(Dopisovaná poznámka autora: Tento seriál blogov mienim uverejňovať až do druhého kola prezidentských volieb z dôvodu, že ako priamy svedok už na samom počiatku násilia, šikany a nezákonnosti premiéra Mečiara voči prezidentovi Kováčovi, chcem článkami upozorniť na blížiace sa ešte horšie mocenské cunami než kedysi. Keď vraj "víťaz volieb má falošnú istotu, že si môže dovoliť všetko" . No vtedy proti nezákonnostiam "otca vzniku samostatnosti" stála pri nemu naozaj pevná hrádza. Nekompromisný postoj prvej našej hlavy štátu proti domácej autokracii a proti návratu do imperiálnych rúk Kremľa.
Dnes je situácia o to horšia, že za prezidenta sa všemožne tlačí Podržtaška a dlhoročný tichý spolupáchateľ všetkých korupčných kaúz, násilnosti a bezprávia vlád Róberta Fica (najmä tej štvrtej). Vraj on zabezpečí Slovensku pokoj a funkčný harmonický vzťah s vládou , bez straníckych sporov. A utíši narastajúcu nenávisť a nepokoj v spoločnosti, ktoré plánovite a cielene šíri práve jeho mocichtivý šéf, demolujúci právny štát.
Ešte pred touto sériou blogov som napísal sedem komentárov. Všetky sa v niečom podstatnom týkajú blížiacich sa prezidentských volieb a v nich veľmi nežiadúceho víťaza Petra Pellegriniho. Čitateľský úspech som s nimi však nemal. Napokon aj tento blok je predmetom technickej cenzúry a diskriminácie. Keď až deväť minút trvalo po jeho zverejnení, kým sa avízo tohto článku objavilo na monitore v jednotlivých stĺpčekoch. Prestávky a výpady v číslach čítania som zaznamenával systematicky a v rôznej frekvencii. Podľa toho aké zadanie mal systém na započítanie jedného čitateľa. Či po dvoch otvorení blogu, alebo možno troch až štyroch. Pričom nechýbalo ani vypnutie blogu zo systému. Výsledok takejto manipulácie a diskriminácie blogera bol nakoniec ten, že po hodine po jeho zverejnení mal 104 čitateľov a po šiestich už len 377 - krát a po 26 -tich hod. už len 517 - krát.)
Už sa zabudlo, že jedným zo spolutvorcov demokratickej Slovenskej republiky bol Michal Kováč, vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia, čo mu mnohí čechoslovakisti nevedeli odpustiť. Veď na vytvorenie novej štátnosti nestačili len dohody českého premiéra Klausa a slovenského Mečiara, ani prijatie „Zákona o zvrchovanosti“ bývalou Slovenskou národnou radou a následná abdikácia prezidenta Havla.
Akt zániku Česko – Slovenska museli ústavnou väčšinou schváliť obe komory Federálneho zhromaždenia. Preto veľa záviselo od jeho predsedu ako bude vedieť vhodne komunikovať s českými a slovenskými poslancami. On ich musel presvedčiť, aby dve tretiny z nich hlasovali v oboch komorách (Snemovni ľudu a Snemovni národov) za rozdelenie spoločného štátu.
Išlo o zložitý ústavný proces. Dialo sa to v kritickej atmosfére, keď sa v Bratislave konali mítingy za spoločný, ale predovšetkým za samostatný štát. Tie mali aj násilný punc. Keď prezident Václav Havel odišiel z nášho podujatia Trinásť plus jeden a pešo prechádzal po staliňáku (námestí SNP), na ktorom sa práve konala demonštrácia nacionalistov, tak ho obhádzali vajíčkami. Musela zasiahnuť ochranka. Potom ešte aj v aute napadali hlavu štátu sfanatizovaní násilníci a rozhojdávali jeho vozidlo. Nenávisť na „niečo“ - spoločný štát už prerástla do násilia voči „niekomu“ - jeho prezidentovi.
Na Slovensku sa zvyklo hovoriť iba o jednom „otcovi samostatnosti“. Ten zlízal smotanu a Kováčovi sa neušiel ani cmar. Ešte aj národniari, ktorí by mu mali vďačiť prví za samostatnosť štátu, ho obviňovali, že nadržuje Maďarom. Len preto, že už ako hlava štátu ich považoval za rovnoprávnych občanov Slovenska. Aj presvedčivá zásluha sa vytrácala ako jas Mesiaca vo svite rána. Právom sa však očakávalo, že Michal Kováč bude jediným kandidátom mečiarovho HZDS na úrad prezidenta.
Jeho kandidatúra razom spľasla a urobila kotrmelec. Uchádzač na najvyššiu funkciu mal síce priezvisko Kováč, ale krstné meno Roman. Nedôverčivý premiér Mečiar, ktorého už slabé nátury poslúchali na slovo, zavetril, že spoľahlivý, seriózny spojenec Michal mu môže strečkovať a nebude len poslušným pajácom – akýmsi „pokladačom“ vencov a „potriasačom“ rúk zahraničným delegáciám. Premiér vytušil, že mu môže byť prekážkou v chorobných ambíciách na jeho samovládie.
Preto mu ako finančnému odborníkovi ponúkol pokojné, dobre platené a významné miesto guvernéra vo vytváranej Národnej banke Slovenska. Jasnozrivo v ňom vycítil autonómnu osobnosť, ktorá sa vymkne z chomúta jeho straníckych príkazov a v pozícii hlavy štátu nebude obhajovať záujmy HZDS podľa direktív vodcu. Zavetril, že Michal Kováč svoju výnimočnú pozíciu bude ponímať podľa ústavy – občiansky.
Keď sa ho pýtala redaktorka týždenníka Slobodný piatok, čo si myslí o tom, že ako kandidát na stolec najvyšší nebude on ale Roman Kováč, odpovedal pokojne a diplomaticky: „Áno, bolo to pre mňa isté prekvapenie. Rozhodovalo sa o dvoch rovnocenných kandidátoch, ale predsa len som sa považoval za spoluzakladateľa hnutia...“
Tento rozsiahly rozhovor v Slobodnom piatku bol akýmsi testom politických schopností aj náznakom charakteru Michala Kováča a zároveň nepriamym posolstvom politickým stranám, čo by od neho mohli očakávať, ak by sa stal prezidentom. Keďže zvolenie jeho menovca Romana nebolo isté, redaktorka sa ho spýtala, či by si trúfol v ďalšom kole volieb zvíťaziť a získať od poslancov minimálne 90 hlasov. Aj pri tejto otázke sa postavil do pozície nadstraníckeho kandidáta: „Osobne by som sa usiloval o podporu všetkých strán. Veď nadstraníckosť prezidenta by bola takto posilnená vedomím, že ho volilo celé politické spektrum. Verím, že HZDS by mi vyšlo v ústrety a po dobu vykonávania funkcie hlavy štátu by ma zbavilo záväzkov voči HZDS.“
Nečudo, že nedôverčivý Mečiar preto včas zahamoval a do Národnej rady vyslal Romana Kováča, poddajnú tvár voči vodcovi. Ten však na celej čiare v tajnej voľbe prepadol a nezískal potrebný počet hlasov. Po tomto zjavnom fiasku mocichtivého Mečiara už v HZDS ani jeho najvernejší nezabránili, aby Michal Kováč nešiel do nových volieb prezidenta ako kandidát vládnej strany. Ten v parlamente hravo zvíťazil. Hlasovalo zaňho až 106 poslancov z prítomných 139 legislatívcov. Čo svedčí, že veľký počet hlasov získal aj od opozície. Hneď po tajnom hlasovaní sa premiérov služobník Ivan Lexa medzi vládnymi poslancami vyjadril rozčarovano a vulgárne: „Páni, je to v p ...!“
Michal Kováč dobre vedel, čo za úlohu tento lokaj plnil medzi poslancami HZDS pred hlasovaním, čo zrejme ovplyvnilo voľbu Premiér mu po zvolení nežiaduceho kandidáta za prezidenta komediálne a farizejsky klamal, že sa pričinil o jeho zvolenie. Kováč sa však tváril pokojne, neprejavil ani náznak nevôle nad touto lžou. Formálne poďakoval Mečiarovi za „podporu“, aby s ním hneď na začiatku nevyvolal konflikt. Pevne dúfal, že svojím taktom, diplomatickou danosťou a trpezlivosťou si zachová s bývalým šéfom (už s rovnocenným partnerom), pre Slovensko nevyhnutný pokoj. Preto o úprimnosti slov premiéra radšej pomlčal, lebo chápal politickú zodpovednosť, čo by spôsobili ich vzájomné nezhody a spory.
S Michalom Kováčom som sa po prvýkrát stretol na našom podujatí – po prvom vyhodnotení ankety Politik roka týždenníka Slobodný piatok a odovzdávaní jej ceny, keď v marci l991 sprevádzal s ďalšími ministrami víťaza – premiéra Mečiara. Vtedy som s ním vôbec nehovoril. O budúcom prezidentovi som tiež vedel len málo. Počul som však, že je majstrom kompromisov, že vie spojiť aj nezlučiteľných ľudí, veci a antagonizmy. Kritici však tvrdili, že vraj pestuje iba „ľúbivú“ politiku, hrá partnerovi vždy do nôty, aby sa zapáčil.
Na základe neskorších osobných poznatkov však musím týmto názorom oponovať. Prezident mal v krvi cennú vlastnosť, že zakaždým konal taktne a diplomaticky. Vedel trpezlivo načúvať svojím partnerom, známym aj neznámym. Vypočul si akýkoľvek názor a proti názor bez toho, že by bol predpojatým arbitrom. Bol vždy trpezlivým poslucháčom aj vtedy, keď partnerovi vyschol myšlienkový esprit. Ani potom mu neskočil do reči, ale hľadal vhodnú formu ako rozhovor ukončiť.
Po celý čas dvoch rokov som nezaregistroval, že by stratil patričný nadhľad, taktnosť a zdvorilosť. Keď mu novinár, politik či iný hosť položil naivnú, nepríjemnú, dokonca aj provokatívnu otázku, neprejavil nevôľu. A tak k vrodenému umeniu konať diplomaticky a zdvorilo v rozhovoroch vždy kládol dôraz, aby sa mohol partner prejaviť buď ako osobnosť či len osoba.
V januári 1993 sa uskutočnila ďalšia beseda Slobodného piatku Trinásť plus jeden, vysielaná zakaždým zo záznamu už Slovenskou televíziou. Témou bola otázka, koho zrejme zvolí parlament za prvú hlavu štátu. Ako šéfredaktor aj moderátor som sa tam stretol s Michalom Kováčom druhýkrát. Spolu s ním som predstavil trinástim vybraným novinárom ďalších troch kandidátov na úrad prezidenta SR . Stalo sa však po prvý raz, že som porušil štatút tohto mediálneho formátu, keď namiesto jednej osobnosti spovedali novinári až štyroch uchádzačov na najvyššiu funkciu. Trinásti redaktori z významných médií tak mohli preosiať svedomie a kvalifikáciu hlavných záujemcov o prezidentský stolec. A to ešte pred zvolením jedného z nich.
(POKRAČOVANIE.)
