Veď Fico a Pellegrini už dávno pred ich predčasnou zmenou zúrivo kampaňovali za ich rýchly predčasný termín. A dobre vedeli aj prečo.
Pády vlád sú síce iba v demokraciách bežné a možné, ale príliš často prinesú zároveň aj väčšiu destabilizáciu, chaos a rozvrat, než boli v štáte predtým. Preto v konsolidovaných krajinách sa zodpovední politici snažia predísť tejto destabilizácii krajiny. Preto v mnohých prípadoch hľadajú iné dostupné možnosti politického riešenia rozporov vo vládnej moci. Bol však u nás v čase svetových kríz (ako priamy dôsledok pandémie covidu a vpádu Rusov na Ukrajinu) opodstatnený dôvod povaliť vládu?
Už som o tom dávnejšie v blogu písal, že v novembri 1993 vtedajší premiér Mečiar hrozil ultimátom, že ak prezident Kováč neschváli Ivana Lexu za ministra privatizácie, tak on potom odstúpi, vyvolá tým vládnu krízu a prakticky aj pád vlády so všetkými vnútro a zahraničnopolitickými dôsledkami pre nový samostatný štát.
Môžem len potvrdiť, že Mečiar tak následne vyvolal príliš vážne, dramatické a dlhé chvíle, ktoré sa odohrávali v samotnom sídle hlavy štátu na Bratislavskom hrade. Rozhodovalo sa, či má prezident ultimátu nehorázneho nátlaku na svoje ústavne postavenie odmietnuť alebo pod násilím vzniku nepredvídateľnej krízy a proti svojej vôli predsa Lexu vymenovať.
Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta. Dobre vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému Lexovi za člena vlády.
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča, keď bežnú prax zneužil na akt s návrhom na „novú vládu“ aj s ultimátom: Buď hlava štátu schváli všetkých členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude. Ale potom by prepukla vládna kríza, za ktorú mal byť zodpovedný práve Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca ako capa za záhradníka – správcu vtedy ešte bohatého eráru.
Jeho ultimatívny hókus-pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. Sedeli sme do neskorej noci, až napokon sa prezident správne rozhodol, že vládny nátlak bude riešiť až po prílete zo zahraničia domov. Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, ktorý očakával jeho rýchlu kapituláciu.
V nedeľu poobede pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu som strčil pod prah vchodu do jeho domu štvorstránkovú analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať vládny kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme Mečiar prečítal skôr než adresát. Ako jeden z argumentov som uviedol, že predseda vlády ho chce okrem iného pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár. Ukázal by sa tak pred verejnosťou, že nekoná samostatne a nadstranícky, ale že je iba bábkou premiéra – predsedu HZDS.
V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým (v sobotu) pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu jeho celej vlády a vymenovanie už novej?“
Paralela Beneš – Kováč ukázala aroganciu premiéra a poriadne nasrdila prezidenta. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu. Aj tento citát bol varovným impulzom na zamietnutie návrhu vlády „en bloc“ s Ivanom Lexom.
Mečiar mal vtedy neporovnateľne väčšiu popularitu ako Fico. Ešte kým bol po svojom prvom páde vlády v opozícii, mu sprvu uverili nielen sfanatizované davy tzv. „babiek demokratiek“ v hale na Pasienkoch, ale aj asi polovica spisovateľskej obce.
Až oveľa neskôr, keď znova už druhýkrát vládol, podviedol svojou pretvárkou demokrata aj niektoré oficiálne návštevy zo zahraničia. Tie nechceli uveriť napriek reálnemu spoznaniu, že v jeho prípade ide o jasného klamára a autokrata, ktorý upevňuje antidemokraticky svoj mocenský režim korupcie a násilia.
Zároveň hneď na počiatku jeho zhubnej kariéry poblúdili aj niektorí seriózni politici, napríklad Kováč, Kńažko, Filkus a ďalší. V opozícii ho tiež podporila menšia časť novinárov vrátane mňa. Po výraznom víťazstve Mečiarovho HZDS v prvých demokratických voľbách po páde komunizmu sa to však podstatne zmenilo. Mečiara začala podporovať najmä Československá televízia a Československý rozhlas na Slovensku. Z médií jeho dôsledným oponentom bolo potom len SME a Rádio Twist.
Ako priamy účastník v tejto vykonštruovanej a zosnovanej krízy (vraj „Otca samostatného štátu“) musím zdôrazniť, že to vtedy bola neporovnateľne dôvodnejšia situácia pre opakovaný koniec Mečiarovej vlády než o tri desaťročia neskôr v prípade premiéra Hegera.
Aký je však rozdiel medzi klamárom a uchvatiteľom moci kedysi Mečiarom a dnes Ficom? Podľa mňa je podstatný. Pretože teraz sme už členom EÚ aj NATO a to bez vystúpenia z týchto demokratických štruktúr neumožňuje robiť v štáte závažné štrukturálne zmeny na upevnenie nedemokratickej moci.
Trojnásobný mocichtivý premiér nenechal počas vládnutia nič na náhodu. Vytvoril novú, rozsiahlu i drahú štruktúru nových krajov a okresov, do ktorých dosadil svojich ľudí. Každý kraj dostal do vienka aspoň jednu nefunkčnú vysokú školu, čo spôsobilo úpadok súčasných vysokých škôl. Aj minister vnútra Krajči konal len podľa želania vodcu. Práve podľa jeho strihu pripravil nový zákon volieb do Národnej rady. Pre celé Slovensko len jeden volebný okrsok a pre každú volenú stranu lístok so 150 kandidátmi.
Mečiar hneď po svojej druhej defenestrácii z funkcie premiéra zistil, že politická moc bez hospodárskej sily je iba pevnosťou z hliny. Túto nevyhnutnosť pre každé autokratické vládnutie však pochopil dôsledne a brutálne. A tak vytvoril Fond národného majetku na vyrabovanie krajiny. Ten potom prežil bez zmien vyše dvadsať rokov, až pokým bolo čo kradnúť.
Práve Fond v rozpore s ústavou slúžil na právne ošetrenie nehoráznych zlodejstiev, v rámci ktorých sa netransparentne, komisionálne a beztrestne rozdával (podľa utajených pokynov vlády) spoločný majetok.
Fenomén a slovenský folklór menom Mečiar v deštrukcii naozaj vynikal. Bol majstrom nad majstrami. Jeho slabou stránkou však bolo, keď mal konštruktívne tvoriť a dlhodobo pracovať na ucelených koncepciách a trpezlivo ich realizovať.
Preto si ani nevedel získať či udržať tvorivých i slušných spolupracovníkov, realizátorov kladných vízií a cieľov Mečiara kedysi a Fica dnes. Pretože podstatný rozdiel v ich vládnutí bol vo vtedajšej angažovanosti a dnešnej pasivite spoluobčanov. Tí súčasní sa len na zlo prizerajú, ale nič nekonajú, a všetko, aj čo by nemali, iba kritizujú.
Súčasnému premiérovi Ódorovi držím palce aj na nohách, ale na tvorivú a užitočnú prácu má objektívne minimum možnosti uspieť. Na mňa urobil pozitívny osobný dojem ešte pred štvrťstoročím. Keď sa začalo hovoriť o možnostiach čerpania financií z podporných fondov EÚ a keď som zorganizoval pre podnikateľov držiteľov Certifikátu kvality Slovak Gold na tému metodiky ich čerpania odborný seminár.
Jedným z prednášateľov bol aj pán Ódor, ktorý jediný odmietol honorár z dôvodu, že je štátny zamestnanec a tieto služby má poskytnúť bezplatne. Tým ma zaujal a odvtedy som sledoval jeho kariérny postup až do Národnej banky. Z danej inštitúcie a vierohodného zdroja sa potom náhodne dozvedel, že práve on je mozgom SNB.
Ale sa stotožňujem s názorom Zuzany Petkovej z Nadácie Zastavme korupciu v jej rozsiahlom článku: „Ľudovít Ódor sa pri hodnotení SIS mýli“ (SME 14.6.). A tiež s jej serióznou kritikou, že premiér oznámil, že riaditeľa tajnej služby Aláča nevymení.
Dôvodov na to je veľa už dávno. Neobstojí stanovisko, že to neurobil a mal urobiť ešte premiér Heger, ktorý však nechcel nahnevať koaličníka Borisa Kollára a tým potopiť svoju vládu. Ľudovít Ódor, aby konal, už tieto dôvody a zábrany nemá.
Som pevne presvedčený, že Richard Sulík tým, že zlikvidoval Hegerovu vládu a zabezpečil Ficovi a Pellegrinimu predčasné voľby, vykonal veľa zla a nešťastia pre ďalší vývoj krajiny. Jeho charakter a toxicitu správne vystihol Ivan Mikloš v autorskej strane (SME 13.6.): „Podivuhodná sebareflexia Richarda Sulíka“ s podtitulkom – „Čo spája Richarda Sulíka s Róbertom Ficom a Igorom Matovičom?“ Z tohto výstižného článku odcitujem v ďalšom blogu dva či tri úryvky.
P.S.: Za necelé tri hodiny od uverejnenia blogu dosiahol 536 - krát čítaní, ale za ďalšie celé tri hodiny už len 845 - krát, teda zvýšilo sa len o 309 - krát. Očakával som presne toho opak, že následne bude článok dynamizovať v čítaní a nie upadať. Aspoň tak je to už obvyklé u iných blogov než môj. Popularita článku však rapídne zoslabila, keď o tri a polhodiny neskôr (o 17.15 hod.) mal len o 84-krát čítaní viac (celkove 921 - krát).
Za ďalších 19 hodín od poslednej mojej poznámky pribudol už nevýznamný počet čitateľov - o 166 viacej (celkove 1 087 - krát). Nuž čo, pôjdem si sťažovať na zlú vyučbu na UK FK , že ma tam na žurnalistike nič nenaučili, aby som vedel písať vhodne blogy aj pre pána administrátora blogu SME.
