(Dokončenie blogu.)
Čarnogurského ponuku, aby Kováč zostal naďalej ministrom financií aj v novej vláde, však neodmietol Kováč z vypočítavosti. Veď politická budúcnosť Mečiarovho HZDS sa vtedy javila nanajvýš problematicky. Pretože nové politické hnutie ešte nemalo nijakú členskú základňu a štruktúry, bolo bez peňazí, mecenášov a primeranej mediálnej podpory.
Ale v počiatku mu nechýbala eufória robiť politiku vraj pre občana. Práve tá potom oslovila verejnosť, avšak vzápätí sa skoro vytratila, Takže s Mečiarom sa už spájali len skupiny vypočítavých karieristov pochybnej povesti či intelektu a budúci privatizéri z komunistickej hospodárskej nomenklatúry ako základ dnešnej štruktúry oligarchov a nastávajúcej netrestanej korupcie.
V hnutí však sprvu boli aj neskompromitovaní odborníci z rôzneho fachu. Napríklad vysokoškolský profesor – ekonóm Rudolf Filkus, univerzitný profesor historik Ivan Laluha, aktér Novembra´89 Milan Kňažko a mnohí ďalší slušní občania a vzdelanci.
Preto v politike skúsený Michal Kováč v silnom profesijnom postavení, zrelom veku a s nadhľadom získaným v pozícii bankového experta v Anglicku si musel uvedomiť, do akých ide rizík odmietnutím návrhu premiéra Čarnogurského. Prečo sa teda vydal s Mečiarom do neznáma plného nástrah? Veď tak mohol zničiť to, čo predtým dosiahol.
Prečo on v bankovníctve vysoko postavený odborník, by toľko riskoval, ak by pre Slovensko nevidel spoločenský prínos a zmysel nového politického hnutia? Pretože vtedy sa ešte spolutvorcovi HZDS nemohlo ani prisniť, že nová politická garnitúra bude žať nevídané úspechy. Že sa o rok stane predsedom Federálneho zhromaždenia oboch komôr a onedlho už bude prezidentom.
PRVÝ SPOR VYVOLAL MILAN KŇAŽKO
Michal Kováč bol vo svojom blízkom okolí známy ako nekonfliktný, vyrovnaný a tolerantný človek. Aj napriek tomu sa vzťahy medzi bojovným premiérom a trpezlivo ustupujúcim prezidentom vyostrovali. Zhustli hneď potom, keď sa začali sporiť dve silné, neústupné nátury, predseda vlády Mečiar a minister zahraničných vecí SR Kňažko.
Obaja zakladatelia HZDS. Spor vznikol v dôsledku toho, že predseda vlády nekvalifikovane spochybnil ťažko zrodenú nemecko-česko-slovenskú zmluvu, na ktorú sa čakalo celé polstoročie. A to len preto, že neuvážene sľúbil bavorskému predsedovi vlády majetkové odškodnenie karpatských Nemcov u nás. To však nebolo prijateľné pre Čechov so zreteľom na sudetských Nemcov z českého pohraničia.
Ďalší konflikt vzbĺkol potom, čo Mečiar zobral Kňažkovi kompetencie nad zahraničným obchodom a včlenil ich pod ministra hospodárstva Černáka. Postihnutý spolupartajník nezostal premiérovi nič dlžen. Márnomyseľnosť predsedu vlády rozčertil aj ironickým výrokom pred novinármi: „Pán Mečiar by mal pochopiť, že sú preč časy Popolvárov a iných rozprávkových hrdinov, ktorí zázračne zachraňujú celý národ.“
Nasledovalo to, čo Kňažko zrejme očakával – návrh prezidentovi na jeho odvolanie, čím hlave štátu spôsobil nemalé problémy. Michal Kováč až príliš dlho otáľal, kým odvolal tribúna novembrových dní. Mečiar preto dvakrát zvolal mimoriadne republikové predstavenstvo HZDS, ktoré však Kňažka podržalo. Vtedy ešte v Mečiarovej strane celkom nevymrel ponovembrový autonómny duch. Váhajúci Michal Kováč tak hneď na úvod naštval impulzívneho premiéra, ktorý potom musel riešiť prípad Kňažka zdĺhavo, komplikovane a politicky nežiaduco.
Premiér hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu úklady i vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto kamuflovaných útokov sa pokúšal utlmiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady Slovenskej republiky, v úlohe mediátora.
Raz mesačne sa konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to, ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabiť, znemožniť a prinútiť ho podvoliť sa zámerom premiéra.
Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci Michala Kováča morálne a politicky zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: „Potrebujeme sa Kováča rýchlo zbaviť. Brzdí nás!“ Natíska sa teda otázka: Prečo sa chcel premiér prezidenta zbaviť, v čom ho brzdil? Vari v kradnutí? Zrejme si naivne myslel, že keď nebude Kováč, nebudú ani problémy, že potom vymiznú domáci aj zahraniční kritici a on bude mať už neobmedzený priestor na autokratické riadenie štátu a jeho rozkrádanie.
MEĆIAROVA ZLOBA TRVÁ V POLITIKE DODNES
Úsilie odstrániť prezidenta nadobudlo „bod varu“ v novembri 1993 po nevymenovaní Ivana Lexu za ministra privatizácie. Následne sa začali vytvárať vyšetrovacie parlamentné komisie a vyrábali sa proti prezidentovi falzifikáty. Občania sa strašili (ako za komunizmu) vonkajším a vnútorným nepriateľom, ku ktorým patril najmä neústupčivý a prekážajúci prezident. Ale skutočným nebezpečím pre štát bol vznik nekontrolovaných politicko-hospodárskych mafií, ktoré vznikali s cieľom rabovania spoločného majetku.
Mnohí občania si však pomýlili dôsledok s príčinou. Kto vlastne škodil mladej Slovenskej republike – Vladimír Mečiar alebo Michal Kováč? Nebol škodcom štátu práve ten, ktorý sa bezohľadne predieral k autokratickej moci a zneužíval nástroje demokratického vládnutia!? Či vari ten druhý, ktorý kritizoval hanebné spôsoby vlády, poukazoval na nešváry, podvody a porušovanie zákonov? Vládnymi médiami dezinformovaní ľudia túto skutočnosť z neznalosti vôbec nechápali a nediferencovali.
V dôsledku dezinformácií by sa politicky nerozhľadenému občanovi zdalo, že príčinou sporov Mečiar – Kováč bola ich vzájomná rivalita, kto má byť v štáte prvým a rozhodujúcim občanom. Premiéra určite hnevalo, že Západ nášho prezidenta za snahu o demokratický vývoj krajiny oceňoval, kým jeho hodnotil kriticky, s nedôverou a značným dešpektom. Hoci práve „On“ bol dominujúcim politikom doma. Ale podstata napätí a sporov medzi najvyššími ústavnými činiteľmi spočívala predovšetkým v spomínanej názorovej rozdielnosti, na akých princípoch sa má budovať a kam by sa mal smerovať náš mladý štát.
Poruke sú desiatky príkladov, že práve prezident Kováč, obviňovaný zo štátnych rozkolov, sa snažil svojím nekonfliktným, tolerantným a nepovýšeneckým prístupom našu rozvadenú spoločnosť spájať. Ale jeho protivník premiér, presne naopak, sa ju usiloval pomstivou demagógiou, klamstvami a vulgárnosťou účelovo rozoštvávať. Žiaľ, táto Mečiarova zloba celospoločenských nezhôd a nešvárov sa natrvalo vryli aj do súčasnej politiky ako nástroj boja s politickým oponentom – vraj nepriateľom!
Mečiarov systém autoritárstva a nezákonnosti sa už rozbieha opäť od návratu Fica rýchlejšie a rovnako obludne ako kedysi za čias „Otca národa a samostatnosti“. Zároveň Fico sa poučil zo svojho nečakaného pádu moci aj z praktík suseda Orbána. Takže už v samotnom vládnom programe smelo a nebezpečne ignoruje demokratické zvyklostí a občianske práva než si dovolil predtým, počas predchádzajúcich korupčných ničomností „našich ľudí“, ktorých oproti minulosti bude viacej.
Jeho pomstivá a bezohľadná ruka bezzákonnosti už od prvého dňa udiera na demokratické princípy oveľa tvrdšie než pravačka boxera V.M. Prvý knokaut sa snaží dať práve predpokladom a základným predpokladom každej demokracie – slobode výkonu justície a žurnalistiky. Potvrdzujú to i neprípustné zmeny a prvé rokovanie v Súdnej rade (vrátane návrhu na odvolanie jej predsedu Jána Mazáka). Aj snaha vylúčiť niektoré mienkotvorné médiá z prístupu k informáciám z vlády. Čo je najnebezpečnejší kotrmelec dnešnej vlády od vzniku štátu.
Fico tak hrubo popiera práve slobodu slova, ktorú poskytli verejnosti ešte aj komunistickí reformátori hneď po vzniku tzv. Pražskej jari v roku 1968 do apríla 1969. Uvediem názorný osobný príklad z tých demokratických čias.
Pred vznikom prvej slovenskej a prvej českej vlády po vzniku federálneho spoločného štátu v októbri 1968 som robil pre denníky Smena a Mladú frontu krátke rozhovory s budúcimi ministrami našej národnej vlády.
Keďže o pár dní potom som už pre ustanovujúcu vládnu moc nebol neznámym redaktorom, a ešte nestačila napáchnuť naftalínom výnimočnosti a nadradenosti, smelo som vošiel v ich budúcom úrade práve do tej miestnosti, v ktorej bledí smrteľníci o chvíľu i ministri, napäto čakali v uzavretom kruhu na svoj slávnostný ústavný sľub. Ale nebola to nijaká sláva s bohatou dekoráciou ako teraz, ale skôr len bežne vybavená komnata bez komfortu a zvláštnej prezentácie.
S niektorými „už“ ministrami som prehovoril aj zopár zdvorilostných fráz, ale od každého si vypýtal autogram od prvej povojnovej slovenskej vlády pre čitateľov Smeny.
Faksimile tohto dokumentu na zdrape papiera uverejnil náš denník na druhý deň pod hlavičkou novín. Ako nedôvtipne mysliaci priamy držiteľ muzeálneho dokumentu som si tento artefakt nevypýtal z tlačiarne a v záplave udalostí celkom naň zabudol. Kam sa podel, to neviem, asi do zberu ...
Aj táto udalosť z januára 1969 znázorňuje zvrhlosť a budúce zámery v existencii Ficovej moci. Aj táto osobná príhoda v čase len obmedzenej národnej právomoci vo federatívnom Česko – Slovensku, keď slobodu slova a prácu novinárov nič a nik si už nedovolil (ani v dobe socializmu s ľudskou tvárou) v čomkoľvek obmedziť!
P.S.: Kontrolou tejto štvrtej časti blogu som zistil, že je často a periodicky vypínaná zo systému uvádzaného čísla čitateľov. Čomu nasvedčuje aj preukázaná veľmi nízka čítanosť blogu v prvých 13, hod. od zverejnenia. A to v mŕtvom čase, keď sa nič vážne i aktuálne v politike a mediálnej sfére u nás nedeje. Bližšie konkrétnosti o tomto poznatku uvediem v samostatnom blogu.
