PRÍHODA TRETIA
V práci riaditeľa tlačového odboru u hlavy štátu mi najviac prekážalo ,keď sa mi do nej snažili amatérsky vmontovať rôzni externí poradcovia Michala Kováča. Ešte koncom apríla 1993, kým sa to ešte za vlády Mečiara dalo, som pre Slovenskú televíziu pripravil nový publicistický formát pod názvom „S dovolením, pán prezident?“.
Pre jeho realizáciu som si vybral renomovanú dramaturgičku Katku Svetkovú, skúseného režiséra Karola Strážnického a za moderátora známeho poslucháčom Slovenského rozhlasu Andreja Reinera. O koncepcii tejto novej televíznej relácie som prezidenta informoval ešte pred jej vznikom aj písomne:
„V diskusii s dvoma meniacimi sa prominentmi relácia predstaví hlavu štátu najmä po občianskej stránke. Preto jej názory sa nebudú prezentovať ako nemenné a neomylné, ale skôr ako osobné hľadisko na konkrétny a zároveň všeobecný problém. To potom umožní v trojici voľnú a prirodzenú diskusiu o nastolenej problematike.
Témy sa budú vyberať tak, aby sa o nich dalo diskutovať v nadhľade. Ich konkrétnosť by mala slúžiť len ako môstik pre hlbšiu analýzu problému. Musia byť síce všeobecné, ale budú vychádzať z aktuálnych otázok spoločnosti. Napríklad aktuálna téma imidž Slovenska umožní konkrétne hovoriť o obsahu Vašich stretnutí s najvyššími zahraničnými predstaviteľmi. Ale tiež naznačí, akým spôsobom sa dá šíriť dobré meno krajiny vonku.“
Relácia mala už od počiatku dobrý divácky ohlas. Ale čoskoro sa do nej snažil vmontovať utajený kandidát na generálneho riaditeľa STV, ktorého onedlho do tejto funkcie aj zvolila Mečiarom ovládaná Národná rada. On ako známy filmový teoretik a pedagóg na VŠMU reláciu kriticky zhodnotil a nepriamo sa vo svojom „odbornom“ elaboráte núkal za budúceho tvorcu jej už zmeneného formátu.
Celkom iný názor však mali diváci. Zámer relácie chápali oveľa lepšie než tento múdry teoretik. Vnímali, že v relácii prezident nielen informuje o svojej činnosti a dianí v spoločnosti, ale si aj vypočuje názory na problém od svojich dvoch partnerov v štúdiu a zároveň musí na ne bezprostredne reagovať. Diváci si všimli pozitívum relácie – jej novosť a spoločensky zrozumiteľný dosah. V listoch adresovaných moderátorovi Andrejovi Reinerovi alebo do Prezidentskej kancelárie vyjadrovali tieto hodnotenia (niektoré citáty z nich):
„Neviem koho myšlienka bola dať každý mesiac prezidentovi priestor na televíznej obrazovke, ale bola to myšlienka odvážna a dobrá.“
Iná diváčka v liste poznamenala: „Ktorý iný prezident demokratickej krajiny by si trúfol predstupovať so svojimi myšlienkami pred svojich občanov? Vidno, že pán prezident nechce iba sedieť so založenými rukami a čakať, čo politika prinesie. Chce aj sám zasahovať aktívne do diania v spoločnosti.“
Ďalší pisateľ uviedol: „Je sympatické, že sa nebojí improvizovať, lebo mám pocit, že Vaše besedy nie sú kašírované, režírované, robené na objednávku. Verte mi, že tak by ste si televíznych divákov nezískali.“
V inom ohlase hodnotila pisateľka prezidenta takto: „Videla som už štyri jeho relácie, ale nikdy sa nestalo, aby sa prezident dostal do ťažkostí, vždy vedel, čo má povedať, vždy sa vynašiel. Konal pokojne, vyžarovala z neho rovnováha. Priznám sa, že som mala z pána Kováča pred zvolením obavy, že bude iba figúrkou. Predstúpením pred neľútostné televízne kamery dokazuje, že máme na prezidentskom kresle osobnosť.“
Relácia vyvrcholila hosťom číslo jeden, českým prezidentom Václavom Havlom, ktorý kvôli nej priletel z dovolenky. Významného hosťa som zabezpečil neprotokolárne v Smoleniciach na stretnutí oboch prezidentov. Presvedčil som sa znova, že Havel sa v ničom nezmenil napriek protokolárnym zvyklostiam a obmedzeniam. Zachoval si občiansku náturu a svoj osobitý šarm bohéma.
Preto som si trúfol túto neprotokolárnu „drzosť“. Práve som vychádzal z WC a Václav Havel tam vmašíroval. Skoro sme vo dverách vrazili do seba. V tej chvíli mi napadla odvážna myšlienka. Počkal som si naňho a oslovil: „Pán prezident, v televízii má pán Kováč reláciu, v ktorej neformálne beseduje s dvoma prominentmi na nadčasové témy. Veľmi by ste ho potešili, ak by ste prišli do tejto divákmi obľúbenej besedy.“
Kým mi Havel odpovedal, bol som nesvoj, pretože som sa snažil dohodnúť pozvanie bez vedomia Kováča a celkom neprotokolárne. Dúfal som však, že sa Havel ani po dvoch rokoch na výslní nezmenil a zostal tým sympatickým „plebejcom“, ktorého som spoznal ešte z Vikárky a televíznej relácie Trinásť plus jeden. Inak by moja žiadosť vyvolala malér, lebo som konal iniciatívne bez zvolenia Kováča. Český prezident však na mňa pozrel očami figliara a milo odvetil: „Dobře, ale dohodněte se Špačkem (jeho tlačovým šéfom) termín vysílaní. Do Bratislavy si čas náaaajdu “
Kým sme prešli na koniec dlhej chodby Smolenického zámku, pričom sme dva či trikát zastáli na mieste, a vstúpili do recepčnej sály, zdalo sa mi, že som tam vkročil s priateľom. Ak by som však pozvanie oficiálne inicioval cez protokol, tak by sa zrejme ani neuskutočnilo.
PRÍHODA ŠTVRTÁ
Po prílete do Bratislavy mal však Václav Havel s „mojím pozvaním“ zo Smoleníc úsmevný problém. Na letisku v Bratislave sa ho jeden z novinárov spýtal: „Pán prezident, čo vás viedlo, aby ste prijali pozvanie do Kováčovej televíznej besedy a prišli ste priamo z dovolenky?“ Českému prezidentovi už nezostalo iné len diplomaticky odpovedať: „Pán Michal Kováč ma oslovil, že by bol rád, ak by som v jeho relácii vystúpil a ja som pozvanie rád prijal.“
Ešte pred reláciou však vznikol problém, koho tretieho vybrať k dvom prezidentom? Našťastie som si spomenul na kardinála Korca, bývalého väzneného mukla (muža utláčaného komunistickou lúzou). V apartmáne bratislavského hotela Bôrik, kde sa uskutočňovalo každé nakrúcanie, sa potom plne potvrdila vhodnosť výberu tretieho partnera, keď sa táto trojica veľmi srdečne zvítala. O nič menej srdečný nebol ani ich dlhý, neformálny rozhovor, ktorý začal ešte pred reláciou.
Našťastie (ale moju smolu) sa mali dosť dlho o čom baviť, Pretože moderátor Andrej Reiner meškal skoro hodinu. Poplietol si čas nahrávky. Z nervozity som sa už začal potiť, keď sa ma prezident spýtal: „Pán Sitko, kedy začneme? A kde je pán Reiner?“ Andrej mi poriadne zvýšil adrenalín, takže režisér Karol Strážnický ma upokojoval: „Jožko, len mi ho neprizabi ešte pred nakrúcaním. Dovtedy mu daj pokoj!“
Napriek oneskoreniu moderátora sa toto televízne podujatie vydarilo. Z tých dovtedajších malo najlepší „šmrnc“ a veľký ohlas. Aj môj srd sa rýchlo vyparil. Ale práve mimoriadne priaznivá odozva na reláciu spôsobila nečakaný zvrat a problémy, ktoré tiež iba sčasti vyvolali môj predčasný odchod od prezidenta Kováča. A to napriek tomu, že denníky priniesli dlhé informácie o neavizovanej bratislavskej návšteve Havla a jeho vystúpení v prominentnej trojici pre Slovenskú televíziu. Odcitujem texty aspoň z mienkotvorných denníkov:
Šéfredaktor Juraj Vereš (Národná obroda) vyzdvihol pod titulkom Čomu by sme sa mali učiť nasledovné hodnotenie: „Je to relácia netradičná, autentická a neštylizovaná, takpovediac civilná, neoficiózna. Nerobí sa kvôli prezidentovi, ale pre divákov - občanov. Nech uvažujú. A zvažujú! A to všetko sa deje bez líčenia a maskovania. Tak by to malo byť. Tak by sme sa to mali všetci učiť. A nielen v politike.“
Ľubomír Stanček v Pravde zdôraznil pod titulkom Hviezdna zostava na Bôriku: „Azda by bolo dobré, keby si slová – tie nové a múdre, ale i tie všeobecnejšie, ktoré vyslovili dvaja prezidenti a jeden kardinál – vypočuli všetci tí, čo sa nominovali do politiky. Azda by to mohli považovať za zaujímavý príspevok do širokej diskusie o politickej kultúre u nás. A ešte lepšie by bolo, keby nás o tom, že vedia, čo je to vlastne politická kultúra, presvedčili v každodennom živote.“
V denníku Práca Eduard Fašung opísal akciu pod titulkom Ľudský rozmer politiky takto :„Môžeme len privítať nápad z autorskej dielne publicistu Jozefa Sitka, ktorý do televíznej relácie našej hlavy štátu S dovolením, pán prezident?, pozval prezidenta ČR Václava Havla a kardinála Jána Chryzostoma Korca. Všimli sme si, že všetci traja aktéri pristúpili k téme – etika v politike – s veľkou zodpovednosťou, a predovšetkým, svojím vystupovaním i zaujímavými názormi boli nositeľmi toho, čo nazývame politickou kultúrou. Všetko by to bolo vecou prirodzenou, normálnou, keby sa nám zo spoločenského a politického života nevytrácal rozmer ľudskosti, ktorý nám tou najvhodnejšou, kultivovanou formou pripomenuli obaja prezidenti i Otec kardinál.
Možno niekto namietne, že išlo len o nacvičenú masku profesionálov pred televíznymi kamerami. No opak je pravdou. Mohli sme sa o tom presvedčiť aj počas ich nasledujúceho neformálneho posedenia v neďalekom Slovenskom Grobe pri husacine s lokšami a burčiakom. Vytvorila sa tam srdečná atmosféra, ktorá názorne dokumentovala, ako má človek k človeku blízko, ak slová, ktoré hovorí, myslí naozaj úprimne, pričom môže byť aj politikom.“
Úspech tejto diskusnej relácie s Václavom Havlom sa potvrdil tým, že si Česká televízia vyžiadala od STV jej záznam, a celú diskusiu bez akéhokoľvek strihu odvysielala v prím čase na jednotke. Navyše sa dohodla, že ak bude do nej pozvaný ďalší významný český politik, tak by besedu tiež odvysielala.
V tej dobe ešte v nás občanov doznieval duch Novembra 1989. Keď aj v médiách celkom nevymrel jeho hlavný zámer - konať občiansky aktívne, solidárne a angažovane bez zištných cieľov. Ešte vtedy zostal v nás kúsok optimizmu, ktorý nečakane vytryskol z temnôt na povrch, takže sme sa konečne cítili ako ľudia bez okov a lepšími než predtým.
(V piatom príbehu uvediem aj hlavný dôvod môjho predčasného odchodu z novej funkcie mediálneho poradcu prezidenta iba po dvoch mesiacoch od vymenovania Michalom Kováčom.)
Nielen prezidenti dvoch najbližších krajín, ale aj priatelia pomerne častých neoficiálnych stretnutí:
:
