Moje novinárske príbehy a zážitky (1.)

PRÍBEH PRVÝ. V živote iba náhody a veľké šťastie vedia splodiť aj neuveriteľné veci.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Na nevídané zmeny po ukončení nenávidenej vyše dvojročnej  vojenčiny som nemal  v podvedomí ani tušenie a reálnu šancu.   Keďže si ma ako už ženatého vojaka následne zamilovalo naplno šťastie, tak akoby zázrakom pre mňa tieto neskutočné sny sa  aj splnili.  Hneď potom, čo som si znova obliekol civil,  získal som úradný papier na dvojizbový byt, narodila sa mi zdravá druhá dcéra Adrianka a prekvapivo  ma bez protekcie prijali na Filozofickú fakultu UK diaľkovo študovať. Za socializmu koloval o študujúcich popri zamestnaní vtip, že sú rovnakými študentmi ako vrabce spevavými vtákmi. Na dovŕšenie týchto „výčinov“ šťastia som získal aj miesto  redaktora, čo bolo v tej dobe bez straníckej knižky výnimočné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už na úvod štúdia som sa spriatelil s veľmi svojským, odo mňa o jedenásť rokov starším študentom,  kapitánom Ferom Dlouhým, ktorý redaktorčil vo vojenskom týždenníku Dukla. Práve on sa prihovoril za mňa u šéfredaktora podplukovníka Emana Boháča, aby ma zamestnal ako eléva v tomto pre mňa len snivom remesle. Podplukovník síce uznával Ferove novinárske kvality, ale zároveň si tiež uvedomil, že je nanajvýš nespoľahlivým „živlom“, či už ako vojak alebo môj ručiteľ pre nové povolanie. Veď pred vyhodením z  armády kapitána už dvakrát zachránilo, že zostal v službe ako posledný dôstojník robotníckeho pôvodu z celého Ostravska.

SkryťVypnúť reklamu

Vynikal zvláštnym naturelom, ktorého najzraniteľnejším miestom bola práve jeho manželka. Keď ho nahnevala,  čo sa stávalo do týždňa aj sedemkrát, vystrájal po krčmách ako bujarý umelec. Jeho vystrájanie umocňovala ešte uniforma, lebo do civilu sa nemal čas ani chuť prezliecť. Hneď na to zasa vyčíňal generál Kodaj, najvyšší politický náčelník veliteľstva vojenského okruhu pre Slovensko a severnú Moravu, ktorý ostro spéroval  Ferovho šéfa podplukovníka.

Z celej redakcie som mal Fera najradšej. Ako som čoskoro zistil, jeho achilovou pätou bola práve manželka. A jej chronickou boľačkou zasa muži – malí, veľkí, tuční, chudí, vlasatí, plešatí. Zahýbala mu, kde sa dalo. Fero však svoju radodajku aj napriek tomu miloval. Cez fotoaparát videl dobre, bol skvelým redaktorom aj fotoreportérom, ale na reálne hodnotenie svojej manželky mu chýbali aspoň šesť dioptrií.

SkryťVypnúť reklamu

Ospevoval jej hebkú pleť, veľké prsia a široké boky, bez ktorých (a svojich troch detí) by vraj nevedel žiť.  Mne sa však táto nenásytná žena javila len o niečo krajšie než  pekné, vykŕmené „prasiatko“. Jej ružové líčka a stále prižmúrené pôžitkárske očká Fera hypnotizovali a zároveň dusili viac ako spadnutá lavína. Taktne ho však dostať do reálu bolo ťažko. Mohol som sa buď vyhnúť chúlostivej téme alebo stratiť priateľa a školiteľa. Rozum a povahu tejto dôstojníckej paničky by zrejme vystihli slová: Spievala ako slávik, ale aj tak bola sliepka.

Šéfredaktor Emanuel Boháč, výborný novinár, vtipkár a recesista,  si vôbec nepotrpel na vojenskú disciplínu, ani na svoju dôstojnícku hodnosť . Aj v mojom prípade nestratil príslovečný humor. Veď dodnes neviem, prečo ma vôbec prijal za redaktora. Vari pre jeho náklonnosť pre  recesiu, srandu či náhodný rozmar, alebo  som naňho  zapôsobil mne neznámym  šarmom? Len neuveriteľné šťastie a náhoda mi však umožnili byť redaktorom - elévom medzi  donedávna nenávidenými oficiermi.    Plat som síce mal len tisíc tristo korún, ale potešil ma viac než ten osemtisícový spred desiatich rokov v Jáchymove.

SkryťVypnúť reklamu

 Sprvu som mal v hlave mrákavu, či medzi  šaržami vydržím so svojimi  kritickými názormi na  režim. Lenže ma milo prekvapil skôr  „zábavný“ než politický obsah časopisu. O kurióznom dianí vo vojenských útvaroch a o úsmevnej záplave fráz či bezobsažných rečí  ich „kompetentných“ oficierov.

Ako eléva ma šéfredaktor zveril do učenia práve kapitánovi Ferovi Dlouhému. Môj učiteľ ma hneď na úvod zasvätil do tajomstiev, v ktorej krčme majú dobré pivo, vylepšené ešte vodkou alebo borovičkou. Príkladným školiteľom mi bol aj na služobných cestách. Útvary na Slovensku a v severnej Morave aj ich veliteľov poznal lepšie ako svoju dlaň. Aj bez vysokej školy, ktoré štúdium mu príliš nešlo, bol nadaným psychológom a ešte lepším novinárom.

Vždy presne charakterizoval dôstojníkov nami navštíveného pluku. Predvídal lepšie ako známa veštkyňa Pýtia, čo nám budú na akúkoľvek otázku odpovedať, či nás ponúknu pohárikom, prípadne pozvú aj na erárny obed. To posledné sme zakaždým uvítali najviac, pretože školiteľ stačil ešte pred nástupom do vlaku prepiť svoje skromné diéty a z mojich sme museli prežiť obaja.

Kapitán ma rýchlo vtiahol do tajomstiev novín a ich zvyklostí, takže sa mu dal prepáčiť drobný príspevok na školné. Mal aj perfektnú orientačnú pamäť, takže sme nikdy (ani v noci) nezablúdili v žiadnom cudzom meste. Nanajvýš sa stalo, že sme vpadli do pasce dajakej ešte otvorenej najlacnejšej krčmy.

Môj skrytý, ešte neprejavený novinársky talent som mohol po prvý raz samostatne ukázať v riporte o organizovanom výstupe na tatranské výšiny - Rysy. Konal  sa každoročne na počesť vodcu proletariátu – Vladimíra Iľjiča Lenina. Ten vraj kedysi dávno vystúpil na tento vysoký kopec. Zlé jazyky však tvrdili, že ho tam vyniesla horská služba. 

Ale neviem, čo bolo ťažšie, či bežať na dvetisícpäťsto metrový kopec s dvadsaťročnými výsadkármi z Prešova, alebo o tom písať. Na poznámky som nemal čas, takže viaceré autentické dojmy z výstupu a zostupu som si musel povymýšľať. Môj rukopis si však prečítal ešte pred zverejnením pedantný šéfredaktor. Všetky nepresnosti a fabulácie mi vytkol zoči - voči. Osobitne rozobral každú vetu, každú slovnú súvislosť aj gramatické chyby.

Spýtal sa ma, či som vari Nemec, keď som v slovoslede písal prísudky až na konci viet. Jeho rozbor trval vyše hodiny a ja som čoraz viac bledol po každej minúte. Usvedčil ma, že riport obsahuje viac fabulovania než objektívnych informácií. So šéfom bola častá psina, ale vtedy som skoro plakal. Zmohol som sa iba na jediný  proti argument: „Však klamú a vymýšľajú si   všetci  novinári ...“

Vyčítavým pohľadom a ďalšou otázkou ma uzemnil a usmernil na správnu koľaj: „Azda to naozaj takto myslíte? A chcete byť, súdruh Sitko, rovnakým klamárom ako oni?“ Už zo spôsobu, akým ma otcovsky pokarhal, hoci ma neoslovil ako zvyčajne Jožko, sa síce prejavila prísnosť, ale zároveň  taktnosť a zhovievavosť. Tieto jeho slová sa mi trvalo vryli do pamäti, či chcem byť rovnakým redaktorom - klamárom ako mnohí novinári za socializmu, neskôr aj dnes?

Šéfredaktor Boháč uplatňoval v recesnom žartovaní bohatý repertoár. Jeden z jeho žartíkov bol ten, že ma poveril letieť do Košíc a odtiaľ ísť do Prešova, kde som mal zaňho odovzdať putovný pohár nášho týždenníka tamojšiemu výsadkovému pluku. Ten vtedy dosiahol najlepšie celoročné výsledky v súťaži o najvyššiu športovú zdatnosť. Pre pluk sláva a pre zopár šťastných vojakov aj opušťáky (krátke dovolenky z útvaru).

Neviem, či mi súdruh podplukovník chcel urobiť radosť. Ale skôr si myslím, že si len svojsky vystrelil z armády, keď ma ako svojho „zástupcu“ vyslal s veľkým strieborným pohárom do významného pluku. Bola to pre mňa neuveriteľná pocta a zároveň  veľké zadosťučinenie za to, aké úzkosti a útrapy som prežíval  dva roky na vojenčine.

Ale prečo tým šéfredaktor poveril práve mňa – len redakčného eléva a vojaka bez frčiek? Prečo nie východniara kapitána Vojtecha Kúkoľa, ktorý si tak mohol odbehnúť do svojho rodiska?  Prípadne športového redaktora Ľuboša Lenocha - oficiera v zálohe, ktorý samotnú súťaž organizoval?  

Na prešovskom pľaci som si pripadal pred nastúpenými červenými baretmi a tiež  asi dvadsiatkou lampasákov  ako Mimozemšťan z inej planéty. Ale nezakopol som, nespadol, ani  mi nevypadol z rúk ťažký pohár. Nezabudol som potriasť veliteľovi pluku ruku a zamrmlať nejaké povzbudivé, pochvalné slová. Ako vojak v zálohe som mu však pošepkal,   aby sa jednotky  obrátili o stoosemdesiat stupňov „čelom vzad“, teda priamo proti slnku,  aby pripravenému za mňa fotografovi nesvietilo do mojej Flexarety.

Veď odovzdávanie pohára sa muselo naostro zdokumentovať aj obrazovo, aby slávnostný akt sa mohol zverejniť na prvej stráne vojenského periodika ako udalosť týždňa. Dožil som sa tak zadosťučinenia, že ako záložník bez  frčiek  som  potajme zavelil elitnému výsadkovému pluku.

Ale ešte som netušil, aké nezvyčajné prekvapenie ma  bude čakať. Vďačný a pohostinný veliaci plukovník ma pozval na erárny obed. Neočakával som však, že tentoraz sa bude podávať iba jeden - ten môj. Jedol som, ako keď prežratú hus nadžgávajú kukuricou prstom do gágora. Vyše dvadsať tichých a indiferentných oficierov okolo mňa mi zízalo do úst. Čudesný obraz, ktorý vie vytvoriť len vojenská vďačnosť a bezprostrednosť.

            (Nabudúce zverejním ďalší príbeh o tom, ako som pri návšteve Jána Pavla II. u nás „zarobil“ za tri hodiny - predajom temer 100-tisíc knižiek „Pápež prichádza k nám“ - necelý milión korún.)  

 

 

 

 

 

 

Jozef Sitko

Jozef Sitko

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  175
  •  | 
  • Páči sa:  1 924x

Mgr. Jozef Sitko (*1935), v rokoch 1968 - 1971 komentátor denníka Smena a zástupca šéfredaktora týždenníka Expres. Z oboch redakcií ho komunisti vyhodili. Až do roku 1989 mal dištanc - zákaz čokoľvek publikovať.Následne založil prvý nezávislý týždenník Slobodný piatok, bol jeho šéfredaktorom. Bol tiež riaditeľom tlačového odboru a poradcom prezidenta M. Kováča. Potom založil Nadáciu Slovak Gold a štrnásť rokov ju viedol.Napísal šesť kníh. Jeho nový titul: Vedieť odísť.V roku 1991 získal hlavnú novinársku cenu Slovenského literárneho fondu a v roku 2000 mu prezident Schuster udelil za celoživotnú publikačnú činnosť štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

713 článkov
SkryťZatvoriť reklamu