môže nasledovať len prezident USA a generálny tajomník OSN. Stretnutia s prezidentom vesmírnej federácie sa zrejme nedožijem.“
Havel by nebol Havlom, aby počúvol a dal na obavu svojej ochranky, a nešiel pešo na Námestie SNP. Tam práve protestovali proti spoločnému štátu slovenskí nacionalisti. Niekto z davu keď Havla zbadal ísť po chodníku pred terajším Ministerstvom kultúry vykríkol: „Tam je Havel ... „
Vzápätí vzduchom lietali vajíčka. Odniesla si to federálna a slovenská ochranka. Pričom jedno z vajíčok trafilo aj mňa. Pred násilným davom sme zutekali na blízke Župné námestie, kde už na prezidenta čakala pristavená limuzína. Ešte predtým než sa auto pohlo, tak ho rozvášnení zurvalci rozkolísali, hoci sa im to snažila ochranka zabrániť.
P.S.: Poznámka pre mojich ctených kritikov. Neviem logicky pochopiť, prečo článok doslovne zamrzol (doobeda už v prvý deň od zverejnenia ) na číslach 345-krát a páči sa 5-krát. A to sa rôzne opakuje aj u iných mojich blogov. Vari ide o provokáciu, ktorú by som si nemal všímať a ju ignorovať? Či o snahu, aby som to už na blog(u).sme.sk konečne zabalil, a "obštastnil " tak pána administrátora? Lenže moja údajná paranoja to nevie vzdať ...
