Len vtedy môže byť jej krátky mandát v čomsi úspešný a prospešný, ak získa aj nevyhnutný stupeň dôvery a podpory verejnosti. Práve jej vznik, keď Fico tým stratil vhodný terč predvolebnej „kritiky“ a klamstiev voči poverenej vláde Hegera, vyvolal v ňom následne stupňujúcu nenávisť voči pani prezidentke.
Dá sa opodstatnene očakávať, že u šéfa Smeru sa budú tieto útoky ešte zvyšovať. Najmä vtedy, ak by sa Ódorovej vláde s garnitúrou nestraníkov v rámci možností darilo. Lenže v dnešných krízach vo svete, aká je i u nás teraz, aj seba lepšia vláda býva bezmocná a kritizovaná. Myslím si, že pre náš ďalší vývoj bude podstatná otázka, akú v danom prípade zohrajú úlohu mienkotvorné média? Či budú voči novej vláde tolerantné, prajné alebo neprajné?
Ich mobilizačne pozitívnym vzorom aj vhodným zdrojom (ale tiež pre všetkých skutočných demokratov), by mala byť obdivuhodná zomknutosť, disciplína a jednota celej novinárskej obce a všetkých skupín občianstva v auguste 1968. Keď spoločná hrozba, zloba a spoločný nepriateľ ich vtedy dočasne a navzájom spojil aj akčne napevno zjednotil.
Stalo sa to tak za jedinú noc od napadnutia zákerným agresorom, ktorý v tom čase bezprecedentne porušil všetky medzinárodné práva, podpísané a platné dohody. Bez prispenia a odvahy vtedajších médií a najmä občianstva by sa toto prebudenie napadnutej krajiny z falošného rusofilstva a komunistického zapáchajúceho impéria však nikdy nemohlo uskutočniť.
Pričom práve Československý rozhlas bol hlavným organizátorom pasívneho odporu agresívnemu obrovi, ktorý novodobý zázrak odvahy a odhodlania Československa vtedy obdivoval celý západný svet, ako dnes už v krvavom poznaní Ukrajinu. Rozhlas bol tiež najpodstatnejším článkom aktivít v celej dlhej šnúre dramatických udalostí dlhých týždňov počas v krajine totálneho bezvládia. A to bez vzniku chaosu, rabovania a nepokojov.
Práve rozhlas v okupovanej krajine počas nefunkčnej a sčasti väznenej vlády nielen usmerňoval občanov, ich disciplinovaný a funkčný odpor proti Rusom, ale zároveň v celom štáte dômyselne organizoval (cez permanentné a štafetové vysielanie) aj zabezpečenie základných potrieb života občanov. Zároveň ich v reálnom čase informoval o aktuálnom dianí vo všetkých väčších mestách republiky.
Práve v dôsledku veľkej sebadisciplíny, angažovanosti, obetavosti a odhodlania Čechov, Slovákov či iných národností fungoval štát oveľa lepšie, v lepšom poriadku a občianskej súvzťažnosti než za absolutizmu komunistov. Aj nikým neriadené bezpečnostné represívne zložky sa na uliciach na novú situáciu v štáte len pokojne prizerali, pretože nemuseli za celý čas úvodnej okupácie nikde zasahovať. Kto to osobne nezažil, tak zrejme tomu ťažko uverí.
Zvíťazil tak nenásilný odpor drvivej väčšiny občianstva proti lžiam, falše, násiliu a deštrukcii vraj „našich spojencov“ na večné časy. Tým vznikla neuveriteľná občianska sila, ktorá potom obdivuhodne a dlho odolávala v nerovnom zápase ako Dávid s Goliášom polmiliónovej armáde okupantov s piatimi tisícami tankov po celý jeden rok.
Trval až do prvého výročia augusta, keď domáci kolaboranti použili proti pokojným demonštrantom brutálne krvavé násilie na obetiach našich bezpečnostných zložiek a takzvaných „ľudových robotníckych milícií“. Až potom nastal temer dvadsaťročný proces takzvanej „normalizácie“, v skutočnosti zrady a zabúdania na hodnoty a nádeje roku 1968.
Vráťme sa však k súčasnej aktuálnej téme. Je nevyhnutné prihliadať, že najmä úradnícka vláda bude mať proti sebe veľa úskalí, zradné slabiny, pričom rôznych rizík pre ňu bude tiež dosť. Takže ľahko môže stroskotať na sile korózie korupcie, politických klamstiev, deštrukčného politikárčenia, osobného egoistického marazmu, slovenskej dôverčivosti a hlúpostí, ale rovnako nedôverčivosti.
Jej nevýhodou bude práve málo času sa objektívne prezentovať výsledkami a že nebude mať podporu nijakých vládnych strán. Zároveň však výhodu, že nemusí byť od nich v ničom závislá. Ale hlavná jej výhoda bude v tom, že začína odznova, od nuly, že je nadstranícka a nemá v batohu nijakých kostlivcov. A podstatné bude tiež, že premiér Ódor už nemusí vládnuť s politikmi ako Matovič, Kollár a Sulík.
Hoci názory a informácie v médiách na súčasnú úradnícku vládu, samotný výber ministrov a možnosti jej funkčnosti môžu byť z rôznych dôvodov odlišné, ale zároveň v záujme potrieb štátu a občanov by tie verejne publikované mali byť nanajvýš zodpovedne tlmočené, pričom nesmú byť, čoho sa obávam, deštrukčné ako tri roky predtým.
Práve preto by si mali všetci rozumní a slušní ľudia uvedomiť (bez zreteľa na politický názor či príslušnosť, náboženské a sociálne postavenie), konečne sa rýchlo spamätať, čo nám po voľbách môže reálne hroziť. Teda ešte väčšia priepasť chaosu, nepokoja, politickej zrady a biedy najbiednejších, ak nenastane zmena v ich občianskej angažovaností, disciplíne, reálnom myslení a najmä v racionálnom konaní.
Média by mali zodpovednejšie zvažovať, čo publikujú a šíria, aké lži umožňujú notorickým klamárom. A predovšetkým dať novej vláde práve to, čo upreli dvom predchádzajúcim kabinetom, obvyklých sto dní pokoja, a tentoraz aj nejaký mesiac navyše. A to bez zlomyseľných účelových kritík.
