(Čitateľom blogu sa ospravedlňujem, že až tak neskoro pokračujem v tejto načatej téme. Stalo sa to však z dôvodu, že som písal blogy o aktuálnych „vývrtkách“ súčasnej dekadentnej politiky.)
SPOLOČNÉ TVÁRE MEČIARA AJ FICA
Obaja títo autokrati celkom inej doby, veku a schopností všetkého sú si napriek tomu v mnohom príliš podobní. Ťažko potom posúdiť, ktorý z nich bol a je v klamstvách, demagógii, populizmu a porušovaným zákona väčším majstrom. Obaja však zohrali nebezpečnú mocenskú úlohu pri rozkvete korupcie, v právnej a morálnej destabilizácii nášho mladého štátu a v polarizácii spoločnosti po roku 1989. Veď sa im podarilo priam systémovo skorumpovať nielen jednotlivcov verejného života, ale aj mocenské zložky štátnej správy (dokonca aj samosprávy).
V tejto súvislosti si preto tiež myslím, že prezident Kiska na základe hlbšieho poznania mal správny názor, že Slovensko je už mafiánska krajina. Práve pričinením dlhoročného expremiéra a terajšieho štvornásobného premiéra. Ich kritické návraty k moci (každý krát vždy s horším výsledkom) boli pre bežný život občanov zakaždým nepredvídaným celospoločenským zemetrasením a nebezpečím
MEČIAR SA MI SPRVU JAVIL AKO DEMOKRAT
Zatiaľ čo Vladimíra Mečiara som dobre i osobne spoznal, tak s Róbertom Ficom som sa stretol len jedenkrát. Keď bol hosťom jedného z početných podujatí Nadácie Slovak Gold. Musím priznať, že ako hostiteľa ma milo prekvapil. Keď jeho prejav (hodnotenie nadačnej činnosti) zo širšieho hospodárskeho významu a ekonomických hľadísk bol fundovaným analytickým rozborom (nie teda len zdvorilostnou pochvalou činnosti Nadácie Slovak Gold).
Prakticky zo všetkých vystúpení osobností (vrátane prezidentov Kováča, Schustera a Gašparoviča) na nadačných podujatiach, ktoré predstavovali desiatky rečníkov, bolo práve Ficove vystúpenie pozoruhodné a naozaj výstižné a vecné. Musel som uznať, že to bol dôsledne pripravený prejav i primeranej časovej dĺžky.
Tento príklad uvádzam pre odlišnosť oboch politikov. Róbert Fico (ako premiér) sa temer s určitosťou vyznačoval väčšou dôslednosťou prípravy v pracovných veciach než pohodovo reagujúci a výbušnejší cholerik Vladimír Mečiar. Žiaľ, obaja len výnimočne pre správnu vec.
Môj sprvu chybný odhad, že Mečiar je ozajstný demokrat (ktorý vyplynul najmä zo spomenutého zverejneného rozhovoru s ním v prvej časti tohto blogu), vydržal však len dovtedy, kým sa po prvej defenestrácii nestal po druhýkrát premiérom. Potom sa už od fundamentu zmenila jeho rétorika a politika. Vždy podľa toho, či bol v opozícii alebo vládol, a čo mu prinieslo reálny osobný prospech.
Sprvu ešte vedel urobiť na partnera najlepší dojem. Dokázal byť milý, slušný a duchaplný partner. V tom čase ešte nebúchal do stola, nezrážal protihráča tvrdou ranou, ale debatoval s ním pokojne, pohotovo a so širokým úsmevom. Dokonca aj neskôr, keď už ukázal svetu ostré tesáky, podľahli dojmu jeho bezprostrednosti, ochote, predstieranej úprimnosti a šarmu viaceré zahraničné návštevy. Len ťažko potom uverili, čo o ňom už šírili opozičníci, niektoré ešte nezávislé médiá a čo hovoril prezident Kováč.
Prevažne medzi emigrantmi a rozhľadenými intelektuálmi sa však vyskytli ľudia, ktorí dovideli za breh porevolučnej vlny. Uvedomili si riziká našej ešte detskej demokracie. Napríklad v redakcii Národná obroda som sa v tých časoch zoznámil so známym exulantom a spisovateľom Ladislavom Mňačkom.
Ten ma v prítomnosti šéfredaktora Jura Vereša a tribúna revolúcie Milana Kňažka vystríhal pred Mečiarom: „Pán šéfredaktor, sadáte si na chrbát tigra, uvedomujete si to?“ Odpovedal som mu sebaisto: „Pán Mňačko, ak naozaj pôjde o nebezpečného dravca, tak z neho rýchlo zleziem!“
ZNOVA PRI MOCI A MOJE NEMILÉ PREKVAPENIE
Ale neuplynuli ani dva mesiace od nástupu druhej Mečiarovej vlády, keď premiér vymenoval mu blízkeho Dušana Kleimana za generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry SR. Na recepcii u nového šéfa TASR som v dobrej viere oslovil staronového predsedu vlády: „Pán premiér, prepáčte, ale málo selektujete novinárov. Zrejme neviete, že sa do vašej priazne vtierajú aj tí, ktorí sú v zoznamoch ŠtB...“
Vôbec som však nedomyslel podstatnú vec, že by si bývalý minister vnútra a potom premiér zabudol prelustrovať minulosť redaktorov motajúcich sa okolo neho. Aby nevedel, čo sú zač! Skočil mi do reči a hrubo sa na mňa vyrútil: „Predsa vy mi nebudete určovať, s kým môžem a nemôžem spolupracovať! Vyberiem si tých novinárov, ktorých uznám sám za vhodných.“ Zarazila ma jeho prudká, až nepriateľská rétorika. Kde sa zrazu podel ten milý, pokojný a duchaplný opozičný politik ešte pred nástupom k moci?
Napriek jeho zlostnej replike som si dovolil opatrne oponovať: „Pán premiér, samozrejme, že je len na Vás, s kým chcete spolupracovať... Ale potom musíte rátať s tým, že slušní novinári sa k vám otočia chrbtom.“
Mečiar zareagoval, akoby som ho pichol nožom. Jeho hlas už počula celá sála s vyše stovkou hostí. Zrazu sa okolo nás zhŕklo asi zo dvadsať novinárov, spisovateľov a politikov. Prikyvovali mu rovnako ako „babky demokratky“ na jeho mítingoch v Športovej hale. Nešlo o náhodu, že mnohí títo ohýbači chrbtov, ktorí mlčky a v zdraví prežili socializmus, získali onedlho zaujímavé funkcie. Aj tento príklad ukázal, že ku kariére niekedy postačí len vo vhodnej chvíli sa hlboko ohnúť a správne kývať hlavou.
Hlavným dôvodom rozčertenia premiéra však nebola ani tak moja „drzosť“, lebo nad to by sa isto povzniesol, ale oveľa podstatnejšia skutočnosť. Ako člen televíznej rady som mu skrížil pár dní predtým cestu v zámere ovládnuť „Slovenskú televíziu“. Pričom v televíznej rade som zastupoval práve jeho vládu spolu s maliarom Kompánkom, univerzitným profesorom Števčekom a novinárom Smolcom.
Deň pred jej zasadnutím ma poprosil štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Mjartan, bývalý kolega z rozhlasu a potom náš veľvyslanec v Prahe: „Jožko, príď na chvíľku ku mne na kávu, chcel by som sa s Tebou o niečom porozprávať...“
Už po prvých vetách som pochopil, že vláda chce odvolať ústredného riaditeľa vtedy ešte Československej televízie pre Slovensko Mariána Kleisa, ale na jeho odvolanie nemala priamy dosah. Mečiar si nebol celkom istý ani mojím hlasovaním. A tak Mjartan dostal stranícku úlohu presvedčiť ma na plnú lojálnosť s vládnym návrhom.
PAŠKVIL ZÁKONA VŠAK PLATÍ DODNES
Keďže v rade rozhodoval každý hlas, pretože v počtoch jej vládnych stúpencov a protivládnych oponentov bola vtedy vyvážená parita. Štátny tajomník sa ma veľmi snažil presvedčiť na podporu návrhu vlády. Spracúval ma asi hodinu a pre istotu ešte zaviedol aj k ministrovi Slobodníkovi.
Na druhý deň som si v televíznej rade vypočul dlhú Smolcovu obžalobu Kleisa, po ktorej nastala búrlivá polemika. Hoci prítomní „antimečiarovci“ ma považovali za priaznivca vlády, za ústredného riaditeľa vtedy jedinej celoplošnej televízie som zabojoval najpresvedčivejšie. Hoci som ho vôbec nepoznal. Pretože v tom čase v rade ešte zasadali i slušní ľudia (osobnosti za tretí sektor), napríklad kňaz Srholec, aforista Janovic a ďalší, takže Smolcov (Mečiarov) návrh neprešiel.
Kleis sa však vo funkcii ohrial už len krátko. Predseda vlády navrhol do parlamentu zmenu zákona, podľa ktorej prvú persónu televízie už nevolila a neodvolávala televízna rada, ale poslanci v pléne Národnej rady. Rovnako členov televíznej rady nenominovali politické a spoločenské zložky, ale volil ich už parlament.
Mocichtivý premiér si následne na tento post dosadil gašparka. Vzápätí si tak zabezpečil odvolanie Jána Fülleho, nepočúvajúceho (hlas zhora) šéfredaktora televízneho spravodajstva a publicistiky. Ten nový sa už stal služobníkom vládnych želaní a Mečiarových politických ambícii a potrieb. Tento legislatívny nepodarok, priamo ohrozujúci slobodu slova, si však ponechali bez zmeny všetky následné, vraj demokratické vlády. A to až dodnes!
(POKRAČOVANIE,)
P.S.: Blog v prvý deň od zverejnenia čítanosť vyše 1 100-krát... Ale v ten druhý už ani 300-krát (1 368-krát???)
