Poznámka blogera: Domnieval som sa, že ak nebudem kritizovať pána administrátora, tak aj on zmierni svoju pomstivosť voči kritikovi aj tvrdú diskrimináciu a cenzúru v pseudohodnotení jeho blogov. Stal sa však presný opak, keď napríklad naposledy zverejnený blog „Ani minister Válek ma už nezachránil ...“ má len 835 – krát čitateľov. Hoci článok hovorí zaujímavo obsahom aj formou autentického príbehu o praktikách komunistov pri existenčných postihoch politických oponentov. Sú to inak bežné a pre verejnosť poučné „postupy“ autokratov a iných darebákov, pričom v blogu vytvárajú i požadovaný obraz či aplikáciu aj pre dnešok.
Pre tieto dôvody je samotný výsledok v čítaní uvedeného blogu až príliš podozrivo nízky a pre autora neuveriteľný. Je tiež veľkých prepadákom v porovnaní s dosiahnutými číslami čítania posledných blogov angažujúceho sa starca blogera. Pričom podobný interesantný i historicky poučný príbeh môže napísať výlučne on ako autor, ktorý ho osobne prežil a bol i jeho obeťou.
Stačí si aj tento nový článok prečítať a čitateľ si môže vytvoriť na oprávnenosť mojej kritiky pána administrátora svoj vlastný názor. Keď za dve hodiny od uverejnenia mal iba 72 - krát čitateľov a za 4 hod 116 - krát.
Vraj článok "čoskoro dosiahne" 1 000 čitateľov. Tvrdí to v diskusii môj neúnavný kritik a obhajca pána administrátora, bloger Novy Miki. Lenže blog je zverejnený už cez druhý deň a má ich však len tretinu viac - 370 - krát čítaní. Taká je skutočná pravda.
O 6 hod, neskôr.je článok už trvalo vypnutý a cenzurovaný v systéme hodnotenia zo všetkých zverejnených mojich blogov (za posledné tri či viac týždňov), ale s počtom zopár násobne menej čitateľov - teda len 435 - krát.
A zrejme skončí natrvalo 2.8. večer na 530 - krát.
x x x
K 50. výročiu vzniku Československej republiky v októbri 1968 sa v jej názve uzákonilo a do ústavy dopísalo pre Slovákov čarovné slovo – federatívna. V rámci tohto iba navonok harmonického sobáša vznikli po prvý raz aj nové ústavné orgány: Federálne zhromaždenie, Česká národná rada a Slovenská národná rada – ale tiež federálna vláda, česká vláda a slovenská vláda. Tým sa politický systém u nás stal formálne rovnovážnym, ale razom sa aj skomplikoval. Ešteže tu bola centralizovaná komunistická moc, ktorá pod jednou strechou súdružsky riadila všetky zákonodarné i výkonné zložky federácie v jedinom „revolučnom duchu a šíku“.
Nástupom nového roka 1969 sa zrodila nová slovenská vláda ako slobodnejšia zložka moci namiesto v roku 1961 ústavou zrušeného výkonného Zboru povereníkov. Tá síce celkom nevládla, ale predsa mala nejaké provinčné právomoci. Zatiaľ čo v Prahe na Hradčanoch sa novomanželom skôr konvenčne zablahoželalo, tak do Bratislavy priletel štvorhviezdičkový generál, prezident Ludvík Svoboda, a na celom Slovensku vypukol ohňostroj veľkej radosti a slávy.
V podstate ani nebol dôvod až na takú veľkú oslavu. Veď našim národným ministrom v mnohých rezortoch šéfovali tí vyšší z Prahy a všetkých vládnych mocipánov držali pod krkom pražskí boľševici. Veď šlo iba o slabý odvar pôvodne reformistami požadovanej federácie, ale Kremľu aj tak pripadala ako nebezpečný vzor pre jeho papierové republiky. Napriek všetkým výhradám bol to však najvýznamnejší konkrétny výsledok obrodného procesu aj pre budúcu samostatnosť Slovenska.
V tejto klíme nových nádejí a starého pesimizmu mi pripadla ťažká úloha zabezpečiť do Smeny aj českého denníku Mladá fronta (vzájomná reciprocita) odpovede všetkých členov novovytváranej Slovenskej vlády iba na dve otázky. Palicou na „psa“ som to schytal naplno, pretože v rekordných asi piatich dní mala byť vládna dvojstrana už na ceste do Prahy aj v našej tlačiarni.
Najskôr som sa musel s budúcimi ministrami skontaktovať, následne od nich získať odpovede a potom ich upraviť na zverejnenie. Ale tak, aby nemali voči textu nijaké vážne výhrady. Dostal som teda dar, z ktorého som sa pár dní netešil. Veď mobil ani internet nejestvovali, takže na priamy kontakt som mal iba redakčne dosť obsadený telefón, nespoľahlivú miestnu dopravu, prípadne moje ubolené nohy.
Na oplátku som sa mohol zoznámiť s novými ministrami ako prvý novinár a oťukať ich ochotu, myslenie aj presnosť, čo malo svoju výhodu a hodnotu. Veď asi polovicu odpovedí som musel zabezpečiť práve osobným kontaktom.
Našťastie ešte celkom nevymrela prajná politika Pražskej jari, takže priazeň na spoluprácu s novinami im vôbec nechýbala. Prekvapilo ma, že medzi budúcimi ministrami už dosť chýbali staré zadebnené hlavy, v ktorých by ani cétečko nenašlo mozog.
Výnimočné stretnutie som zažil s budúcim ministrom kultúry a uznávaným poetom Miroslavom Válkom. Do bývalej kaviarne Luxor prišiel v bielom, vtedy módnom roláčiku aj s hlavou plnou smelých plánov. Presvedčil ma, že úprimne mieni obrodiť slovenskú kultúru a postaviť ju na iné nohy ako dovtedy. Ale ešte nevedel, že noví normalizátori a predovšetkým hlavný stranícky ideológ, Ľudovít Pezlár, mu budú v tom s plnou hlúposťou brániť.
Prekvapil ma paradoxom, že ako básnik nelietal v oblakoch, ale bol pozoruhodným realistom, čo sa v umeleckej brandži stáva zriedka. Zdalo sa, že spisovateľ Laco Novomeský, Husákov kamarát a spoluväzeň, urobil dobre, keď tohto literáta presadil za ministra.
V dlhom dialógu hovoril vždy vážny Válek o svojich budúcich zámeroch v kultúre zanietene a nadšene, pričom mi okrem iného prezradil:
„Pán redaktor, plánujem vytvoriť tím novinárov, ktorí by fundovane písali o problémoch slovenskej kultúry, a boli by mi vítaným pomocníkom v rezorte ...“
Oslovenie pán ma dosť prekvapilo, ale čo nasledovalo ešte viac. Ani neviem, čo ma razom osvietilo, keď len bez zamyslenia sa som prerušil Válkov monológ, skočil mu do reči, a vyslovil vtedy originálny nápad:
„Súdruh minister, viete v čom je chyba kultúry? Píše sa o nej len v kultúrnej rubrike na piatej či šiestej strane ... Ale ak má vôbec dôjsť k podstatnej zmene, tak potom sa o nej musí písať v celom periodiku. Teda aj v poznámkach, glosách, komentároch či v iných článkoch ...“
Stále vráskavá tvár básnika a budúceho politika sa ešte väčšmi stiahla a pokrkvala. Ale vzápätí tieto vrásky zmizli a jeho výraz zjemnel. Videl som, že ho môj nápad vážne zaujal. Neplánovane a náhodne som naňho urobil profesionálny dojem a natrvalo zapôsobil. Hoci k písaniu o kultúre som mal asi tak blízko ako bezdomovec na bývanie vo vile, ale napriek tomu som sa dohodol s budúcim ministrom na rozsiahlom rozhovore o jej aktuálnych problémoch ako prvý novinár.
Keďže o pár dní potom som už pre celý ustanovujúcu vládnu moc nebol neznámym redaktorom, a ešte nestačila napáchnuť naftalínom výnimočnosti a nadradenosti, smelo som vošiel v ich budúcom úrade práve do tej miestnosti, v ktorej bledí smrteľníci o chvíľu ministri, napäto čakali v uzavretom kruhu na svoj slávnostný ústavný sľub. Ale nebola to nijaká sláva s bohatou dekoráciou ako teraz, ale skôr len bežne vybavená komnata bez komfortu a zvláštnej prezentácie.
S niektorými „už“ ministrami som prehovoril aj zopár zdvorilostných fráz, ale od každého si vypýtal autogram od prvej povojnovej slovenskej vlády pre čitateľov Smeny.
Faksimile tohto dokumentu na zdrape papiera uverejnil náš denník na druhý deň pod hlavičkou novín. Ako nedôvtipne mysliaci priamy držiteľ muzeálneho dokumentu som si tento artefakt nevypýtal z tlačiarne a v záplave udalostí celkom naň zabudol. Kam sa podel, to neviem, asi do zberu ...
Na rozhovor s Válkom som sa dôkladne pripravil. Prečítal som si o problémoch v kultúre nielen články zo slovenskej, ale aj z českej tlače. Vytipoval som jej najpodstatnejšie boľačky a potom som písomne oslovil ambiciózneho ministra. Z jeho reakcie som vybadal, že som otázkami trafil do stredu terča na citlivé miesta po okupácii jeho rezortu, v ktorých sa kultúra úzko prelínala s vtedajším politickým dianím. Preto som nenaliehal na ministra s rýchlou odpoveďou.
Neskôr som už vybadal, že nechcel argumentovať vyhýbavo, nepresvedčivo, alibisticky, ale tiež publikovaným rozhovorom si zbytočne nemienil ohroziť svoje odvážne zámery a plány, o ktorých som sa medzitým kadečo dozvedel. Keďže mi nešlo poškodiť cieľavedomého ministra, tak sme obaja potichu a bez vzájomného objasnenia pochovali dohovorený rozhovor, a nikdy ho už viac ani nespomenuli.
Ale v našich ďalších vzťahoch práve toto zamlčané interview zohralo nečakane veľkú rolu. Ukázalo sa, že na ministra silno zapôsobilo, možno viac než môj návrh na stretnutí v Luxorke, ktorý potom uzrel v médiách svetlo ako bežná prax.
O týždeň neskôr som našiel v redakcii odkaz, aby som ministra navštívil. Zo Smeny to bolo len vyše sto krokov, takže som hneď reagoval. Válek ma prijal v prítomnosti riaditeľa odboru pamiatok Lichnera. Hovorili o nešťastnej dislokácii mosta SNP cez Dunaj, ktorý zničí celé Podhradie a iné historické domy.
Navyše pražské orgány škrtli plánovanú výstavbu diaľničného premostenia Dunaja v Mlynskej doline, takže most v historickej časti mesta mal nielen spájať Bratislavu s Petržalkou, ale aj slúžiť kamiónovej doprave. Minister mi zároveň poskytol na preštudovanie fundovaný elaborát proti pripravovanej stavbe a mňa poprosil:
„Ak sa s nami stotožníte, prosím, napíšte o tom v Smene ...“
Sympatické bolo, že Válek ešte ani dva mesiace (ne)ministroval, a už nesúhlasne reagoval na problematické kroky vplyvných súdruhov a ich vládnych poskokov. Bolo to síce len na počiatku normalizácie, ale od neho určite smelé konanie a nanajvýš odvážne! Mňa tým utvrdil, že na stretnutí v Luxorke netrepal prázdne slová.
Po preštudovaní námietok pamiatkárov som sa jednoznačne priklonil k ich odbornému stanovisku. Veď dislokovať most a tým silnú dopravu do najvýznamnejšej historickej zóny Slovenska som považoval za veľké barbarstvo voči minulosti, prítomnosti aj budúcnosti.
Uverejnený článok na prvej strane novín vyvolal veľkú nevôľu zainteresovaných projektantov, investorov a ďalších realizátorov tohto významného naplánovaného diela. Keďže sa v Podhradí mala zbúrať aj synagóga oponenti sa neštítili použiť proti mne u nás lacný a častý argument, že som žid, konajúci účelovo. Proti židom som ani vtedy, ani potom vôbec nič nemal, ale nebyť ním a byť v našom prostredí len tak označeným, zvykne byť veľká smola. Pre Semitov nie som ich človek, ale pre antisemitov nepriateľom určite.
Ešte šťastie, že projektanti a ich patróni nezdemolovali aj korunovačný Dóm svätého Martina. Práve jeho susedstvo vedľa synagógy bolo európskym unikátom. No márne, kto neguje minulosť, nemôže nič vedieť o prítomnosti a tobôž budúcnosti.
(Dokončenie v druhej časti blogu.)
