Dá sa však reálne očakávať opätovné zvolenie pani Čaputovej. Za predpokladu, že bude konať v ďalších kritických situáciách rovnako rozvážne a rozhodne ako v prípade ministra Mikulca. Toho člena vlády, ktorého ficovci či iní korupčníci skúšali odvolať v parlamente neuveriteľných až sedemkrát. Je to absolútny rekord v odvolávaní ústavného činiteľa za všetkých vlád od vzniku štátu. Zároveň ukazuje nevídanú deštruktívnosť súčasnej opozície Smeru, Hlasu a fašistov, ktorej účel je systémovo vyvolávať v spoločnosti chaos, rozvrat a strach.
Pani prezidentku treba pochváliť, že nepodľahla tlaku opozície aj médií. Pričom správne analyzovala a odhalila zosnovaný komplot NBÚ proti Mikulcovi a tým aj pád ňou poverenej vlády. A čo je podstatné, neváhala verejne a konkrétne skritizovať tento spoločensky rozvratný a politicky nebezpečný čin. Údajne tej „nezávislej“, už od vzniku spolitizovanej, chorej aj významnej štátnej ustanovizne, nerešpektujúcej mravy a ohýbajúcej zákon, Tej, ktorú od vytvorenia viedli a vedú politicky skompromitované osoby.
Médiá v rukách oligarchov síce cieľavedome vyvolali veľkú aféru okolo ministra vnútra o jeho vraj zneužití verejnej funkcie, za čo mu hrozila až basa. Ale teraz po objektívnom posúdení jeho konania pani prezidentkou radšej mlčia o tejto mediálne opakovanej vraj super afére. Serióznu a obsažnú informáciu som o jej účelovej neopodstatnenosti čítal len v Aktualitách od šéfredaktora Bardyho.
Čitateľom blogu však pripomeniem, že Mikulca ešte ako bývalého šéfa vojenskej rozviedky za čias ministra vnútra Kaliňáka, keď tam odhalil rozsiahlu korupciu, sa polícia snažila ho kriminalizovať a dostať do väzenia. Keď mu najprv vpašovala do auta tajné vojenské dokumenty, potom ho ako hľadaného zločinca na ceste prepadla a zverejnila ich nájdenie v jeho aute ako dôkaz jeho kriminality.
Takže si opodstatnene myslím, že pani prezidentka, ak v súčasnej vyhrotenej celospoločenskej kríze „nenaletí“ nástrahám opozície a jej skorumpovaných „ľudí“ v štátnom aparáte má dostatočnú základňu voličov aj bez dlhej a problémovej predvolebnej kampane. Veď ako úradujúcu hlavu štátu jej vnímavá voličsky kritická časť občanov ju už dostatočne spoznala za vyše štyri roky úradovania. Tá je slušnou konštantou na víťazstvo pani Čaputovej vo voľbách.
Pozná jej prednosti aj niektoré problematické rozhodnutia. Preto na zmobilizovanie svojho voličského potenciálu jej celkom postačí intenzívna kampaň len dva či tri mesiace pred voľbami, Mala by sa tak vyhnúť predčasnému bahnu rôznych útokov Fica, Pellegriniho, Matoviča, fašistov či ďalších jej „priateľov“ rôzneho mocenského kalibru.
Ak ohlási (ako sľúbila) svoju kandidatúru teraz v máji, tak to bude signál a štart už začať prezidentskou kampaňou pre iných „ambicióznych kandidátov“ moci. To však pani prezidentku len vtiahne navyše do kaluže i súčasnej predvolebnej parlamentnej kampani. Zvýšilo by to však napätie a polarizáciu medzi budúcimi voličmi rôzneho politického vedomia a občianskej zodpovednosti. Ale najmä to vyvolá prudký nárast bezbrehého straníckeho populizmu a nehoráznych klamstiev straníkov.
Pani prezidentka by mala vyčkať, kým sa rôzne agresívne deštrukčné sily navzájom skompromitujú a až v máji vecne zdôvodniť verejnosti, prečo sa ešte nerozhodla oznámiť svoju kandidatúru. Presvedčivých dôvodov pre takýto svoj „opatrný postoj“ nájde dosť.
Na 90 percent som presvedčený, že Fico si už vybral silného a skúseného favorita Smeru pre prezidentské voľby. Bude ním bývalý vedecký pracovník Ústavu marxizmu leninizmu, teda práve ten, čo po zániku komunizmu u nás rýchlo obielil červenú komunistickú stranu na Stranu demokratickej ľavice. Získal potom popredné štátne funkcie a pred dôchodkom ukončil svoju politickú kariéru ako veľvyslanec v Maďarsku a Česku. Je to priateľ a školiteľ Róberta Fica, ktorý začínal svoj politicky rast a dvojtvárnosť práve v SDĽ – za doby Petra Weissa. Bez irónie skutočne fundovaný ľavicový kandidát na úrad prezidenta.
O jeho politických, argumentačných a mediálnych skúsenostiach aj schopnostiach v ničom nepochybujem. Navyše mal ako politik vždy pokojné a navonok slušné vystupovanie. V prípade kandidátky pani prezidentky, tak práve on by bol jej vážnym konkurentom. Ak by sa však kandidatúry predsa vzdala, potom očakávam, že Smeru by sa vydarila snaha presadiť svojho človeka (exkomunistu) do najvyššej funkcie štátu. Ale pritom nevylučujem ani reprízu scenára po vzniku SR – vzťahy Vladimír Mečiar a Michal Kováč. Takže pre Slovensko by to dopadlo veľmi zle či tak alebo onak!
Preto by bolo v záujme Slovenska aj pani prezidentky, ak by odteraz užšie spolupracovala a bez hluku médií s Hegerovou vládou než doteraz. Veď sú teraz naozaj na „jednej „lodi“ aj obaja v spoločnej víchrici. potom by sa tiež mala vyhýbať niektorým sólovým vystúpeniam, aj vyhnúť rušivým vstupom médií do chodu a záujmov štátu. Skôr by sa mala nechať v súčasných krízových situáciách informovať priamo od dočasne povereného premiéra.
Za zatvorenými dverami paláca a bez svedkov s ním prerokúvať vhodné spoločné riešenia akútnych problémov našej nečitateľnej politiky v prospech záujmov bežného občana. Až následne a spoločne by mali predstúpiť pred médiá, prípadne vydať spoločné komuniké. V rámci potreby a zváženia by pani prezidentka mala tiež podľa naliehavosti prípadu využiť ústavné právo namiesto premiéra zasadať vláde a vidieť lepšie konkrétne jej problémy a najmä aktuálny stav štátu. Osobne tak spoznať aj prácu jednotlivých ministrov. Veď z paláca na Úrad vlády to ide aj pešo.
Kedysi som sa sám denne presvedčil, aká je pre každú demokratickú krajinu významná nekonfliktná spolupráca a súčinnosť vlády s hlavou štátu. Uvediem konkrétny príklad a pre demokraciu na Slovensku je to dlhý i rozhodujúci príbeh:
Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér začiatkom novembra 1993 zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta. Dobre vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému Lexovi tento raz za člena vlády. Kováč už predtým jednoznačne vyhlásil, že sa radšej vzdá postavenia hlavy štátu, ako by mal vymenovať túto osobu do akejkoľvek významnej štátnej funkcie.
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorý na návrh vlády mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča s ultimátom: „Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude.“
Potom by však prepukla vládna kríza s nedohľadnými vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami pre nový štát, za čo mal byť zodpovedný práve Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca ako capa za záhradníka, správcu ešte vtedy bohatého eráru.
Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Premiér ho zovrel do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu, ktorú mu zosnoval mocný konšpirátor.
Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. Sedeli sme do noci, až napokon sa prezident správne rozhodol, že vládny nátlak vo veci novej vlády bude riešiť až po prílete zo zahraničia domov. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, očakávajúceho jeho rýchlu kapituláciu.
V nedeľu poobede pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu som strčil pod prah vchodu do jeho domu 4-stránkovú analýzu, prečo by nemal vymenovať vládny kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme Mečiar prečítal skôr než adresát.
Ako jeden z argumentov som uviedol, že predseda vlády ho chce okrem iného pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár. Ukázal sa tak pred verejnosťou, že nekoná samostatne a nadstranícky, aleže je iba bábkou premiéra - predsedu HZDS. V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým (v sobotu) pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu jeho celej vlády a vymenovanie jeho novej?“
Paralela Beneš – Kováč ukázala len aroganciu predsedu vlády a poriadne nasrdila prezidenta. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu. Aj tento citát bol varovným impulzom na zamietnutie návrhu vlády „en bloc“ s Ivanom Lexom.
Po prílete prezidenta z Bruselu netrpezlivý a znervóznený premiér hneď v pondelok večer prifrčal na Hrad, aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom ultimáte. Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas s vládou s Lexom, tak naňho ako na bývalého podpredsedu HZDS apeloval blížiacimi sa voľbami. Strana má prázdnu kasu a potrebuje ho ako ministra privatizácie, aby stranu finančne nafutroval. Túto nehoráznosť predsedu vlády mi zopakoval prezident na druhý deň tvrdšou vetou: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku premiéra schváliť Lexu za ministra, aby pre HZDS nakradol?“
Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však pokračovala aj v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Kováč vzápätí v médiách dôrazne vyhlásil, že ide o zjavnú lož. Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a vyostrila kritickú situáciu. Prezident si však zachoval pokoj a rozvahu, nedal sa otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:
„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“
Ešte ani spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a impulzívny Mečiar už vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však nebol Ivan Lexa skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať s vašou podporou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude platiť aj v deň druhý ...“
Ešte ani nedokončil svoje klamstvo, keď diváci na obrazovkách videli ako predseda parlamentu Ivan Gašparovič neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak jeho okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší škandál. Mal však potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nesprával sa ako chuligán.
V dôsledku dezinformácií médií sa politicky nerozhľadenému občanovi zdalo, že príčinou sporov Mečiar – Kováč bola ich vzájomná rivalita, kto má byť v štáte prvým a rozhodujúcim občanom, čo v zmysle ústav malo byť občanovi známe. Premiéra určite hnevalo, že Západ nášho prezidenta za snahu o demokratický vývoj krajiny oceňoval, kým jeho hodnotil kriticky, s nedôverou a značným dešpektom.
Hoci práve „On“ bol vtedy dominujúcim politikom doma. Ale podstata napätí a sporov medzi najvyššími ústavnými činiteľmi spočívala predovšetkým v spomínanej názorovej rozdielnosti, na akých princípoch sa má budovať a kam by mal smerovať náš mladý štát. Hoci prezident sa aj za cenu veľkej trpezlivosti a osobných ústupkov veľmi snažil (až do novembra 1993) o navzájom pokojnú a najmä užitočnú spoluprácu s premiérom (v záujme Slovenska), ale napriek tomu verejnosť prisúdila vinu za nepretržité konflikty s Mečiarom rovnako jemu.
