Ak by ľudia viac rozmýšľali, pozorne sa obzerali okolo seba, hneď všetko „iné“ nezatracovali, zrejme by boli viac múdri. Závidíme majetok, zdravie, krásu, úspech, ale ešte nikomu nezávidíme rozum. Veď každý si myslí, že ho má nadbytok. Vraj aj na rozdávanie ...
Po dvoch týždňoch neprívetivého pobytu v uránovej bani som si už povedal dosť, že to radšej vzdám, vrátim sa s hanbou domov, a útek za kopečky (za hranice) ešte zvážim.
Táto pesimistická úvaha však trvala iba krátko. Vyparila sa hneď potom, čo som sa po nočnej smene osamotený umýval v spoločnej umyvárni, v ktorej z každého kohútika vyčnievali tenké cencúle ľadu. Práve vtedy do nej vstúpil neznámy muž a identifikoval sa červeným preukazom povestnej ŠtB. Ani priamy zásah elektrickým prúdom by so mnou tak nezatriasol, keď ma vyzval, aby som sa obliekol, a hneď ho nasledoval. Potom už mlčal, a neodpovedal na žiadnu z otázok, prečo s ním mám odísť. A už vôbec nie kam? Jediné, čo vyslovil: „Zanedlho sa všetko dozviete ...“
Opatrne som mu oponoval, že som veľmi unavený po nočnej, a musím sa pred ďalšou smenou vyspať, lakonicky odbil: „Však sa ešte vyspíte dosť!“
Ťažká a užitočná „Jáchymovská univerzita“
Rozklepaný strachom som s agentom nastúpil v Horním Slavkove na zdvojený motoráčik do blízkej dediny Loket. Ten pendloval do zakázaného pásma uránových baní a späť k vlakom na hlavnej trati. Tých asi pätnásť minút cesty tajný zaryto mlčal. Ja som si mlčky premietal, či som sa u nejakého mukla (bonzoša) nevyzvedal o kopečkoch, čo by mohol byť dôvod na zatknutie. V mysli sa mi vynárali samé možné hrôzy, o ktorých mi referovali m u k l i (muži likvidovaní komunistickou lúzou) v bani. Až keď sme vystúpili z vlaku, tak mlčiaci nevrlý spoločník rukou ukázal na ženu pri koľajniciach:
„Poznáte tú pani?“
Nepovedal súdružku! Na dovtedy nepríjemnom ksichte sa vyčaril pre mňa očarujúci úsmev. Eštébák mi podal ruku a bez slova odišiel. Skoro som od radosti zvýskol, keď som zbadal moju mamku – neočakávaný, vítaný prízrak a zázrak záchrany!
Doma som totiž rodičom nabulikal, že musím ísť na povinnú brigádu do baní, kde si dobre zarobím. Moja lož však rýchlo spľasla, mama nezaváhala, a s jej vlastnou rozhodnosťou i odhodlaním sa hneď vydala za mnou na koniec republiky. Neviem, čo si povymýšľala neprístupným eštébákom, a presvedčila ich, že v banálnej veci šiel po mňa jeden z nich do zakázanej zóny, kam ona nesmela. Zrejme aj u niektorých zvrhlíkov z ŠtB ešte celkom nevymrel ľudský cit.
Mama ma radostne objala, akoby som sa práve vrátil z cesty okolo sveta, pozvala do staničného bufetu na horúci čaj s rumom, a oznámila mi, že pôjdem s ňou okamžite domov. Vraj až z Piešťan vybaví neplatnosť pracovnej zmluvy, lebo som ešte neplnoletý. Prísna a nekompromisná „pani rodiny“ ani slovkom ma nekarhala, že som ju o brigáde klamal.
Trvalo mi celé tri hodiny, kým som ju presvedčil, že mám dobrú a výborne platenú prácu, že mi tu nič nehrozí ani nechýba. Preto nie je dôvod sa vrátiť k rodičom. Znova som klamal, až sa prášilo ... Ale odolal som pokušeniu ujsť z drsného prostredia uránového monštra. Nepodľahol som lákavému mámeniu komfortu domova. Hoci som z brutálne drsného prostredia chcel ešte pred pár hodinami zdrhnúť!
Ani neviem prečo zrazu vzplanul tento môj nelogický vzdor, ale nakoniec mi priniesol pre celý ďalší život nevídaný osoh. Pre nevzdelaného, naivného sopliaka bola práve Jáchymovská škola tou výnimočnou a najlepšou „univerzitou“.
Môj bezprostredný dvojročný kontakt s muklami trvalo vo mne vyvolával veľkú zvedavosť, nevšedné vzrušenie aj obavy, ale predovšetkým výnimočné poučenia do života. Medzi väzňami som stretával najpestrejšiu sortu najoriginálnejších persón a výrazných pováh.
Mal som „česť“ spoznať mne dovtedy neznámu spoločenskú elitu. Nekompromisných odporcov režimu, fajnových fabrikantov, nepoddajných farárov, voči režimu ladených umelcov, jednoduchých dedinských kulakov a iné vraj protištátne živly. Ale denne som sa tiež stretával so zjavnými násilníkmi, zlodejmi, podvodníkmi, špekulantmi, dokonca aj s vrahmi. Tiež som spoznal bezdôvodnú brutalitu ich strážcov (bacharov). Najmä tých zo Slovenska. Doma pásli kravy i ovce a tu dostali do rúk samopaly a nad nepriateľmi socialistického štátu neobmedzenú moc.
V tejto pestrej väzenskej plejáde už chýbali iba prostitútky, zatvorené za príživníctvo. V našom až päťsto početnom osadenstve fárali aj tri odvážne brigádničky, ale im sa v tmavom podzemí vyhla akékoľvek nehoda. Vykonávali pomocné práce, ako napríklad v odčerpávajúcej stanici na stoky vody. Nikdy som si nemyslel, že v hĺbkach bane môže až tak zatekať. Klebetilo sa, že tie tri „Amazonky odvahy“ si s väzňami až príliš rozumeli, ale už k zrušenej „Armáde spásy“ určite nepatrili.
Hneď po prvých dňoch sa vo mne prebudil aj strach, kto z muklov bonzuje, a musím s ním komunikovať len služobne, formálne a čo najmenej. Veď skoro všetci, vrátane kriminálnikov, sa mi vtierali do pozornosti, aby mohli profitovať necenzurovanými listami, či z domu prijatým balíkom potravín.
Kto z väzňov klamal, to som však nevedel. Lebo baníci vyzerali všetci rovnako. V gumovom fáraku s koženou prilbou na hlave a karbidkou v ruke boli na nerozoznanie. Ani na ich tváre sa nedalo pod blikajúcim svetielkom dobre posvietiť a uhádnuť tak z jej čŕt špatný úmysel.
Moje obavy neskúseného chlapčiska sa ešte zvýšili aj poznatkom, že zopár bývalých kolegov – brigádnikov už doplatili na dobro voči väzňom. Pomohli im odoslaním listu, potravinami od rodičov či manželky, následne ich udavač bonzol, a nadlho uviazli v mundúre na chrbte s veľkým bielym krížom. Ale aj medzi civilistami sa našli hyeny, čo vykrádali balíky určené pre väznené obete, hoci zarábali tisíce.
Po februári 1948 mal už každý hlboko do vrecka. Režim už kontroloval prakticky všetko, kde sa dalo predtým ľahko a rýchlo zbohatnúť. Preto aj pre hroziaci neprimerane drsný trest znervóznili potenciálni zlodeji, podvodníci, špekulanti. Aj prostitútky prestali radšej podnikať a začali niekde len za pár šupov makať. Napríklad aj taká nóbl atraktívna produkčná najstaršieho remesla sa rýchlo zamestnala ako sekretárka u vplyvného súdruha, u ktorého si celodennú záhaľku len večer útrpne „odmakala“.
Najmä po menovej reforme v marci 1953 bola všade len samá chudoba. Aj reštaurácie, kaviarne či bary zívali prázdnotou. Práve môj osemnásobne vyšší mesačný príjem, aký bol priemerný plat, vytvoril zo mňa legálne zarábajúceho pracháča a zároveň prihlúpleho bohéma.
Napríklad v roku 1953 dva týždne potom, čo komunisti opäť siahli do vreciek občanov, a ožobráčili tak svoj milovaný ľud cez takzvanú menovú reformu, ma v luxusnej reštaurácii vychýreného hotela Esplanáde v Prahe obskakovali až traja pinkli vo frakoch. Ale konečná útrata nepresiahla ani celú stovku. Po reforme to všeobecne bola najvzácnejšia a najvyššia bankovka novej meny. V peňaženke som však mal tridsaťtri stoviek, presne taký počet zelených obrázkov – vtedy s obrazom kolaboranta a vazala Rusov prezidenta Gottwalda, čo bol vtedy značný peniaz.
Ako prejav spokojnosti som dal obsluhe veľkorysé prepitné jedného Gottwalda. Všetci traja čašníci ma potom vyprevadili až do taxíka, A úctivo, až zhrbene otvárali jeho dvere. Za to, že som asi rok zapadol až po uši v márnomyseľnosti, snobstve a osobnej dôležitosti, sa i teraz hanbím.
Odvtedy sa ani doba príliš nezmenila a nezmravnila. Neodvrátila sa od bulvárnej samochvály, keď sa už aj celebrity, aj politici a političky (vraj sociálni demokrati) okato vychvaľujú rolexkami, kabelkami a róbami za tisíce eur.
Z nich tí super boháči sa pýšia na vŕškoch dominantnými komfortnými vilami, ktoré údajne získali poctivo a nie korupčne. Určite však na úkor rozmáhajúcej sa bedače. Vraj časy sa menia na lepšie žitie, ale vôbec nie na skromnejšiu, pokornejšiu a spravodlivejšiu dobu.
Kedysi spoločnosť devastovala iná pliaga ako bezduchá samochvála boháčov. Aj keď niekto mal nejaký majetok, tak ho starostlivo skrýval. Veď najskôr by ním dospel len k závisti, potom nenávisti, a už okradnutý by zrejme skončil v krimináli.
„Ja som baník, kto je viac...“
V Karlových Varoch nedôstojné chvastúnstvo však bolo celkom iné než to súčasné. Vtedy to bolo iba také neviniatko. Toto svetoznáme kúpeľné mesto pustošila nepotieraná hrubosť a nekultúrnosť vtedajších pracháčov – jáchymovských baníkov. Práve ich pričinením niekdajší skvost severných Čiech omnoho viac zdevastoval než iné kúpeľné mestá v Československu – napríklad Piešťany.
Aj solventní hostia zo zahraničia následne zanevreli na toto chýrne mesto. Reštaurácie, kaviarne, bary a predtým luxusné penzióny okupovali brigádnici z Horního Slavkova a z iných blízkych oblastí ťažby uránu.
Tí dokonca aj v gumových čižmách, v ktorých fárali, trúfalo a sebavedomo šliapali po hrubých perzských kobercoch svetoznámeho hotela Pupp. Pinkli však mlčali a úctivo obsluhovali týchto drzých nespratníkov.
Veď kto bol vtedy viac ako baník, čo na každom kroku zdôrazňovala oficiálna propaganda? Navyše s veľkými peniazmi, o ktoré bývalí slušní štamgasti prišli. A ktorý z hotelierov by si trúfol vyhodiť nevychovaného, nevhodne oblečeného hulváta - baníka? Určite by z funkcie vyletel iba on!
Práve Jáchymov ma doučil lepšie než škola, akú moc majú peniaze, ktoré krivia chrbticu väčšmi než ťažká noša. Plodia nielen poníženosť a faloš, ale aj aroganciu a násilie na úkor čestnosti a oprávnenej hrdosti.
A tak moje privilegované postavenie medzi vtedajšou chudobou ma prinútilo zamyslieť sa, či nie som hlúpym šašom, keď sa hrám na granda za tvrdo a nebezpečne zarobené prachy? Šlo síce o drahé školné, ale ešte prišlo včas.
Na príkladoch z okolia som sa zamýšľal, či peniaze sú totožné aj so šťastím? Veď ani v našej rodine nikdy ním neboli! Vnímal som síce, že majú až prehnane silnú a nekontrolovanú moc, ale že sa nimi nedá kúpiť všetko - najmä uznanie a úcta.
Veď veľkým nešťastím sú predovšetkým tie veľké a ľahko získané majetky, ktoré rýchlo zmenia na nepoznanie nepevného a nedozretého človeka. Určite to bude ten dôvod, že sa zbohatlíci nevedia slušne správať, sú arogantní a hlúpo sebavedomí. Radi ukazujú svetu iba to, čo majú materiálne, ale len zriedkavo presvedčia, že okrem bezohľadnosti, nezdravej dravosti a častých podvodov majú v hlave aj múdrosť a niečo ešte dobré naviac.
Dominantnosť matky prešla na mňa
Práve Jáchymov mi ukázal najreálnejší obraz komunistického režimu. Už predtým som neveril jeho samochvále, že je spravodlivý a dobrý pre všetkých poctivých, pracovitých ľudí. Ale v Horním Slavkove som sa stretával každý deň s opakom. Iba s jeho násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom, klamstvom a nespravodlivosťou. Videl som bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani počas vojny ako dieťa.
Jáchymov mi zmenil celý život, pretože od rodičov som sa stal materiálne nezávislým. Pribudlo mi i zdravé sebavedomie, zvýšil sa pocit dospelosti a priklusala ako zdatná kobylka samostatnosť v rozhodovaní. S rodičmi som sa už v ničom neradil, ale naopak, oni sa so mnou radili. Čo som povedal – to platilo. Dominantnosť matky prešla na mňa, len devätnásťročného syna.
Mama bola síce vždy vyparádená dáma, ale nechýbala jej razantnosť a priamočiarosť. V prípade, že sa presvedčila o svojej pravde a práve, potom už necúvla, a nevyberala si iba pekné slová. A preto ani nikomu, ani z rodiny, neprepáčila výhovorku, že vraj niečo nejde! U nej muselo ísť prakticky všetko, čo si ona vzala do hlavy. A na (ne)šťastie sa jej podarila veľká časť z toho presadiť – veľa užitočných vecí, ale neraz aj pochabostí.
Ani neviem, či má to na rováši práve rodičovská (ne)výchova, ale čoskoro som spoznal, že peniaze sú ako oheň - sluhom dobrým, ale pánom zlým! A sú aj ťažkým bremenom pre zodpovednosť a slušnosť, lebo otvárajú vrátka pre neskromnosť, mamonárstvo, márnotratnosť a nemorálnosť. Preto neraz skrivia aj slušáka pod obraz Boží a morálky.
Našťastie „prachy“ rodičov, ktoré mamka každý večer spočítavala pedantnejšie než dni v mesiaci, morálne nezdeformovali, hoci mamu zriedkavo manipulovali, aj zmanipulovali. Čo potom v rodine zbytočne spôsobovali stres a nepohodu.
Pretože nás domácich mamkina zbožnosť k peniazom a chorobná sporivosť často napajedila. Ale paradoxom jej žgrlenia bol i fakt, že sa neraz prejavovala veľkoryso a dobroprajne. Ale ako dobrodinec pociťovala namiesto radosti zo skutku dobra - skôr rozčarovanie. Obdarovaní sa jej často odvďačili nevďakom, hoci túžila po prejave ich vďačnosti. Vždy si potom vyčítala, že sa človek za dobrotu dostane len na žobrotu.
Mamku síce prachy umárali, ale otca vôbec. Hoci mu v prázdnom vrecku neštrngali ani drobáky na pivo. Spätne ho obdivujem, že chlapsky vzdoroval ich všemoci, pričom peniazom neprikladal ani taký význam, ktorý reálne majú a by si ho zaslúžili. Mater tým však iba popudil a preto si neodpustila ho občas podpichnúť poznámkou:
„Jožko, uvedomuješ si ty vôbec, aké veľké šťastie máš, že som tvoja žena? Veď bez môjho pričinenia by si nemal ani deravé nohavice a spával pod mostom Váhu ...“
To už bolo aj na pokojného flegmatika veľa, aby sa nerozčertil. Veď jeho integrita, vnútorný pokoj a predstavy o živote boli veľmi odlišné. Jeho myseľ ani po rokoch spolužitia neopantala mamkou vnucovaná práca, uskromňovanie sa a snaha na hromadenie majetku.
Veď ona sama občas ulietala do drahej parády bez zjavného úžitku. Zrejme tak konala len pre cudzie oči a svoje vnútorné potešenie a chválenie sa, že ako kedysi chudobné dievča, čo ona dnes za bohatstvo a luxus má! Navyše nezískané podvodom, ale poctivou drinou, veľkým šetrením a odriekaním celej rodiny.
Ako každý žgrloš sa aj ona o našetrené korunky večne obávala, čo jej potom vytváralo na čele vrásky, ktoré ju hnevali. Lebo sprvu sa o potlačené papieriky strachovala, aby o nich neprišla, a neskôr v starobe sa zasa umárala, že pre krádeže komunistického režimu (proletársky proces chudoby) už nijaké nemala.
Teda bola si sama strojcom svojho a nášho nepokoja a zbytočnej nepohody, ktoré sa tak v dome šírili ako fľak po rozliatej farbe. Lebo iba mama mala pevne v rukách kasu a my zvyšní len ruky v prázdnych vreckách. Takýto stav, temer na pobavenie, ešte okorenila dôrazom, že peniaze sa najťažšie zarábajú iba prácou, a do tej sa nehrnul okrem matky už nikto z nás.
Žiaľ, nevedela si ich užiť ani pre svoje vlastné, ani naše potešenie. A to ešte včas, kým ju o majetok neozbíjali budovatelia nereálnych „krajších zajtrajškov“. Práve dvojaká tvár peňazí - potešenie a zlo - vyvolávali v našom dome viac nespokojnosti ako radostí. Všeobecne sa tvrdí, že nedostatok „babiek“ rozbíja rodiny, ale u nás práve ich nadbytok vyvolával zbytočný nepokoj a problémy.
Teda už ako dieťa som zistil, že peniaze môžu byť veľkým zlom. Až kým som sa čoskoro nepresvedčil, že vedia urobiť aj veľkú radosť. Ale práve zásluhou týchto protichodných poznaní a pocitov sa moje názory a integrita formovali celkom inak, než som videl doma.
Lebo bezduché hromadenie bohatstva je naisto nepriechodná cesta pre skutočné šťastie, nefalšovaný obdiv a všeobecné uznanie. Hoci v dnešnom hýrivom svete čoraz viac víťazí bezohľadná snaha o majetky aj cez kradnutie, podvod a násilie. Preto ešte zamlada stratili nado mnou peniaze očarujúce kúzlo a hrozivú moc. To mi potom dopomohlo osvojiť si celkom inak materiálne a nemateriálne hodnoty a to podľa svojho poznania, predstáv, vidín a snov.
Ale ani v starobe neľutujem, že som kráčal za neznámym majákom odvážnych snov, nádejí a skrytých radostí, hoci som tak neraz došiel aj ku sklamaniu a smútku. Tie nádejné a radostné ciele sa mi zdali v určitej chvíli veľmi blízko, ale následne uleteli ďaleko. Lenže táto skúsenosť a hrboľatá cestička kľukatým a neprehľadným terénom ma k sebe akosi pevne pripútali. Ani vo chvíľach kritických ma neodradili, ale skôr utvrdili v nej pokračovať – až do konečného víťazstva alebo prehry.
Peniažky aj mne nachvíľu poplietli hlavu - počas dvojročnej brigády v Jáchymove a ešte rok po nej. Vtedy ako nevzdelaný a vo výchove zanedbaný chlapčisko som mal nevhodný nadbytok nielen peňazí, ale aj sebavedomia, povýšenosti, ale ani kúsok pokory a skromnosti, ktorej nemám veľa ani dnes.
Zrejme túto pýchu, márnomyseľnosť aj márnotratnosť vyvolal u mňa aj vtedajší blahobyt chudobného rovnostárstva v protiklade s tým, čo som si ako niktoš vedel v Jáchymove zarobiť a následne užiť. Vraví sa, že peniaze popletú hlavu a zvýšia sebavedomie len prázdnym kotrbám, ale nie je to vždy celá pravda. Hoci všeobecne môže platiť poznatok, že napríklad aj veľké luxusné auto zvykne hneď identifikovať majiteľa s prázdnou hlavou a bez charakteru.
Z jáchymovských čias sa najviac čudujem tomu, že pri mojej nechuti voči manuálnej drine aj pri koketovaniu s lenivosťou som fáral v bani za ťažkých a nebezpečných podmienok až dva roky, a rýchlo odtiaľ nezdrhol. Ale príčinou zostať určite neboli veľké zárobky. Skôr akýsi vzdor nevzdať sa a vydržať, čo som asi zdedil po mamke, a čo napokon potvrdilo aj odmietnutie ísť s ňou domov na križovatke môjho života - železničnej stanici Loket! Veď zopár hodín predtým som ešte vážne pomýšľal, že z hlbín uránovej priepasti násilia zdupkám.
Najpodstatnejším poznaním však z tohto dramatického obdobia bolo, že po zrelšom pohľade na okolitý svet, aj ponorenia sa do radostí a strastí detstva, som z moci a nemoci peňazí načisto vytriezvel. Hoci ich potrebu a hodnotu pre život vždy plne rešpektujem. Veď celý dlhý vek som prežil bez pôžičiek a dlhov, míňal vždy len toľko, čo som si vedel len prácou zarobiť. Pri z domu zdedenej výchovy voči poctivosti som sa dopracovával k živobytiu vždy neľahko. Najmä moje zárobky počas dvadsaťročnej diskriminačnej karanténe (normalizácii) boli biedne.
To mi potom vydržalo po celý pohnutý a pestrý život, ktorý by sa dal prirovnať ku kyvadlovým hodinám alebo k výkyvom na hojdačke. Vystihuje ho výstižne aj starý šláger, čo v dávnoveku spievali Voskovec a Werich: „Život je jen náhoda, jednou si hore a někdy nadolu ...“
Domnievam sa však, že práve cez snivý realizmus som získal to najcennejšie – značnú autonómnosť v podobe osobnej Slobody. Dosiahol tak značnú možnosť rozhodovať sám o sebe. Odcudzil som sa tým od otroctva materiálneho sveta, od jeho neadekvátnej závislosti. Nestal som sa tak obrazne otrokom, ktorý sa chváli ako najkrajšou svojou ozdobou práve zlatými okovami.
Tento osobitý pocit a štýl určitej maximalizovanej nezávislosti - oslobodenia sa od mamonu, mi už nikto nemohol vziať. Ani niekdajší súdruhovia, ani po roku 1989 svojím pokriveným vzorom rôzni zbohatlíci, korupčníci klamári či iné parazitujúce pliagy to nezmenili. Možno tvrdý pragmatik namietne, že holý zadok nezakryje nijaká radosť a vnútorné sebauspokojenie z prázdnej slobody, keď si bez groša.
Napríklad, keď už môžeš vycestovať na zahraničné výlety bez doložiek, devízových prísľubov a iných priekov, ale nemáš na to! Veď čo má z toho poctivý chudák, že z hraníc zmizli ostnaté drôty, strieľne alebo arogantné pasové či preventívne kontroly ŠtB a iných zložiek násilia? Ale naozaj je to tak, že nemateriálna vnútorná sloboda je nanič?
Vari nepatrí práve ONA, ako často nevnímaný pojem a nedeliteľný autonómny prvok, k tým jedinečným a skutočným hodnotám? K tým, ktoré sa nedajú predať, ale ani kúpiť? Vari môže jej jedinečnosť znížiť skutočnosť, že sa z nej ešte nikto nenajedol, nezískal za ne honosnú vilu či luxusný Jaguár?
Napokon táto nadobudnutá autonómnosť ma neskôr priamo ovplyvnila vo vážnych rozhodnutiach, ktoré by označil každý materialista za nepochopiteľnú hlúposť! Boli to najmä tie situácie, keď som pre názorové nezhody (teda svoj nesúhlas) nezaváhal odísť z lukratívnych miest, ktorých sa iní kŕčovito držia aj za stratu vlastnej dôstojnosti. Veď slušnému človeku by nemal robiť problém: „Vedieť včas odísť!“
Ale dá sa ustupovať zlu, a prispôsobiť sa mu v situácii, keď každý ústup znamená vážny rozpor s morálkou, sebaúctou, hrdosťou a slušnosťou? Samozrejme, že sa dá, aj sa najčastejšie deje, ale čo to potom spôsobí?
Veď sú situácie, keď by sa človek nemal poddať a zápasiť aj proti etablovanej presile. Napríklad po roku 1968 ma z dvoch redakcií vyhodili, ale som poddajne a potichu neodišiel, ale sa všetkými legálnymi prostriedkami vzoprel proti normalizačnému bezpráviu a jeho násilníkom.
Tri roky som sa bezúspešne súdne bránil až do konečného verdiktu právneho nihilizmu vtedajších vládcov, ktorí v prípadoch ako môj dosadzovali do civilných senátov najspoľahlivejších sudcov – osvedčených sluhov strany.
Ale nakoniec som po dvoch desaťročiach predsa vyhral. A keďže som odolal zlu doby, možnože práve preto sa mi šťastne roztvorila dokorán brána akejsi satisfakcie pre nevídanú svoju následne prekvapivú sebarealizáciu.
Ale vôbec sa nečudujem, že z pol milióna existenčne postihnutých občanov po roku 1968 sa nezmierila s osudom vydedenca z profesie možno tisícka z nich. Jedni stratili pre strach guráž a iní nevzdorovali pre márnosť akéhokoľvek odporu. Napokon do gatí mi vtedy pustil aj advokát a po troch pojednávaniach sa obhajoby rýchlo vzdal. Vraj taká bola doba a tak velil ľuďom pragmatizmus bezprostrednej údajnej záchrany.
(“V živote si nevyberieš, v akej dobe žiješ, ale môžeš si vždy vybrať, ako v nej budeš žiť.” Výstižný citát pre každú zlú dobu aj tú dnešnú, od môjho priateľa DUŠANA JUNEKA, grafického dizajnéra, ktorý mi stvárnil grafiku piatich kníh.)
