Skutočný dôvod, prečo chcel Vladimír Mečiar a jeho stúpenci morálne a politicky Michala Kováča zničiť, prezradil podpredseda HZDS Arpád Matejka, keď pred prívržencami vyhlásil: „Potrebujeme sa Kováča veľmi rýchlo zbaviť. Brzdí nás!“
Natíska sa teda otázka: Prečo sa chcel Mečiar prezidenta zbaviť a v čom ho brzdil? Zrejme si predseda vlády naivne myslel, že keď nebude Kováč, tak nebudú ani problémy, že potom vymiznú domáci kritici aj kritika zo zahraničia a bude mať už neobmedzený priestor pre autokratické riadenie štátu a jeho rozkrádanie.
Úsilie odstrániť prezidenta sa vyhrotilo do bodu varu v novembri 1993 po nevymenovaní Ivana Lexu za ministra privatizácie. Následne sa začali vytvárať vyšetrovacie parlamentné komisie a vyrábali sa proti prezidentovi falzifikáty. Občania sa strašili (ako za komunizmu) vonkajším a vnútorným nepriateľom, ku ktorým patril najmä neústupčivý a prekážajúci prezident. Ale skutočným nebezpečím pre štát bol vznik nekontrolovaných politicko-hospodárskych mafií, ktoré vznikali za účelom rabovania spoločného majetku.
Mnohí občania si však pomýlili dôsledok s príčinou. Kto vlastne škodil mladej Slovenskej republike: Vladimír Mečiar alebo Michal Kováč? Nie ten, ktorý sa bezohľadne predieral k autokratickej moci a zneužíval nástroje demokratického vládnutia? Či vari ten druhý, ktorý kritizoval hanebný spôsob činnosti vlády, poukazoval na nešváry, podvody, porušovanie zákonov a na ďalšie zbojstvá v štáte? Známy nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung sa vyjadril k tejto otázke výstižne a jednoznačne:
„Vinu na rapídnom úpadku politických mravov, a tým aj medzinárodnej vážnosti krajiny, má práve onen politik, ktorý sa cíti byť tvorcom a ochrancom slovenskej štátnosti, ministerský predseda Vladimír Mečiar ...“ Podľa tohto denníka: „Mečiar, traumatizovaný dvojnásobným zvrhnutím, nedôveruje mladej demokracii. Je presvedčený o vlastnom mesiášskom poslaní, a preto odstránil po svojom volebnom víťazstve v podstate všetko, čo by mohlo ohroziť jeho znovu získanú moc. Práve Michal Kováč sa stal ako prezident jednou z inštitúcii štátu, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii získať nekontrolovateľnú moc. Spoluzakladateľ HZDS prerástol v odpore proti autokratickému šéfovi vlády sám seba. Kováč, ktorý je spätý s hodnotami západnej demokracie, sa automaticky ocitol v tábore opozície.“
Už ani neprekvapilo, keď občan, ktorý hodnotil takzvané „úspechy“ Slovenska a jej predsedu vlády kriticky, ocitol sa na pranieri ako nepriateľ národa, vlastizradca a škodca našej štátnosti. Je len poľutovaniahodné, že k tomuto trendu a marazmu sa pridali rôzni umelci, novinári, vysokoškolskí učitelia, aj iní charakterovo nepevní ľudia z radov inteligencie.
Nuž, ťažko potom žiť v krajine, v ktorej sa nevážia skutky dobré a zabúda sa na staré násilia a klamstvá. Po smrti prezidenta už len zaslepení nežičlivci môžu spochybňovať morálny a politický profil Michala Kováča. Ale slušní ľudia si aj môžu položiť otázku: Prečo prezident udelil svojmu synovi milosť a prirovnávajú ju k amnestiám Mečiara? Viem však, že mu ju poskytol ako nevyhnutnosť, lebo nemal inú možnosť a riešenie. Verejnosť sa už konečne dozvedela, ako to bolo so synovým únosom.
Ale si zrejme nepamätá, že slovenská strana nepožiadala vo veci jeho stíhania rakúske orgány, aby zadržaného slovenského občana vydali po únose späť na Slovensko. V tomto podstatnom bode verejne klamal premiér, ministri zahraničných vecí a vnútra aj generálny prokurátor. Z hľadiska medzinárodných zvyklostí postupovali neštandardne a dobre vedeli prečo. Až potom, keď rakúsky súd rozhodol, že Michal Kováč mladší sa môže v kauze Technopol vrátiť domov, účelovo sa voči nemu začalo trestné stíhanie za podvod.
V tejto závažnej kauze, týkajúcej sa prezidenta, boli však príslušné orgány dlho nečinné a vôbec nič v nej nešetrili. Prvé a jediné čo sa stalo, že odobrali podozrivému Michalovi juniorovi z trestnej činnosti cestovný pas. A znova sa nič nevyšetrovalo, z miesta nepohlo, ani prokurátor nevzniesol naňho obžalobu pre zločin podvodu. Plánovaný zámer sa však dosiahol.
Vládna moc za pomoci SIS ešte zvýšila škandalizovanie prezidenta. V Nemecku sa síce konal v neprítomnosti obvineného syna súd, ale stíhaný aktér sa naň nemohol dostaviť a hájiť sa. V tomto široko medializovanom a médiám podvrhovanom prípade neplatila prezumpcia neviny, uplatňovaná po Novembri ´89 za každej vlády aj u kriminálnikoch. Ale odobratím pasu verejne obviňovaný Kováč mladší nemohol bez pasu vycestovať do Nemecka, aby sa buď očistil, alebo bol odsúdený.
Prezident mi spomenul, že predseda NR SR Gašparovič mu navrhol, aby súhlasil so zastavením trestného konania vo veci samotného únosu syna a potom sa proti Michalovi juniorovi nevznesie trestné konanie v údajnom podvode Technopol. Prezident však jeho návrh odmietol.
Následne na obrazovke skorumpovanej Slovenskej televízie však v správach vídal len fotografie SIS - kou podhodených falošných, vyštvorčekovaných, vraj utajených svedkov, ktorí tak anonymne tvrdili nacvičené klamstvá. Preto po porade s právnikmi udelil prezident v súlade s ústavou synovi milosť. Zabránil tak, aby sa stal obeťou bezprávia a kriminálnikom len z dôvodu, že sa mu chce Mečiar pomstiť a posilniť únoscami vymyslenú verziu o „samoúnose“.
Práve na základe prezidentovho omilostenia syna mu musela polícia vrátiť zadržaný cestovný pas a mohol tak vycestovať do 0Nemecka. Tam potom súd zrušil jeho obvinenie v trestnej veci. Ale túto skutočnosť už nezverejnili vtedajšie média, o čom sa len náhodne a sporadicky dozvedela dezinformovaná verejnosť.
Pána Kováča sa nedá nevidieť ako politika a človeka, ktorý v kritických začiatkoch Slovenska konal správne, smelo a neústupne ako dôrazný ochranca demokratického systému u nás. Bol to predovšetkým on, čo za svoje nekompromisné postoje niesol v dezinformovanej spoločnosti ťažkú nošu osobných príkorí a ujmy.
Čo konštatoval a zdôraznil za čias Mečiara známy renomovaný denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, na čo potom bývalé opozičné, potom vládne strany rýchlo zabudli. Pričom namiesto vďaky prejavili prezidentovi nevďak, keď ho nepodporili v priamej prezidentskej voľbe. Odopreli mu tak šancu, aby v normálnom ústavnom a právnom štáte mohol preukázal, čo by vedel pre Slovensko a jeho občanov urobiť.
Nedali mu tak možnosť získať ešte za svojho života morálne zadosťučinenie. Lebo on po mnohoročných kampaniach lží a obvinení nemohol v druhej priamej prezidentskej voľbe uspieť bez jednoznačnej podpory vládnych strán ako ich spoločný kandidát. Preto na základe prieskumov čoskoro odstúpil. Veď po páde Mečiarovej vlády mala vtedajšia koalícia u občanov veľký kredit a dôveryhodnosť, ktoré čoskoro premárnila.
Nová demokratická vláda sa Michalovi Kováčovi ani neospravedlnila za útoky, klamstvá a hanobenia bývalej Mečiarovej vlády. Až po jeho dožitej osemdesiatke to konečne učinil kabinet Ivety Radičovej. Slovenský parlament však dve desaťročia zabudol na túto svoju elementárnu povinnosť, hoci za éry vodcu HZDS prijímal proti prezidentovi protiústavné rezolúcie a vyhlásenia.
Ale ani môj záver v Kancelárii prezidenta sa neobišiel bez pracovnej nepohody. Pričinil sa o to riaditeľ nášho ekonomického odboru, bývalý podpredseda Slovenského socialistického zväzu mládeže a niekdajší vedúci Úradu vlády za prvého vladárenia Mečiara. Práve on vykúzlil „racionálnu kumuláciu “ zlúčiť riaditeľsky post tlačového odboru s funkciou hovorcu prezidenta, lebo vraj tento model spoľahlivo fungoval v Čechách.
Prezident ma potom vymenoval do novovytvorenej formálne vyššej funkcie – za svojho poradcu pre mediálnu oblasť. Nepresvedčil ma však, že ide o dobré riešenie ani „vábivým“ argumentom, že potom sa budem môcť venovať výlučne mediálne koncepčným otázkam a projektom Vyše mesiaca som sa „takejto zmene“ bránil a jej oponoval aj písomne.
Michal Kováč ma však nepočúvol, no neskôr priznal svoj omyl, čo len hovorí, aký mal charakter a sebareflexiu. Na mojom mieste by však iný úradník uvítal nové, honorom vyššie postavenie s rovnakým platom. Mal som len jednu stálu povinnosť, ísť na každodennú poradu prezidenta s riaditeľmi odborov, tam sa „múdro tváriť a vhodne predvádzať“ v úlohe hradného našepkávača. Navyše pri voľnej pracovnej vyťaženosti som si mohol z pozície vplyvnej funkcie robiť nejaký vlastný biznis. Veď u všetkých špekulantov – finančných vydriduchov by som mal aj po záverečnej otvorené dvere.
Ale mne sa táto pohodlná, zápecnícka práca príliš nepáčila. Veď ňou som stratil aj to málo, čo mi ešte zostalo z novinárčiny a tiež akýkoľvek kontakt s médiami. Tiež mi prekážalo, že som po sebe nevidel konkrétne výsledky práce. Takéto predstava sebarealizácie mi bola celkom cudzia. Iste sú odborní poradcovia nevyhnutnou súčasťou dnešného veľmi zložitého spoločenského diania, ale takisto ako hovorcovia sa akosi priveľmi premnožili, pričom často napáchajú viacej škôd než úžitku. Mne bola vždy blízka ľudová múdrosť, že jeden užitočný čin je viac ako sto múdrych slov.
Preto som o dva mesiace poďakoval prezidentovi za dôveru dvojnásobného vymenovania do vysokých funkcií a požiadal z jeho služby o uvoľnenie. Navonok to síce bol nerozumný a nezodpovedný krok, ale našťastie moja manželka ho plne chápala a mi v ňom vôbec nebránila. Vycítila, že som nešťastný v novej statickej a komótnej práci, lebo v ničom nevyhovuje mojej nepokojnej, nespokojnej a dynamickej náture.
Znova som sa presvedčil, že zo subjektívne nevhodnej lukratívnej pozície vedieť odísť, môže sa následne ukázať ako veľmi pozitívne a dobré riešenie. Lebo ak by som z funkcie poradcu neodišiel, potom by som ani nevytvoril môj druhý životný projekt – založenie významnej Nadácie Slovak Gold. Prvým bol nezávislý týždenník Slobodný piatok.
