(Poznámka blogera: 142 - krát čítaní po 7. hod, od uverejnenia článku je už nielen jeho totálna cenzúra, ale aj hanebná provokácia voči autorovi, ktorý sa snaží v sérií blogov argumentačne vyvrátiť hlavné predvolebné klamstvo v kampani Podržtašku. Pán administrátor, prečo rukolapne ničíte toto úsilie občianskej angažovanosti a prispenia životných skúseností blogera pri ochrane reálneho ohrozenia právneho štátu, demokracie a slobody slova? Prečo už konáte horšie než kedysi komunistický cenzor? Prosím, v záujme vyšších hodnôt zbavte sa aspoň do konca volieb svojej nenávisti voči blogerovi.
Peter Pellegrini sa falošne snaží v záujme zvolenia za prezidenta oklamať voličov tým , že práve on je predurčeným politikom, ktorý môže vniesť do našej lživej a dusivej politiky celkom inú kultúru jej javov. Teda oveľa menej žlčovitú a desivú politiku než dnes. Čo vraj môže zabezpečiť len vzájomne ústretová spolupráca prezidenta s vládou, ktorá bude pre Slovensko, občanov a najmä jeho voličov údajne výhodná a konštruktívna.
Teda taká, ktorá tu vraj ešte nebola, ani dodnes nie je. Takéto tvrdenia a pseudoargumenty síce znejú v ušiach voliča ako najobľúbenejšia Mozartova symfónia, ale v skutočnosti ide o presne adresnú a pre občana najnebezpečnejšiu lož a zavádzanie.
Napriek osobnému spoznaniu mnohotvárneho premiéra Mečiara a jedného osobného stretnutia s predsedom vlády, chameleónom Ficom, nedovolím si ani jedného z nich vybrať, kto bol a kto je presvedčivejším i zvrhlejším klamárom a väčším škodcom štátu.
Isté je len jedno, že prezident Pellegrini by bol presne takou autonómnou hlavou štátu ako za komunizmu prezident Antonín Novotný, ktorý vždy konal na príkaz prvého tajomníka komunistickej strany Antonína Novotného. To čo tu píšem a tvrdím napokon potvrdí aj text tohto blogu o vzťahu Kováč verzus Močiar.
Michal Kováč bol vo svojom blízkom okolí známy ako nekonfliktný, vyrovnaný a tolerantný človek. Ale napriek tomu sa vyostrovali vzťahy medzi bojovným premiérom a trpezlivo ustupujúcim prezidentom. Zhustli hneď potom, keď sa začali sporiť dve silné, neústupné nátury – predseda vlády Mečiar a minister zahraničných vecí Kňažko. Obaja zakladatelia HZDS, odídenci z VPN.
Spor vznikol ako dôsledok toho, keď predseda vlády nekvalifikovane spochybnil ťažko zrodenú Nemecko - česko - slovenskú zmluvu, na ktorú sa čakalo skoro polstoročie. A to len preto, že premiér neuvážene sľúbil bavorskému predsedovi vlády majetkové odškodnenie karpatských Nemcov, čo však nebolo prijateľné pre nesúhlas Čechov s finančným vyrovnaním za zhabaný majetok sudetských vysídlencov. Odpoveď z Bonnu prišla jednoznačná – buď aj Slováci ratifikujú už signatármi podpísanú dohodu, alebo nebudú mať žiadnu. Budú ju mať len Česi.
Ďalší konflikt vzbĺkol potom, čo Mečiar zobral Kňažkovi kompetencie nad zahraničným obchodom a včlenil ich pod ministra Černáka na hospodárstvo. Postihnutý spolupartajník nezostal premiérovi nič dlžen. Kritizoval Mečiara aj za postup v prípade neúspešného mandátu Romana Kováča na prezidenta, čo mu pripomenulo metódy v KSČ. Márnomyseľnosť predsedu vlády rozčertil aj ironickým výrokom pred novinármi: „Pán Mečiar by mal pochopiť, že sú preč časy popolvárov a iných rozprávkových hrdinov, ktorí zázračným mečom zachraňujú celý národ.“
Nasledovalo to, čo Kňažko zrejme aj očakával – návrh prezidentovi na jeho odvolanie, čím hlave štátu spôsobil problémy navyše. Michal Kováč až príliš dlho otáľal, kým napokon odvolal tribúna novembrových dní. Mečiar preto musel dvakrát zvolať mimoriadne republikové predstavenstvo HZDS, ktoré však Kňažka podržalo. Lebo ani opakovaný stranícky tribunál neviedol k víťazstvu premiéra a porážke ministra.
Vtedy ešte celkom nevymrel ani v Mečiarovej strane ponovembrový autonómny duch. Ruky straníkov a poslancov sa ešte nedvíhali automaticky ako za boľševikov a neskorších nových vlád napriek rozporu s ústavným sľubom poslanca: „hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia!“
Váhajúci, nerozhodujúci a neposlúchajúci Michal Kováč tak hneď na úvod naštval impulzívneho premiéra, ktorý potom musel riešiť problém s Kňažkom zdĺhavo, komplikovane a politicky nežiaduco. Prispela k tomu aj nejasnosť v Ústave SR, či prezident len „môže“ alebo „musí“ odvolať ústavného funkcionára na návrh vlády.
Následne novinári nepríjemne tlačili na Michala Kováča, čo im povie o rozmáhajúcom sa spore medzi dvoma najvýznamnejšími členmi vlády. Ako sa v kauze zachová, či alibisticky potopí ministra a podporí Mečiara? Aj pri tomto vážnom konflikte si však zachoval chladnú hlavu a odpovedal médiám ako v politike skúsený diplomat:
„Nazeranie ministra, predstaviteľa strany či predsedu vlády je iné – ako nazeranie prezidenta. Predseda vlády chce, aby vláda bola funkčná. Ale predstavy na dosiahnutie tejto potreby môžu byť spojené s niečím, čo by mohlo poškodiť záujmy Slovenska, čo by mohlo vyvolať politickú nestabilitu a zhoršiť imidž Slovenska v zahraničí. Preto je prezident povinný postaviť sa na takú pozíciu a hľadať iné prijateľné riešenia konfliktov, ktoré vznikli, a nebolo by správne, aby pretrvávali.“
A tak premiér hneď od vzniku štátu začal spochybňovať ústavné kompetencie prezidenta a vytváral proti nemu skryté úklady či vymyslené kauzy. Tie mali narušiť Kováčovu suverenitu v najvyššej funkcii a zmeniť ho na servilnú figúrku. Ostrie týchto zjavných a kamuflovaných útokov sa pokúšal naštrbiť Ivan Gašparovič, predseda Národnej rady, v úlohe neformálneho mediátora. Raz mesačne sa tak konali spoločné stretnutia troch najvyšších predstaviteľov krajiny, ale bez konkrétnych výsledkov. Veď v skutočnosti nešlo o úprimnú snahu riešiť nedorozumenia, ale o to ako učičíkať prezidenta, postupne ho zoslabovať, znemožniť a podvoliť ho tak zámerom premiéra.
Názorové napätia i rozpory medzi prezidentom a premiérom vypukli hneď po vzniku štátu. Ich nepríjemný pach zasahoval aj do mojej práce riaditeľa tlačového odboru. Z pracovnej pozície som ťažko niesol prílišnú umiernenosť a tolerantnosť Michala Kováča, ktorý útoky voči sebe dlho trpel a prehliadal.
Veď hrozba tohto sporu visela ešte predtým, kým Michal Kováč zložil vo februári 1993 prezidentský sľub, čo sa stalo dva týždne pred mojím nástupom do služby na Hrad. Veď on si dovolil bez súhlasu autoritárskeho bossa rokovať s opozíciou, aj ktorej podpora mu potom zabezpečila funkciu hlavy štátu. Premiéra a predsedu HZDS poriadne naštvalo, čo hneď po svojom zvolení verejne prisľúbil opozičným poslancom a politikom:
„Kritiku, námety i požiadavky budem brať vážne. Prezidentská kancelária, jej personálne vybavenie, môže byť miestom, kde sa odzrkadlí politické spektrum celej spoločnosti. Prezident môže pri výbere poradcov prijať ponuky jednotlivých politických subjektov. Ide o požiadavky aj na predsedu Ústavného súdu, predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, guvernéra Národnej banky Slovenska či iné významné funkcie, do ktorých mám čo povedať. Považujem za reálne a možné aj v týchto bodoch sa s opozíciou dohodnúť.“
Michal Kováč splnil svoj sľub, že bude prezidentom všetkých občanov. Umožnil aj opozičným stranám, aby mali v jeho tíme zastúpenie. Preto Na Hrade sa zišlo rôznorodé politické zafarbenie. Bez straníckej legitimácie bol iba historik Milan Zemko, bývalý minister Pavol Demeš, ústavný právnik Ivan Trimaj, profesor Ján Findra a novinár Jozef Sitko.
Premiéra tiež nasrdilo, že nepresadil do funkcií riaditeľov odborov viac svojich ľudí, ktorých vplyv sa tak oslabil. Ale stačilo to, aby hneď vedel, čo sa u prezidenta iba šuchlo. Kováč ako nadstranícky prvý muž v štáte teda nesklamal ani v personálnych otázkach. Výber svojich ľudí robil vyvážene z celej politickej sféry. Napriek odporu premiéra ustanovil aj za prvého guvernéra Národnej banky Slovenska nie jeho politického kandidáta ale odborníka Vladimíra Masára.
O autonómnosti nového prezidenta sa presvedčil Mečiar už v prvé dni, keď mu odmietol „očko“ Romana Zelenaya za kancelára. Prezident sa vzpriečil a do funkcie vedúceho svojej kancelárie ustanovil rozhľadeného intelektuála, univerzitného profesora Jána Findru. Aj tento neúspech veľmi rozladil bojovného šéfa vlády, ale ho neodradil, aby sa zdržal deštrukcie proti spoluzakladateľovi HZDS.
Aj cez prizmu a drobnohľad ako človeka zmení veľká funkcia a moc, som hodnotil Michala Kováča ako prezidenta a svojho šéfa. Musím však uňho zdôrazniť vzácnu vlastnosť, ktorú som si najviac cenil. Najvyššia funkcia v štáte ho v ničom nezmenila. Jemu nezachutila moc, ktorá izoluje slabého človeka od svojho okolia. Spoznal som dobre desiatky významných ľudí, ale drvivú väčšinu z nich zmenila práve „veľká funkcia“. Čakal som, že aj hlavu štátu aspoň v niečom zmení najvyšší post, ale našťastie som sa nedočkal žiadnej zmeny.
Hoci som mal možnosť Michala Kováča spoznať v rôznych situáciách, on sa však aj v osobnom styku s podriadenými pracovníkmi zachoval vždy rovnako - nepovýšenecky, ohľaduplne, taktne a korektne. Domnievam sa, že byť sám sebou a nepodľahnúť povýšenectvu si vyžadovalo najmä vo funkcii prezidenta veľkú morálnu silu, pretože i jeho blízke okolie a aparát sa ho snaží spracúvať už do novej podoby či pozície - prehnanej výnimočnosti, odcudzenosti a formálnosti.
Dlhšie mi trvalo, kým som lepšie spoznal Michala Kováča v postavení hlavy štátu. Ale pomerne rýchlo som ho odhadol ako slušného, uvážlivého a dobrého človeka. Sprvu sa mi javil málo výrazným politikom, čo bol klam.
V konkrétnych situáciách sa však čoskoro prejavil ako v duši citlivý, tolerantný, múdry a podľa potreby aj tvrdý, neoblomný muž, ktorému nechýbala pevná vôľa, silné presvedčenie a sebaovládanie. Pocity z krívd, klamstiev a urážok, ktoré sa mu ušlo v najvyššej funkcii neúrekom, znášal s kresťanskou pokorou a ponechal si ich vždy pre seba.
Nikdy som ho nepočul na nič a nikoho sa sťažovať. V jeho povahe nešramotila ani pomsta, ale zato mal v sebe zakódované hodnoty a zábrany, ktoré uplatňoval práve v najkritickejších chvíľach. S tým mali jeho osočovatelia najväčšie problémy. Vôbec nerátali, že navonok zdanlivý „slaboch“ má v sebe až toľkú vnútornú silu, prekvapivú neústupnosť a pevnú vôľu. Práve v tom sa uňho najviac prerátal všemocný Vladimír Mečiar.
(POKRAČOVANIE.)
