„Pán šéfredaktor, pýtajte sa na čokoľvek ...“
V júni 1990, hneď druhý deň po inauguračnom sľube, ma prijal ako šéfredaktora nezávislého týždenníka Slobodný piatok premiér Vladimír Mečiar. Bol prvým predsedom slovenskej vlády na základe slobodných volieb. Na rozhovor s ním som získal iba polhodinu. Preto som sa naň pedantne pripravil písomnými otázkami. Už z predošlého interview s odchádzajúcim premiérom Milanom Čičom som vedel, že po tomto čase preruší rozhovor nekompromisná šéfka sekretariátu Anna Nagyová a upozorní šéfa, že čas novinára práve skončil.
Po formálnom zvítaní sa s Mečiarom som ho oslovil: „Pán premiér, mám pripravených až sedemnásť otázok. Odpovedzte, prosím, len na tie, na ktoré budete chcieť...“ Mečiar zareagoval sebaisto: „Pán šéfredaktor, pýtajte sa na čokoľvek, odpoviem vám na všetko!“
Nad slovami premiéra som sa v duchu pousmial a myslel si: Len počkaj, však sa budeš potiť! Veď túto neprofesionálnu veľkorysosť som ti poskytol iba preto, aby si mi bez prieťahov zodpovedal čo najviac otázok...“ Ako som predvídal, presne po tridsiatich minútach sa zopakovalo to isté ako predtým s premiérom Milanom Čičom. Do pracovne vošla Nagyová a mlčky šéfovi (ako prísna učiteľka) iba prstom na hodinky naznačila, že môj čas vypršal. On však na rozdiel od Čiča len mávol rukou, že v rozhovore bude pokračovať.
Hneď prvú otázku mi zodpovedal bez rozmýšľania ako skúsený politológ a nie vládnuci premiér: „V demokratickej spoločnosti je opozícia nevyhnutnou súčasťou politického systému, bez ohľadu na svoju početnosť. Preto sa nemôžeme zmieriť s tým, že každý iný ako koaličný názor je považovaný za nepriateľský, že sa vnucuje čierno-biele videnie spoločnosti ako jedine možné a správne. Chápať opozíciu ako nepriateľa znamená nechápať demokraciu.“
Mečiar ma prekvapil aj ďalšími odpoveďami, napríklad keď zdôraznil (čo potom v praxi celé poprel) že v politike nemožno byť nemorálnym: „Veď nemorálnosť, to je vždy len krátky výsledok, lebo zakladá nové konflikty do budúcnosti. Vždy musí smerovať proti konkrétnej osobe. Narušovanie vzťahov, rozbíjanie dôvery, to je predsa niečo, čo sa človeku vždy vráti a pomstí. Nemorálne správanie síce môže priniesť rýchly účinok a dobrý výsledok, ale trvalý zdroj úspechu to nemôže byť. Je to vždy krach!“
Asi po hodine, keď Anna Nagyová znova urgovala Mečiara. Na záver som sa ho ešte spýtal: „Pán premiér, akým činom by sa mal politik vyvarovať?“ Predseda vlády bez zaváhania dôrazne odvetil: „Nemal by klamať!“ Takto mi odpovedal politik, ktorého tribún revolúcie, herec Milan Kňažko, nakrátko jeho spojenec, verejne označil za patologického klamára.
S premiérom som sa lúčil priam ohúrený aj spokojný. Prekvapil ma, že mi zodpovedal všetky otázky – stručne, jasne a výstižne! Exceloval pohotovosťou, logikou, presvedčivosťou aj duchaplnosťou. Každý iný politik by sa s náročne pripraveným rozhovorom trápil hodiny, pričom by jeho odpovede neboli také vecné, zaujímavé a nadčasové.
Aj dnes som presvedčený, že ako v tej chvíli hovoril, tak musel aj myslieť. Pretože ak by takto premiér vtedy nemyslel, potom by si nemohol nepripravene vymyslieť ako budúci veľmajster lží toľké rýchle, presné a konkrétne formulácie. Hoci odvtedy už uplynuli tri desaťročia, každá z jeho odpovedí je stále aktuálna a nestratila na význame.
V samom úvode premiér a potom opozičník fascinoval aj iných novinárov svojou výnimočnosťou a demokratickými názormi. Oceňovali, že bol vždy pohotový a pokojne reagoval na akúkoľvek otázku. Múdrymi, presvedčivými a presnými odpoveďami zakaždým bodoval.
Vtedy si ešte neprotirečil, vyvaroval sa demagogických prejavov, nefabuloval nezmysly a obvinenia na oponentov, nepreháňal ani sebavedomie a navonok pôsobil dokonca skromne. To mu však vydržalo iba do volieb v júni 1992, ktoré presvedčivo vyhral, keď už nebol v opozícii.
Prvá diskusia vládnej garnitúry a opozície
Týždenník Slobodný piatok sa zapísal do slovenskej žurnalistiky (bez zápisu) organizovaním významných podujatí v spolupráci s vtedajšou Československou televíziou a Československým rozhlasom. Tieto aktivity potom iné periodiká len kopírovali a napodobňovali. Ale žiadne z médií už nezopakovalo dve najvýznamnejšie a najúspešnejšie podujatia Slobodného piatka: Trinásť plus jeden a Dunaj nás spája. Najmä naše „lodné“ aktivity sa potom stali módnym hitom spoločenských elít.
Tieto široko medializované podujatia sme organizovali na lodiach Družba a Martin alebo v prístavnej kaviarni Café Danubius. Náš veľtok sa tak stal mlčiacim svedkom stretnutí, diskusií a ostrých polemík o najaktuálnejších otázkach spoločného štátu ešte pred jeho rozdelením.
Prezentovali sa na nich prezident Václav Havel, federálny premiér Marián Čalfa, predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček, prezident Michal Kováč, Vladimír Mečiar a desiatky iných osobností zo Slovenska či Čiech.
Jedno z podujatí sme pripravili na lodi Martin, na ktorom sa stretli, po prvý raz od rozkolu vládnucej VPN, rozhádaní koaliční a opoziční politici. Zaujali tu kritické alebo obhajujúce stanoviská k výbušnej parlamentnej výzve Iniciatíva za zvrchované Slovensko.
S touto celonárodnou aktivitou, ktorá vyústila v samostatnosť Slovenska, práve náš týždenník širšie oboznámil verejnosť hneď týždeň po jej vyhlásení vtedy v Slovenskej národnej rade. Mečiar na vrub organizátora v úvode polemickej diskusie poznamenal: „Redakcii Slobodného piatka sa podaril zázrak, že sme sa takto spolu stretli s vládnou koalíciou a diskutujeme o osude Slovenska...“
O samotnej výzve však hovoril ako opozičný politik a budúci „otec samostatnosti“ nejednoznačne, vyhýbavo a jej obsah dosť bagatelizoval: „Nedočítal som sa v nej, či ide o vytvorenie samostatného slovenského štátu. Slovenská republika sa však musí konštituovať ako subjekt predovšetkým ekonomicky a rozhodnúť sa, ktoré z nástrojov hospodárstva odovzdá federácii.“
V polemike aj v hádkach sa naplno prejavilo, že v danej veci mala jasno iba ofenzívna Slovenská národná strana. Vladimír Mečiar zakryl pred partnermi aj protivníkmi svoj postoj. A rovnako pred slovenskou či českou verejnosťou. V rukáve mal totiž karty dve. Ako majster zákulisných hier chcel výlučne sám rozhodnúť, ktorú z nich, a v ktorom čase hodí na stôl – a potom vyhrá. Predstavitelia koalície temer v trojhodinovej polemike pôsobili pri obrane spoločného štátu bezradne a nepresvedčivo.
Mečiar: „Netešte sa, ja sa vrátim!“
V politike sa vzťahy a udalosti menia rýchlejšie než aprílové počasie. Aj prvé odovzdávanie ceny Politik roka v marci 1991 bolo vo všetkom iné ako tie ďalšie v hoteli Kyjev. Len Vladimír Mečiar bol trikrát tým istým víťazom. Na začiatku vládnutia ešte ako nevýbojný, nesmelo sa prejavujúci predseda vlády vyhral anketu po prvý raz. Javil sa mi vtedy ako slušný občan, ktorý koná priamočiaro, otvorene, bez bočných úmyslov, výmyslov a neprávd.
Na Cintorínsku ulicu do budovy oproti pivárni „Mamut“, vtedy našej redakcie, prišiel skromne, bez pompéznosti a policajného sprievodu. Iba s jedným členom ochranky. Ale aj toho nechal trčať v aute. Cestou výťahom na samý vrch budovy do veľkej zasadačky, kde sa skromne slávnosť konala, som sa ocitol len s ním a so šéfkou sekretariátu Nagyovou.
Aby reč nestála, tak som sa ho priamo spýtal: „Pán premiér, ako to vyzerá? Budete odvolaný, či nie?“ V úzkom priestore výťahu mi odpovedal dosť ležérne: „Je to len otázka mesiaca a vláda padne. Havel ma na návrh Národnej rady isto odvolá.“ Aby som ho ako hostiteľ potešil, som zareagoval: „Pán premiér, ale vy sa ešte ako predseda vlády vrátite!“
Predovšetkým česká tlač vtedy strašila a si vymýšľala, že Mečiar pripravuje komunistický prevrat. Vládnuca Verejnosť proti násiliu sa tak pripravovala pôdu na vyhnanie svojho šéfa exekutívy.
Slávnostný akt prvého odovzdávania ceny víťazovi našej ankety Politik roka sa uskutočnil v skromných podmienkach. Bez umeleckého programu, dlhých vzletných rečí a mnohých hostí. Len za prítomnosti zopár novinárov a Mečiarovi verných piatich ministrov na čele s Michalom Kováčom.
Keď som premiéra vyprevádzal, znova som sa ho vo výťahu pokúsil povzbudiť a zopakoval vetu: „Pán premiér, vy sa ešte do vlády vrátite!“. Hoci som si to vtedy želal, neveril som tomu. Boli to len slová útechy pre politika, ktorý mi sprvu imponoval.
V parlamente hneď po ukončení hlasovania o nedôvere premiérovi predseda Národnej rady František Mikloško radostne zvolal: „Konečne Mečiar skončil!“ Vo fenomenálnej pamäti odvolaného politika sa zrejme vynorila moja zlá „veštba“ z výťahu a vládnych poslancov z VPN pohotovo vystríhal: „Netešte sa, ja sa ešte vrátim!“ Ozvenou mu bol len hlučný smiech vládnych poslancov. Náš Fénix však znova a znova ožil a dvakrát vzlietol z popola do čela svojej potom autoritatívnej vlády. Ale to som naozaj nechcel. Ani zo súcitu či zábavy, ani kvôli občanom aj sebe!
(Pokračovanie.)
