Rusi tankami a inou technikou síce bleskovo obsadili strategické body v našich mestách, ale v presunoch im bránil rozvášnený dav aj iné prekážky. Napríklad, opačne presmerované smerovky, alebo prepísané ulice s inými názvami, prípadne miesta bez označenia. Na tento dôvtipný chaos naviedol občanov Československý rozhlas. Ten hneď po okupácii nonstop vysielal správy z veľkých miest republiky formou štafety. Nielen informoval, ale najmä usmerňoval v okupovanom štáte praktický život.
Pre obsadenú krajinu bolo však šťastím, že keď mal celoštátny rozhlas mlčať, tak sa neodmlčal. Napriek zákazu, že už nemal nič po polnoci odvysielať z dôvodu technickej odstávky zariadení.
Teda práve následné protestné vyhlásenie najvyšších orgánov štátu o našom napadnutí spojencami z Varšavského paktu. Rádio tak oznámilo občanom krajiny, čo sa v noci udialo, hoci ich malo na druhý deň ráno dezinformovať, že nás prišli znova oslobodiť bývalí osloboditelia. Tentoraz vraj pred kontrarevolúciou a západnými imperialistami.
Ústredný riaditeľ rozhlasu, kolaborant Hoffman, nariadil po polnoci technickú prestávku, ale zopár technikov ho odmietlo a nerešpektovali. Nevypli najviac vtedy počúvanú frekvenciu rádia – takzvaný rozhlas po drôte.
A tak sa Česi, Slováci a ďalší občania republiky dozvedeli, že nás za hlbokej tmy prepadlo päť armád – spojencov z Varšavského paktu. Tiež, že sa najvyšší stranícki a vládni predstavitelia proti okupácii ostro a rezolútne vzopreli.
Rusi si dôkladne zmapovali svoj nočný vpád na územie spojenca už dva mesiace predtým, keď u nás uskutočnili rozsiahle spojenecké manévre v rámci takzvaného Varšavského paktu. Do tohto najväčšieho povojnového sprisahania voči spriatelenej krajine zainteresovali aj zradcov z politbyra KSČ – jej členov Biľaka, Indru, Koldera, Kapka a Švestku, ktorých usmerňoval sovietsky veľvyslanec v Prahe Červonenko.
Kremeľ chcel bleskovo vytvoriť z vybraných zradcov akúsi kolaborantskú robotnícku vládu záchrany socializmu. Po dramatickej noci by sa tak náš pracujúci ľud hneď ráno dozvedel už len holý fakt, že v štáte prevzala moc nová revolučná garnitúra na záchranu práv pracujúcich a ohrozeného socializmu.
A tá by následne dala pozatýkať revizionistických odpadlíkov, ktorých by náš pracujúci ľud disciplinovane, rozhorčene a kolektívne odsúdil, a v organizovaných rezolúciách by žiadal pre hlavných vinníkov prísny trest - zrejme šibenicu.
V tomto duchu vyšiel z Kremľa scenár a plán na rýchle aj nehlučné ovládnutie rebelujúceho štátu. Zvrátila to však náhoda a zopár odvážnych technikov rozhlasu. Rusom tak zlyhal dôsledne pripravený prevrat s minimom násilia a strát pre jeden polnočný, ešte včasný telefonát z rozhlasu Josefovi Smrkovskému, predsedovi parlamentu.
Ten už bol na mimoriadne zvolanom zasadnutí ústredného výboru KSČ k nejakej inej závažnej otázke štátu. Práve tam prišli prvé správy z pohraničia, že tanky a iná bojová technika “spojencov“ prekračujú zo všetkých strán naše hranice.
Ak by sa telefonát z rádia na politbyro KSČ omeškal len o hodinu, tak by historické udalosti v Československu dostali celkom iný spád a priebeh. Agresorovi by útok na spojenca prešiel a nespôsobil najbolestivejšie rany v jeho histórii. Rovnako by sa nedali do pohybu aj iné udalosti vo svete, ktoré potom nadlho určovali vzťahy medzi Západom a Východom.
Len osudová náhoda rozhodla, že vedenie KSČ aj legitímna vláda mohli osloviť občanov a vyjadriť im svoj ostrý protest proti okupácii. To vyburcovalo doma aj vo svete nevídané protestné aktivity a rozhorčenie. Čo možno dlhé mesiace starostlivo pripravoval generálny štáb Červenej armády, to zvrátil iba krátky telefonát technikov z rozhlasu predsedovi Federálneho zhromaždenia.
Ešte pred nočným prepadnutím našej krajiny pricestoval do Čiernej nad Tisou kompletný kremeľský chór na čele so šéfom Leonidom Brežnevom. Chcel si tu vynútil poslušnosť svojho vazala. Všetci hlavní potentáti však opustili Kremeľ v dejinách veľríše po prvý raz(!!!) Tým Moskva len zvýraznila význam, ktorý prikladala nevojenskej pacifikácii neposlúchajúceho služobníka.
Navyše vládca Brežnev so svojou veľkou suitou sa unúval cestovať aj do Bratislavy, kde v Primaciálnom paláci spolu s Dubčekom písomne potvrdil koniec sporu dvoch krvou spečatených „bratských“ krajín. Tento „akt zmierenia“ sa potom ukončil so slávou a pompou aj typickým záverečným zvykom, keď Brežnev vypusinkoval Dubčeka ako svojho „milovaného Sášu“. Veď on bol vtedy vo svete široko – ďaleko najznámejším pusinkárom svojich hostí a jeho hostiteľov.
Bratislavský pakt „večného bratstva a spojenectva“ sa udial ešte v čase, keď Kremeľ vyčkával s vojensky už pripraveným zásahom do donedávna „oddanej agresorovi krajine“. Náhoda chcela, že potvrdil zmierenie sa so svojou vazalskou krajinou v rovnakej sále Primaciálneho paláca v Bratislave, v ktorej sa kedysi pripravoval „večný mier“ Napoleona Bonaparta s Ruskom a Rakúskom po jeho víťaznej bitke troch cisárov pri Slavkove na Morave.
Zatiaľ čo Napoleonov „večný mier“ vydržal sedem rokov, náš zmier „na večné časy“ s Kremľom skonal už po mesiaci. Aj tieto historicky najkritickejšie udalosti našej krajiny varujú pred očakávanou zradou, vierolomnosťou a nedodržovaním dohôd s partnerom, akým bola a je Moskva (včera či dnes).
(Dokončenie tohto historického a dramatického príbehu už čoskoro.)
