Za komunizmu „milovaná strana diktatúry proletariátu“ priamo prikazovala svojej nesvojprávnej vláde, čo má a čo nesmie robiť. Ešte skôr, kým táto ústavná ustanovizeň o veciach celej spoločnosti sama vôbec rozhodla.
Dnes však to isté skryte robia v rozpore s platnou Ústavou SR tri vládne strany (Smer, Hlas a SNS). Ale to isté predtým realizovali aj iné koaličné vládne strany. Je potom v tomto systéme praktizovanej vládnej moci nejaký rozdiel u komunistov a demokratov vtedy či dnes?
Je to zarážajúca právna, dokonca ústavná otázka vládnutia rôznych koalícii už od roku 2017, čo vtedy zaviedla vláda Róberta Fica. Prečo na tento super kritický nedemokratický stav nezareagovali až 27 rokov právnici, politológovia, politici i novinári, ale ani Ústavný súd? O koaličnej rade nie je v Ústave SR ani len jediné slovo. Ale napriek tomu od jej vraj „len návrhov“ vláde však následne závisí aktuálny program vlády či dokonca aj parlamentu. Tiež pri prijímaní zákonov.
Reálne je koaličná rada formálne ustanovená výlučne každou novou vládou. Ide však o nevolený občanmi a pred nimi UTAJENÝ nástroj nekontrolovanej moci. Účelom a poslaním je to však v praxi skryte uplatňovaná najvyššia výkonná zložka neústavnej vládnej právomoci. Pričom samotná vláda sa tak stáva voči koaličnej rade rukojemníkom aj akási len PREVODOVKA MOCI.
Týmto sme sa vlastne vrátili do čias totality. Sme potom vôbec právnym a demokratickým štátom? Keď v podstate nerešpektujeme najvyšší zákon našej legislatívy ústavu a tiež výnimočné i nezávislé postavenie vlády v každom demokratickom štáte. Keď tým sa stále nachádzame v časoch totality pred rokom 1989.
Výlučne by malo ísť v prípade koaličnej rady len o účelovo vytvorený poradný „spolok“ každej novej koalície na riešenie VLASTNÝCH sporov, dohôd, spájania sa či iných interných potrieb vládnych strán. Ale nesmie ísť o repasované „Politbyro totalitnej KSČ“. Takto presne kedysi v počiatku minulého storočia účelovo vznikla pre politické strany „pomocná zložka“, pre ich interné diskusie a dohody (ešte za prvej republiky T .G. Masaryka).
Inak sa potom stále nachádzame v časoch totality pred rokom 1989. O čom svedčí aj súčasná moc a prax, keď sa deklaruje falošná stabilnosť a sila vlády tým, že sa zaručuje jej trvácnosť práve názorovo jednotnosťou a kompaktnosťou. Keď svoju v podstate falošnú jednotu deklaruje spoločným jednotným zahlasovaním vládnych poslancov v parlamente až „do nohy“. A to aj v prípade akéhokoľvek protispoločensky predloženého legislatívneho paškvilu.
Pripadá mi táto vynucovaná politická prax ako chorobná stranícka disciplína za komunizmu. Keď každý poslanec sa obával pri hlasovaní akéhokoľvek svinstva nezdvihnúť ruku a zahlasovať zaň z obavy na následky. Ide však až o absurdné zastrašovanie, keď napríklad dnes sa poslancovi Huliakovi a jeho dvom vzbúrencom vyhráža (myslím si, že minister vnútra), že ich separatizmus ohrozuje koniec Ficovej vlády, takže by sa to mohlo kvalifikovať aj trestne ako rozvrat štátu. Hrozivá znie v demokratickej krajine už samotná predstava tohto výroku.
V blogu ide o čiastočnú reprodukciu skráteného a upravovaného obsahu blogu „Koaličnú radu Ústava SR nepozná“, ktorý mal iba 513 čitateľov. Ale to nie je hlavný dôvod, že som sa rozhodol už ukončiť s písaním blogov o politike. Ide predovšetkým o to, že tento článok mal NULOVÚ DISKUSIU. Pričom ani jeden diskutér sa nenašiel ani v diskusii pri zverejnenom predtým pôvodnom článku, na ktorý teraz reagujem.
Sú však aj iné príčiny môjho náhleho rozhodnutia. Napríklad mám aj osobný dôvod skončiť s blogovaním o politike. Pretože ide o časovo či inak pre 89 – ročného vážne chorého starca veľmi náročnú, rýchlo meniacu sa problematiku našich útrpných dní.
