Z piešťanského letiska denne odlietala bombardovať povstalecké ciele letka 1ahkých bombardérov názvom ŠTUKA. Obloha povstalcov vyše mesiac nebola vôbec nikým a ničím chránená. Takže letecké útoky z Piešťan likvidovali životy slovenských vojakov, ale sprvu mali pre Nemcov na potlačenie Povstania aj strategický význam.
Bývali sme ani nie kilometer od letiska a tak s otcom sme vždy spočítavali, aký počet lietadiel zakaždým vyletelo ničiť materiálne i životy povstalcov A či všetky z nich sa aj vrátili späť na piešťanské letisko. Keď bol len o jeden bombardér ich počet menší, tak sme sa s tatom radovali.
Až mesiac po vypuknutí Povstania sa nad Piešťanmi objavili v jedno slnečné popoludnie dosť pomaly letiace stíhačky (názvom malé a pohyblivé „Raty“), ktoré, keď asi desať minút lietali asi sto metrov nad mestom, tak som na ich krídlach jasne videl, že majú „namaľovanú“, jasne svietiacu červenú hviezdu.
Keď som z letiska počul výbuchy a valiť sa do výšky kúdole dymu, tak som od radosti zvýskol. Zdrvujúco ničivé „Raty“ za necelú štvrťhodinu zničili všetky nemecké lietadla na zemi. Pričom nestačilo z nich vzlietnuť ani jedno. Prekvapivý útok zo vzduchu veľmi pomohol povstalcom, ale v tej chvíli už o osude SNP nerozhodol. Prišiel príliš neskoro.
Pričom po vojne z hodnoverného (priameho zdroja) viem, že z oslobodeného územia Poľska (letiska Krosno) sa slovenskí stíhači, vyškolení na moderných ruských strojoch, domáhali hneď od vzniku Povstania útočiť na okupačné vojská Nemcov.
Naopak, celkom inak sa zachovali západní spojenci pri podpore SNP. Ich veľké zásobovacie lietadla vzlietali až z Talianska, a pristávali temer denne so zbraňami, liekmi a zdravotníckym materiálom na povstaleckom letisku TRI DUBY. Dosvedčujú to archívne filmové zábery. Na pomoc Povstaniu exilová vláda v Londýne vyslala na Slovensko svojho ministra obrany generála Viesta. Toho po potlačení SNP Nemci popravili aj s ďalším povstaleckým generálom Golianom.
Mal som deväť rokov, keď ma pred polnocou 29. augusta 1944 zobudila veľmi hlučná streľba z ručných zbraní. Bola počuť od letiska z leteckého pluku na opačnej strane železničnej trate, kde sa nachádzalo samotné letisko. Títo vojaci strieľali z radosti, že budú môcť bojovať proti fašistickým okupantom a ich domácim prisluhovačom. Nasadali na nákladné auta pluku, smerujúce do povstaleckého centra Banskej Bystrici.
Vznik Povstania zasiahol aj do môjho detského života. U otca pracoval ako pekár oplátok Július Goralik, predtým degradovaný a väznený pilot. Hneď po vypuknutí svetovej vojny chcel so svojou letkou odletieť do Nemcami napadnutého Poľska. Zámer úteku sa však prezradil a vojenský súd ho odsúdil na päť rokov väzenia, z čoho si odsedel len polovicu. „Kriminálnika“ (nášho suseda) však nikto nechcel zamestnať, až kým mu dal prácu môj otec. Asi mesiac potom, čo sa sám vrátil (už v roku 1942) ako politický väzeň z vyšetrovacej väzby vtedajšieho Ústredia štátnej bezpečnosti (známej dnes bratislavskej budovy dvoch levov).
Náš pekár bol mojím idolom. Veľmi som ho obdivoval, túžil byť ako on. Imponoval mi, ako letec a väzeň, ale tiež vysokou svalnatou postavou, hlbokým hlasom a rozhodnosťou vojaka. Vedel zaujímavo rozprávať a dokázal hravo vyriešiť každý môj problém. Vždy si ma trpezlivo vypočul.
Veľmi smutný som však bol 29. augusta 1944, lebo len čo sa z rádia dopočul, že vypuklo Slovenské národné povstanie, v ten istý deň zbehol od pečenia, rozlúčil sa s manželkou Martou a vyše ročným synom Julkom, vzal na plecia batoh a vybral sa do Banskej Bystrice – centra povstalcov. Z pekára sa znova stal pilot. Obával som sa, že svojho vysneného hrdinu už nikdy neuvidím.
Keď až v máji 1945 pristal na „lavočke“ (ruská stíhačka pomenovaná po konštruktérovi Lavočkinovi) na piešťanskom letisku, následne nám vyrozprával mnohé osobné dramatické príhody a príbehy od čias Povstania do skončenia vojny.
Opísal tiež nemilú príhodu, keď sa v poľskom Krosne, kde sa naši piloti zaúčali lietať už na moderných ruských strojoch, stretol s bývalým veliteľom piešťanského letiska. Ten ho vraj udal, že chcel v roku 1939 uletieť do ešte neokupovaného Poľska. Túto vyššie postavenú šaržu začal po prudkej hádke mlátiť. Nebyť včasného zásahu ostatných letcov, bol by z majora vytĺkol aj dušu , a šiel znova bručať.
Na tohto veliteľa z Piešťan. ktorého z etických dôvodov jeho rodiny nebudem menovať, sa viaže aj iná kauza. Do Povstania dezertoval s pilotmi aj s leteckým plukom iba na vojenských autách. Teda svoj pluk tak degradoval na peší. Bojaschopné dvojplošníky ponechal nepriateľovi a ich nezničil. Tento jeho nepochopiteľný čin zostal aj po vojne záhadou bez dôsledkov.
Do Povstania šli vojaci, francúzski antifašisti, odbojári, partizáni, dobrodruhovia aj pochybné živly z rôznych dôvodov. Nebolo to iba rýdze vlastenectvo a odpor proti fašizmu. Veď v SNP sa stretli obetaví hrdinovia aj nehodní zbabelci, presvedčení antifašisti aj prevlečení režimisti, ale zrejme tiež kriminálnici, ktorí sa neštítili ani vraždenia. To dosvedčujú kriminálne kauzy v našich pestrých dejinách.
Je treba zdôrazniť, že hoci náš pekár Julo Goralik draho zaplatil za prezradený útek do ešte slobodného Poľska, ale napriek tomu mal šťastie, že sa jeho pokus boja za slobodu vyzradil. Pretože inak by dopadol ako iní naši letci, ktorí ušli k susedom, a odtiaľ ich odtransportovali do Anglicka na boj proti Luftwafe v kráľovskom letectve. V tom prípade by aj on po skončení vojny dolietal. Možno by aj znova sedel, a ťažil urán v Jáchymove pre Rusov, ako jeho kamaráti – letci na západnom fronte.
K Povstaniu sa viažu nielen mnohé osobné, ale najmä výnimočne historické udalosti. Tie sú však z politických príčin neraz nepravdivo degradované i zdeformované. Uvediem príklad o stále zdôrazňovanej a jedinečnej pomoci SNP od Rusov. Ak by si historici aj politici preštudovali dobovú vojenskú tlač Československého armádneho zboru Ľ. Svobodu na Dukle, potom by možno niektorí z nich zmenili vzťah k SNP – Sovietsky vzťah (dnešné Rusko).
Báťuškovi Stalinovi nehrali do karát ani Varšavské povstanie, ani SNP. V prípade našej histórie je preukázateľný stav, že v čase jeho vypuknutia „stanovala“ Červená armáda aj Československý armádny zbor priamo pod kopcami v blízkosti Dukelského priesmyku. Nebol vtedy pod horou žiaden nepriateľ a nijaká neprekonateľná prekážka (okrem vysokého hraničného pohoria) začať ofenzívu presne na hranici slovenského kolaborantského štátu aj historického Povstania Slovákov proti fašizmu.
Naši vojaci pod Duklou (po boku ruských bratov osloboditeľov) vyjadrili div nie rebéliu, že nemôžu pokračovať v boji a pomôcť tak ohrozenému Povstaniu doma. Hneď potom, keď vypuklo. A nie až po mesiaci, keď už Nemci získali strategickú prevahu nad územím povstalcov. To isté sa stalo už predtým i v prípade povstalcov Varšavy.
Aj v prípade SNP neprišiel z Kremľa rozkaz začať útočiť. Teň odznel až začiatkom októbra, keď nastali dažde a ťažká vojenská technika Rusov aj našich vojakov zapadala do blata. Rozkaz prišiel až vtedy, keď okupanti získali čas účinne posilniť na Dukle svoju obranu. Potom by zrejme padlo aj oveľa menej oslobodzujúcich hrdinov našu vlasť. Lenže režim boľševikov si nevážil život ani vlastných občanov.
Pretože pre územia v strednej Európe platila dohoda z Jalty diktátora Stalina s americkým prezidentom Rooseveltom a britským premiérom Churchillom o demarkačnej hranice budúcich západných gubernii ruského impéria a koridore európskeho západného sveta slobody. Preto sa žiadna z následných gubernii sovietov nemohla oslobodiť z jarma hitlerovcov samá. Museli ju prísť oslobodiť výlučne osloboditelia z Východu, podľa dohody v Jalte.
Preto i tanky amerického generála Pattona v Plzni dostali STOP a nesmeli pokračovať smerom na blízku Prahu, aby zabránili vraždeniu povstalcov v okupovanej metropole Čiech deklasovanou armádou Nemcov.
Súdruh premiér Fico síce svojím blúznením v Banskej Bystrici o SNP, mieri, o významu Jaltskej konferencie a veľkosti signatárov jej dohody a o svetovej veľkosti krutovládcu Stalina a senilitou už postihnutého a blízku smrť očakávajúceho prezidenta Roosevelta mohol politicky osloviť a zmiasť výlučne voličov súčasnej vládnej koalície lží.
Ale každý súdny občan by si mal uvedomiť verziu a realitu, že práve konferencia v Jalte víťazov vojny umožnila v Československu 40-ročnú neobmedzenú a devalvujúcu moc a despotizmus komunistov. Tiež najnepríjemnejšie pre občanov porovnanie v tom, v akej povojnovej biede žili naši susedia v Rakúsku a v akej sociálnej a politickej mizérii sa nachádzame dnes my. A práve za takýto pre nás temer bezvýchodiskový stav môže práve povojnové rozdelenie Európy na dve protichodné časti v Jalte.
Fanúšikom klubu Smeru, Hlasu a SNS odporúčam prečítať si článok v SME – Kritické Fórum ( 6. – 8. 9.) od redaktorky Michaely Terenzaniovej „Historická pamäť je zbraň proti propagande“. Z článku odcitujem do blogu dva výstižné texty: „Z miest, kdesi ukladáme pamäť, máme len bezduché kulisy“ a „Sme živým dôkazom toho, ako devastačne odtrhnutosť od vlastnej histórie pôsobí na prítomnosť aj budúcnosť krajiny“.
