Následne by vznikol v koalícii nevídaný rozkol, a čo horšie, veľmi vážna vládna kríza so všetkými dôsledkami pre štát. Bola by to úžasná pomoc pre možný návrat Pellegriniho, posilnenie úpadkového a upadajúceho Smeru s Ficom, tiež šanca pre korupčníkov, korupciu a predovšetkým zmohutnenia vplyvu oligarchov. A najhoršie, že by to zasadilo knokaut našej kolabujúcej ekonomike s jednostranným zameraním na výrobu automobilov.
Malo by to práve tieto dôsledky, ak by pod tlakom útočnej medializácie pre (ne)dodržanie svojho sľubu o principiálnosti Matovič mu predsa podľahol. Ale načo potom boli demonštrácie po smrti Kuciaka za nevyhnutnú zmenu? Táto nevyhnutnosť zmeny však vôbec nekorešponduje s tým, či bude premiér (ne)silovo konať voči predsedovi Národnej rady v predmetnom plagiátorstve! Veď v tejto "hre" sú ohrozené neporovnateľne iné spoločenské hodnoty. Vari to chce Slušné Slovensko?
Som občan, ktorý sa názorovo drží toho, aby sa v politike dodržiavali volebné sľuby, neklamalo sa a nekradlo. Tiež jej aspoň elementárne princípy slušnosti, verejného záujmu aj princípov. Ale musím priznať, že vážna realita určitého stavu si vynúti aj mimoriadny nežiadúci krok. Keď pragmatický prístup jeho (ne)riešenia musí dostať prednosť a je nevyhnuté ho strpieť. Či už chceme alebo nechceme.
Dosvedčuje to aj táto následná skutočnosť. Ešte pred vznikom novej vlády (4. marca) som zverejnil tento komentár: „Sulík áno – Kollár nie! Vláda bez Kisku?“, Ten však otáľal spoločne vládnuť s bývalým mafiánom. Môj postoj v tejto otázke som zreteľne vyjadril aj podtitulku kritického článku: „Lepšia troj či štvorkoalícia? No spojenie s drahou nevestou (neviestkou) oslabí víťazov. Paša háremu, majster sľubov a lží pôjde s každým, kto dá viac.“
Sprvu som zazlieval Matovičovi politickú krátkozrakosť, že spojil svoj protikorupčný program a budúcnosť Slovenska s morálne veľmi pochybným spojencom. Hoci mal na to vážny dôvod. Chcel mať ostrú „metlu“ aj prostriedok pre realizáciu príliš náročných zmien v skorumpovanej a korupčnej krajine – teda v parlamente pohodlnú ústavnú väčšinu.
Ale po vzniku vlády a pandémii vírusu som však zmenil svoj principiálny názor. Hneď potom, čo média začali (prepáčte mi hrubé slová z citátu súdruha Husáka na médiá po okupácii Rusmi), že sa pred Augustom ´89 vraj správali ako „besné psy odtrhnuté z reťaze.“
Myslím si, že ak by Matovič dnes nebol krytý aj poslancami Sme rodina, už by sme čoskoro mali predčasné voľby a ich výsledok by nepekne zamiešal karty aj v neprospech narastajúcej hospodárskej krízy. Veď koronou spôsobený pád našej ekonomiky nie je „vinný“ Matovič, lebo vo svete drvila aj skúsené konsolidované vlády. Ale tá v najvyššej politike len začiatočníčka vraj mala excelovať už od vzniku. Presne takto to „objektívne“ kriticky zhodnotili mnohé médiá.
PRÁVE PRINCIPIÁLNOSŤ ROZHODLA O VÝVOJI V NOVOM ŠTÁTE
Oveľa vážnejšiu, významovo neporovnateľnú a dosahom nepredvídateľnú krízu než bude táto s Kollárom, ak sám neodstúpi a médiá budú pre (ne)principiálnosť Matoviča naňho útočiť do nepríčitna, som zažil v novembri 1993 u prezidenta Kováča. Jej hrozivý dosah názorne priblížim citátom z mojej novej knihy Vedieť odísť:
„ Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér začiatkom novembra 1993 zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta.
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča, keď bežnú prax zneužil na akt s návrhom na „novú vládu“ aj s vážnym ultimátom: Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude. Ale potom by prepukla vládna kríza s nedohľadnými vnútro i zahraničnopolitickými dôsledkami. Ale za ňu by bol zodpovedný Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu, keď chcel dosadiť svojho sluhu za ministra privatizácie – za „správcu“ ešte vtedy bohatého eráru.
Jeho ultimatívny hókus - pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Premiér ho zovrel do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu, ktorú mu zosnoval mocný konšpirátor. Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. Sedeli sme do noci, až napokon sa prezident správne rozhodol, že vládny nátlak vo veci novej vlády bude riešiť až po prílete zo zahraničia. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, očakávajúceho jeho rýchlu kapituláciu.“
AJ PARALELA BENEŠ – KOVÁČ VAROVALA PREZIDENTA
„V nedeľu poobede pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu som strčil pod prah vchodu do jeho domu 4- stránkovú analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať vládny kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju Mečiar prečítal skôr než adresát. Ako jeden z argumentov som v nej uviedol, že predseda vlády ho chce okrem samotného účelu aj pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár. Ukázal by sa tak pred verejnosťou, že nekoná samostatne a nadstranícky, aleže je iba bábkou premiéra - predsedu HZDS. V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu vlády a vymenovať z komunistov novú?“
Paralela Beneš – Kováč ukázala len aroganciu predsedu vlády a poriadne nasrdila prezidenta. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu. Aj tento citát bol varovným impulzom na zamietnutie návrhu vlády „en bloc“ s Ivanom Lexom.
Po prílete prezidenta z Bruselu netrpezlivý a znervóznený premiér v pondelok večer prifrčal na Hrad, aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom ultimáte. Sprevádzal ho Mečiarov dôverník Roman Zelenay, ktorý nemohol tušiť, že sú to posledné chvíle jeho života. Cestou do Prahy jeho auto nešťastne narazilo do stojaceho kamiónu. Práve na slovensko – moravskej hranici, na ktorej on pred rokom symbolicky zakreslil kriedou budúcu hraničnú čiaru medzi Českom a Slovenskom.
Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas s vládou s Lexom, tak naňho ako na bývalého podpredsedu HZDS apeloval blížiacimi sa voľbami. Strana má prázdnu kasu a potrebuje ho ako ministra privatizácie, aby stranu finančne nafutroval. Túto nehoráznosť predsedu vlády mi zopakoval prezident na druhý deň tvrdšou vetou: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku premiéra schváliť Lexu za ministra, aby pre HZDS nakradol?“
Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však pokračovala aj v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Kováč vzápätí v médiách dôrazne vyhlásil, že ide o zjavnú lož. Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a vyostrila kritickú situáciu. Prezident si však zachoval rozvahu, nedal sa otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:
„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“
Ešte ani spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a už impulzívny Mečiar vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však nebol Ivan Lexa skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať s vašou podporou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude platiť aj v deň druhý ...“
Ešte ani nedokončil túto lož, keď diváci na obrazovkách videli ako predseda parlamentu Ivan Gašparovič neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak jeho okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší škandál. Mal však potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nesprával sa ako chuligán.“
Predovšetkým v politike, je veľa prázdnych slov o principiálnosti, ale najčastejšie v nej víťazí bezcharakterný pragmatizmus. V prípade Matoviča ide však len o ten nevyhnutný, strpieť v parlamente v najvyššej funkcii Kollára, ak by sám neodstúpil. Lebo len bohatá neviestka vo vládnej koalícii mu v tomto nečase, mediálnej neprajnosti a osočovaní dovoľuje na súčasnom poste prežiť. Čo je tiež v záujme jeho voličov a slušných ľudí..
Lenže celkom iný prípad sa udial v novembri 1993. Ak by prezident Kováč nedal v najťažšej osobnej chvíli rozhodovania prednosť princípu, potom by určite nezažil príkoria, urážky a obvinenia, ktoré ho následne postihli aj zdravotne. Ale Slovensko by nebolo v NATO a ÉU a bolo by ešte v horšom morálnom a ekonomickom podvyživenom stave, než pričinením najmä vlád Smeru je dnes. Zrejme by bol za pokračujúceho mečiarizmu aj Kováč ako Gašparovič znova zvolený za prezidenta.
