Zrada manžela a jeho poprava je jeden z dvoch uverejnených príkladov smrti nevinných obetí. Oba sú z knihy Vedieť odísť, ktorá získala medzinárodnú „Literárnu cenu E.E. Kischa“ za rok 2019:
„Redakcia Smeny ani po okupácii nepoľavila v kritike praktík a násilností boľševizmu. Najmä odhaľovala zločiny a brutalitu represívneho režimu z päťdesiatych rokov, pričom poukazovala na zničené životy obetí, vrátane ich popráv. Informovala práve o tom, čo bolo v čase cenzúry prísne utajené. Tým pripomínala občanom, aby ani po okupácii nepoľavili v angažovaní sa za politické zmeny Januára ´68.
Reportér Janko Čomaj napísal otrasnú reportáž ako eštébáci z Malaciek utýrali na smrť sedliaka, u ktorého našli štyri kolesá z obyčajného dreveného voza tamojšieho jednotného roľníckeho družstva (JRD). Tie však v noci z recesie odmontovali opití mládenci a schovali do senníka budúcej obete. Podozrivého roľníka z krádeže nepatrného družstevného majetku, potom vypočúvali sadistickí vyšetrovatelia. Tri dni a noci nonstop, až kým ho neutýrali na smrť.
Kolega Milan Vároš zasa písal o prípade bratislavského zlatníka Frösstiga. Ešte v roku 1956 som si tiež prezrel v hoteli Tatra húfne navštevovanú výstavu jeho zlatého pokladu. Ten vážil vyše sto kíl, ktorý vraj „okradol“ pracujúcemu ľudu. Preto si zaslúžil nielen opovrhnutie, ale aj najprísnejší, vraj spravodlivý trest. Teda nič iné ako šibenicu.
Príbehy o smrtiacom násilí v Malackách aj o poprave zlatníka Frösstiga som však spoznal už dávno predtým, kým ich zverejnili po okupácii Rusov Čomaj a Vároš. Môj oveľa starší priateľ, chirurg Vlado Mokráň, totiž liečil bývalého eštébáka Štefana Š. Náhodne mi uňho vybavil podnájom po ukončení zdravotníckej školy. Len malú kuticu s úzkou posteľou bez nábytku. Práve v jeho byte sa občas schádzal bývalý výkvet teroru, jeho niekdajší kumpáni.
Tí si neraz pri poháriku radi zaspomínali na „zlaté časy“ svojej už „zašlej slávy“. Skôr však zinscenovaných krvavých drám. Alkoholom rozjarení spoločníci zločinu si potom neudržali jazyk ani pred nežiaducim svedkom, podnájomníkom. A tak som počul, aké zverstvá si „Oni“ mohli beztrestne dovoliť v službe červených ničomníkov.
Od týchto cynických chválenkárov, bývalých eštébákov, som sa dozvedel tiež o tragickej kauze bohatého bratislavského zlatníka. Toho upodozrievala štátna bezpečnosť(ŠtB), že zatajil svoj zlatý poklad. Preto na jeho mladú ženu nasadila mladíka, mužného výzoru agenta, s ktorým si rýchlo porozumela mladica Frösstigová. Tá vytárala milencovi dôvtipnú skrýšu mužovho zlata. Po odsúdení manžela na smrť a jeho poprave sa so zvodcom aj zosobášila.
Nejedna náhoda si zvykne kedykoľvek pošpásovať. Asi uprostred októbra 1968 som šiel do kaviarne Krym na kávu a za jedným stolom sedel môj známy mne s neznámym štyridsiatnikom. Zakýval mi, aby som si prisadol. Keď ma predstavil ako redaktora Smeny, vykľul sa z jeho spoločníka ten mamľas, ktorý pre štát získal Frösstigovo zlato a pričinil sa o jeho popravu. Hneď si začal sťažovať na Milana Vároša, že prečo ho škandalizuje, veď on je skôr „obeťou“ tohto nešťastného prípadu. Vraj ním nič nezískal, ani ho nepovýšili: „A teraz celý svoj život sa trápim s hašterivou, večne nespokojnou ženou. Len mi ničí nervy a vyčíta, že sa má pri mne biedne. Vraj celkom inak by si užívala s bohatým starcom alebo ako vdova s jeho zlatom.“
Hneď druhý deň po uverejnení Čomajovho tragického príbehu v Malackách pribehol do redakcie jeden z mučiteľov zavraždeného sedliaka menom Nečas (výstižné priezvisko). Kedysi som ho spoznal v byte môjho domáceho. Už na chodbe redakcie vykrikoval na redaktorov Smeny, že sú obyčajné svine, hyeny a hajzli. Vraj on nás ešte naučí móresom a slušnosti. Hoci hneď po okupácii mal veľkú guráž, napokon sa radšej odmlčal.
Už krátko po okupačnej invázii sa znova začali ozývať staré, zdanlivo vyhynuté štruktúry. Predtým však táto háveď načas zmĺkla a navonok súhlasila s reformnými zmenami po Januári 1968. Netrúfala si otvorene útočiť proti demokratickým novotám, ale za pomoci tankov pomaly vyliezala z dier, nadobudla stratenú zlobu, a znova čerila najčiernejšie bahno.“
