Minister Válek bránil skaze Podhradia i Synagógy

Písmo: A- | A+

Pápež František symbolickým stretnutím so Židmi na mieste zbúranej Synagógy mi pripomenul osobnú udalosť s Miroslavom Válkom krátko pred jej zničením. Tento nezvyčajný príbeh je uverejnený v mojej knihe Vedieť odísť.

Krátko po ustanovení prvej Slovenskej vlády začiatkom roka 1969 som si dohodol rozhovor s ministrom Miroslavom Válkom. Naň som sa veľmi dôkladne pripravil. O problémoch zo sféry vtedajšej „kultúrnej politiky“ som síce vedel málo, ale veľa som sa dozvedel najmä z českej tlače. Takže s podstatnými boľačkami vtedajšej kultúry som písomne oslovil ambiciózneho ministra.

Keď ich predo mnou čítal, vybadal som, že ho zaujali, že som nimi trafil na citlivé miesta jeho rezortu po okupácii. V tom čase sa ešte kultúra úzko prelínala s politikou a preto mala neporovnateľne iné postavenie a význam než dnes. Neslúžila pre zábavu, ale sa zneužívala prevážne politicky. Ďalej už  v texte pokračujem autentickým úryvkom z knihy Vedieť odísť:

„Intuitívne som vytušil, že minister nechcel odpovedať vyhýbavo, nepresvedčivo či alibisticky. Ale ani si nechcel publikovaným textom skomplikovať svoje odvážne zámery a plány, o ktorých som sa medzitým kadečo dozvedel. Keďže mi nešlo poškodiť cieľavedomého ministra, tak sme obaja na daný rozhovor „mlčky zabudli“ a neskôr si ho  už  nepripomenuli. Ale v našich ďalších vzťahoch práve  toto „zamlčané interview“ zohralo nečakane veľkú rolu. Ukázalo sa, že na ministra silne zapôsobilo. Možno viac než môj návrh o vhodnom spôsobe propagácii kultúry v médiách  na stretnutí s ním v bývalej kaviarne Luxorka.

Asi o týždeň po odovzdaní otázok som našiel v redakcii odkaz, aby som Válka navštívil. Zo Smeny to bolo len vyše sto krokov, takže som hneď reagoval. Prijal ma v prítomnosti riaditeľa odboru pamiatok Lichnera. Kritizovali nešťastnú dislokáciu mosta SNP cez Dunaj, ktorá mala zničiť celé Podhradie a iné historické  zákutia Bratislavy. Minister mi poskytol na preštudovanie fundovaný elaborát o nevhodnosti dislokácie pripravovanej stavby v historickej časti mesta. Poprosil ma: „Ak sa s naším názorom stotožníte,  prosím, napíšte o tom  v Smene, budem vám povďačný.“

Sympatické bolo, že Válek ešte len  dva mesiace „ministroval“ a už nesúhlasne reagoval na problematické kroky vplyvných súdruhov a ich poskokov. Bolo to síce iba na počiatku normalizácie, ale od neho odvážne konanie. Mňa tým len utvrdil, že  na stretnutí v Luxorke netrepal prázdne slová, že bol na tú dobu správnym mužom v rezorte kultúry.

Po preštudovaní námietok pamiatkárov som sa jednoznačne priklonil k ich odbornému stanovisku. Veď dislokovať most a tým silnú dopravu do najvýznamnejšej historickej zóny Slovenska som považoval za barbarstvo voči minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Navyše som nepočul o žiadnej metropole, v ktorej by v jej vzácnej najstaršej časti mala smerovať „hluchá“, do stredu mesta vyúsťujúca “štvorprúdovka“.

Uverejnený článok na prvej strane novín vyvolal veľkú nevôľu zainteresovaných  projektantov, investorov a ďalších realizátorov tohto už naplánovaného diela. Keďže sa v Podhradí mala zbúrať aj Synagóga, oponenti sa neštítili použiť proti mne u nás lacný a častý argument, že som Žid, ktorý píše účelovo kvôli budúcej demolácii blízkej Synagógy.  Proti Židom som ani vtedy, ani potom vôbec nič nemal, ale nebyť ním a byť len tak označeným, zvykne byť smola. Pre Semitov  nie som  ich človek, ale pre antisemitov nepriateľom určite. Ešte šťastie, že projektanti a ich patróni  nezdemolovali aj korunovačný  Dóm svätého Martina. Práve jeho susedstvo vedľa synagógy bolo európskou raritou. Zrejme i svetovou.“

 

 

Skryť Zatvoriť reklamu