Ešte v roku 1998 som sa od doslúžiaceho prezidenta Michala Kováča dozvedel o náznaku zrodu našej slovenskej mafie v bielych golierikoch. Pán Kováč totiž vypracoval návrh, ako by sa dala časť štátneho majetku ukradnutého v privatizácii legálne vrátiť do správy štátu. Pomerne rozsiahly text návrhu mi dal prečítať. Bol precízne a presne formulovaný a „nezaprel“, že ho vytvoril bývalý erudovaný a pedantný bankár. Či ho stvoril iba sám, na to som sa už nepýtal.
Ale podstatná bola iná skutočnosť. Exprezident po mojom dočítaní elaborátu povedal, že ho už predložil novému premiérovi Mikulášovi Dzurindovi. Ten potom naňho “vyletel“: „Miško, čo chceš, aby nás všetkých postrieľali ..“
Prekvapili ma tieto výstražné slová nového predsedu vlády. Ale zrejme mal na to dôvod a strach z pomsty vytvárajúcej sa našej hospodársko – politickej, už „nóbl mafie“. Veď on každé ráno mal na stole hlásenie SIS(ky) o aktuálnom dianí v štáte. Asi preto sa obával fyzickej likvidácie. Je to však len môj odhad o danej hrozbe. Nuž, keby boli ohrozené stovky nepoctivých miliónov, tak sa nevyberajú prostriedky na ich ochranu akýmkoľvek násilím (viď vražda novinára Kuciaka pri podstatne nižších sumách).
Pán premiér sa vtedy asi veľmi zľakol. Nemal odvahu a chuť postaviť sa na odpor rodiacej sa ekonomicko-politickej mafii, akú má dnes už za neporovnateľne horších a nebezpečnejších podmienok kritizovaný „blázon, narcis a neschopák“ z Trnavy. Práve ten, ktorý je už od vymenovania prezidentkou do funkcie pod stálou paľbou médií. Len za to, že chce korupcii vykrútiť krk a korupčníkov strčiť za mreže.
Aby som nezabudol na inú podstatnejšiu vec. Následne najbližší ľudia pána Dzurindu (minister a pokladník vládnej strany v jednej osobe a šéfka Fondu národného majetku) rokovali so šéfom Penty o tom, akým najvýhodnejším spôsobom „sprivatizovať“ štátny majetok (najmä ten v zdravotníctve) do správnych rúk. Ešteže tieto dôvernosti (z bytu na Vazovovej ulici) si zaznamenala a verejnosti prezradila indiskrétna GORILA.
AKO PREZIDENT STRATIL BEZÚHONNOSŤ
Dnes o odhalených mafióznych praktikách vlád Róberta Fica a kriminalite jemu blízkych kumpánov počúvam opakovanú frázu, že treba dodržať „prezumpciu neviny“. Lebo zatiaľ ide „len“ o obvinené a nie odsúdené osoby týchto sluhov Smeru.
Premiér Fico však za celý čas svojho vládnutia nepriznal ani jednému sokovi právo na „prezumpciu neviny“. Dnes ju však skloňuje vo všetkých pádoch gramatiky v záujme jemu najbližších potenciálnych kriminálnikov. Možno ešte verí v „zázrak“, že keď sú možno ešte viacej ohrození „sponzori“, jeho spolupáchatelia, tak potom by mali vedieť „zariadiť nevinu“ aspoň hlavným figúram zatknutej mocenskej aristokracie. Prípadne cez advokátov aspoň ich mlčanlivosť. Majú na to dostatočnú „výbavu“ v bankových sejfoch, a aj vo vplyvných, vydierateľných persónach, dosadených do mocenského aparátu štátu..
Veď u nás je prakticky všetko možné. Zoberme si príklad, „prípad daňového podvodníka“, prezidenta Kisku. Na jeho „obžalobu zo zločinu“ krátenia daní, hoci šlo o problematickú smiešnu sumu, nepotreboval žalobca Fico ani jeho zatknutie a formálnu obžalobu na súd. Stačilo mu iba keď viackrát zamával pred kamerami obsahom neidentifikovanými papiermi. A z prezidenta sa razom stal usvedčený podvodník a pre verejnosť možný kriminálnik v najvyššej funkcii..
Aj médiá takto nedôvodne spochybnili bezúhonnosť hlavy štátu len na popud a „dôveryhodnosť“ pravdomluvca Fica, takže Kiskovi potom prischol chýr „daňového podvodníka“. Tohto účelového ocajchovania sa dodnes nevedel zbaviť. Lenže médiá takto neeticky konali bez preverenia konkrétnych dôkazov, obžaloby prokurátorom a návrhu na súd. Tu neplatila žiadna „prezumpcia neviny“ ani pre prezidenta. A pán Kiska na konci politickej kariéry razom prišiel o svoju dlhodobú popularitu a reputáciu občianskej bezúhonnosti.
Ľahšie sa darilo v médiách falošne očierniť prezidenta Kisku než vytvoriť o premiérovi Matovičovi obraz, že v tejto funkcii ide o nekompetentného a neschopného amatéra a babráka. Na základe prevažne nepravdivých či nepodstatných obvinení. Hoci za krátku dobu dosiahol nepopierateľné prekvapivé výsledky, o ktorých ešte bude reč.
Zrejme nebude od veci sa zmieniť, prečo sa táto účelová deštrukcia vôbec kuje. Lebo pre plejádu najvplyvnejších korupčníkov a zlodejov štátnej kasy sa stal práve IM najnebezpečnejším predsedom vlády od roku 1989. Preto už vyše sedem mesiacov sa odohráva zákulisný boj, v ktorom je vylúčená remíza, lebo v „hre“ ide výlučne o víťazstvo - buď On (osamotený tiger) alebo Oni (najviac ohrozená skupina kriminálnych multimilionárov).
Hrá sa teraz o čas, či sa podarí rýchlo povaliť vládu, ktorá už nemilosrdne čistí chliev korupčnej mafie. Totálne spochybniť jej dôveryhodnosť ešte prv, kým NAKA začne zatýkať aj zlodejov z najvyšších politických a hospodárskych kruhov a strčiť ich pod štátny dozor za mreže. Práve preto je premiér už od prvého dňa od nástupu do funkcie stredobodom intenzívneho mediálneho štvania a lynču. Za hocičo, čo dobré či zlé a nepodstatné urobil a neurobil, lebo vždy sa mu .ujde výlučne kritika.
Táto snaha pseudokritikov však nevyšla pri prvej vlne Covidu, ani pri absurdne zveličenej afére plagiátu jeho spred 20-timi rokmi „obhájenej diplomovky“, a naprázdno cvaknú zubami sklamania aj pri druhej vlne smrtiaceho vírusu. Prerátali sa v počtoch svojej nádejnej deštrukcie. Lebo premiér vie čeliť aj najťažším úderom a podrazom. Vie voči útokom včasne a účinne reagovať netradičnou a úspešnou aktivitou. Kritici majú tak problém, lebo ich vždy prekvapí niečím celkom „novým“ a svojou nečitateľnosťou v konaní.
Z BRUSELU POCHVALA – DOMA HANA
V korupcii ohrození kriminálnici mali strach z novej vlády ešte pred jej vymenovaním prezidentkou. Preto proti jej premiérovi zavelili už v prvý deň úradovania na frontálny útok. Bez dodržania tradičných sto dní oddychu pred kritikou. Aby sa mohla aspoň nakrátko nadýchnuť (bez tlaku zvonka a nervozity) a zorientovať sa v súčasnom stave a nevyhnutných potrebách štátu, a prijať okamžité opatrenia v prospech ich riešenia.
Mediálny hyenizmus nastal potom, čo táto kritika a deštrukcia narastala pre vládu v najkritickejšom čase. Keď musela svoju hlavnú pozornosť zamerať na záchranu životov, zdravia občanov a problémy ekonomiky, aby tá nám celkom neskolabovala. Dialo sa to všetko práve vtedy, keď by sme jej mali pomáhať všetci bez rozdielu, disciplinovane a súdržne sa s ňou zomknúť. Rovnako solidárne, odhodlane a neústupne ako v roku 1968 po okupácii Rusov. Veď nepriateľ Covid je silnejší, než boli okupanti. A už vôbec nie deštruovať jej prijaté aktivity, protiopatrenia či akcieschopnosť a politicky polarizovať a trieštiť spoločnosť na antimatovičovcov.
Napriek týmto nepochopiteľným deštrukciám začal už premiér robiť veľké poriadky s korupciou a korupčníkmi. A čo ešte chceme, keď ešte nová, celkom neskúsená vláda vynikajúco zvládla prvú vlnu pandémie Covidu, a dobre zabezpečuje aj tú hrozivejšiu druhú. Koná dôvtipne a rozvážne, hoci zakaždým hľadá netradičné a účinné nové riešenia. A nie tie, ktoré sú menej problémové, už osvedčené, ale pre chod ekonomiky zdrvujúce. Hľadá teda také, aby sa vlk nažral a ovca zostala celá, ktoré sú v čase vraždenia Covidu určite najťažšou úlohou v dejinách štátu. To nie je óda na vládu, ale holá skutočnosť.
Pomýlené sú práve tie jednoduché a tuctové „rady“. Napríklad, prečo nechránime ekonomiku a zamestnanosť rýchlou a mohutnou finančnou podporou, keď to robia najvyspelejšie krajiny? Prečo nerozhadzujeme bezadresne a rýchlo milióny trebárs z helikoptéry? Porovnávanie s cudzinou je však hlúposť. Lebo Česi, Poliaci a Maďari si vyššiu „štedrosť“ ako my môžu dovoliť, keďže majú vlastné meny.
Veď ľahšie sa vytlačia akékoľvek kvantá peňazí a spôsobí sa tak „iba“ veľká inflácia, než si požičať na svetových finančných trhoch stovky miliónov eur. A potom ich roky splácať aj s narastajúcimi úrokmi. Ale ani Brusel sa so štedrosťou až tak veľmi neponáhľa. Lebo ľahšie sa veľa miliónov sľúbi aj schváli, ale ťažšie a menej sa potom vytiahne z vreciek vlastných daňových poplatníkov.
Ale pozrime sa na konečnú fázu, na výsledok z rozvážneho šetrenia a adresnej podpory vlády napriek kritike, že je ťarbavá a ťahá našu ekonomiku ku dnu . Pravdu o tom priniesla nová krátka, ale informačne významná správička z Bruselu (SME 6.11,), ktorú celú odcitujem:
„Hospodársky rast Slovenska má byť nadpriemerný“ (titulok novín) „BRUSEL - Hospodársky rast Slovenska má byť podľa prognózy Európskej komisie rýchlejší ako rast eurozóny aj EÚ. Ekonomika eurozóny podľa EK tento rok padne o 7.8 %, na Slovensku to má byť o 7,7 %. Už na budúci rok má však Slovensko rásť o 4,7 %, kým celá eurozóna o 4,2 %.“
Žiaľ, o úspechoch našej vlády sa môžeme dozvedieť iba zo zahraničných médií a zdrojov. Výnimkou je len pani prezidentka, ktorá sa za svoj omyl kritiky plošného testovania ospravedlnila a tým aj uznala pozitívny výsledok výnimočného projektu vlády. Za to jej patrí vďaka. Ani opozičník Fico až tak nevystrájal v deštrukcii proti úsiliu a opatreniam vlády „poraziť“ Covid pri jeho celoplošnom testovaní výskytu, ako niektoré nezodpovedné média.
Najskôr to bol nerealizovateľný a nezmyselný Matovičov bláznivý nápad. Teraz však reálne pozitívum na rýchlu diagnostiku a operatívnu logistiku na obmedzenie šírenia vírusu, záchrany životov i zábrany kolapsu hospodárstva aj nemocníc. Ale v niektorých médiách a v hlavách Smeru I. a II. ide len o hľadanie kritických lží na znevažovanie tohto úspechu vlády.
(Dokončenie článku už zajtra.)
