V prípade, ak by bol napr. iný autor blogu naozaj „teplouš“, schizofrenik či paranoik, tak by som vylúčil sa vôbec zaoberať jeho zdravotným stavom v médiu. Považoval by som to za neslušnú, nemorálnu a neprípustnú vec.
Nemal som v pláne písať článok o mojom internom živote, ale útok dvoch tiež „kritikov“ na moju osobnú integritu to operatívne zmenil.
Chcel som napísať pre spoločnosť užitočný blog. O mojom v roku 1996 konkrétne rozpracovanom a kvalifikovanom pláne znova „postaviť na nohy“ (prispením zahraničných investorov) už prudko kolabujúce slovenské strojárenstvo s vysoko kvalifikovaným personálom.
Do tejto veľmi náročnej a odvážnej aktivity sa mi vtedy zapojili viaceré kompetentné zložky, vrátane vtedajšieho Ministerstva zahraničných vecí SR. Plán potom stroskotal práve na korupčnej a netransparentnej politike Mečiara.
Aká je skutočná motivácia môjho blogovanie?
Najskôr však uverejním príspevok od „diskutéra“(Pepe43), neúnavného to môjho kritika. Toho, čo sa opakovane venuje v diskusii mojej vraj „paranoje“. Ale nie obsahu a významu príslušného môjho článku. V blogu „Korupčnému vábeniu Nadácia Slovak Gold odolala“ tento vraj „diskutér“ napísal toto:
„Urážaš len ty sám seba neustálym verejným prezentovaním celkom slušne prezentovanej paranoje. Zrejme ďalšie diagnózy ani vek ti neprinesú úctu ani uznanie. Nebuď detinský a nedožaduj sa autíčka. keď si dávaš u lekára injekciu.“
Od uvedeného „blogera“ by som nič iné nečakal a akýkoľvek prejav úcty či uznania rezolútne odmietol. Poteší ma vždy, ak sa k mojím blogom a zverejnenej téme i k ich autorovi vyjadria slušní čitatelia mojich blogov. Napríklad:
Qa1
“Bolo mi potešením a národným sviatkom čítať vaše blogy. Predtým, ako s niečím skončíte, je dobre vedieť, čo budete robiť potom. Vydržte aspoň pár mesiacov po nástupe Trumpa, ten kabaret prezliekania kabátov.”
diogenas00
Pán Sitko. Vaše príspevky mi dávali nádej, že ešte sú na Slovensku ľudia so zdravým sedliackym rozumom, ktorí vedia čo robí pravá ruka a čo ľavá ruka. Vaša minulosť bola zárukou, že všetky články pohotovo reagovali na politickú atmosféru a na smer, ktorým sa táto vláda neschopákov dala. Bolo mi cťou čítať vaše články.” (Oba citáty sú z článku “Môj posledný blog bol fiaskom (543 – krát)”. (Omylom som uviedol iný názov blogu.. Čitateľom, ktorý si chybný údaj overovali, sa týmto ospravedlňujem. Ale najmä tým výše 200, čo na chybu neprišli.)
Tieto aj iné pochvaly a uznania slušných čitateľov mojich blogov ma tešia a zároveň ma motivujú ďalej blogovať napriek útokom zopár neprajníkov a diskriminácii pána administrátora. Ale mojou prvoradou hnacou motivačnou silou písať (napriek ohrozeniu zdravia) je môj pocit byť ešte stále v niečom užitočným aj vo vysokom veku. A tou druhoradou je zamestnať môj mozog užitočnou i prospešnou činnosťou.
Čo ma predovšetkým motivuje písať (napriek sporu s pánom administrátorom), je tiež moja neústupná vlastnosť pri presvedčení o svojej pravde, záujme bojovať o spravodlivosť či proti klamstvu, diskriminácii, útlaku a akémukoľvek zlu.
V takých prípadoch som neraz plával aj osamotený proti prúdu aj v divokej i dravej rieke. Môj životopis je o tom priamy svedok a dôkaz, práve z toho potom vyplynuli i mnohé moje úspechy a významné celospoločenské uznania. Vari to má byť dôvod mojej vraj „neliečenej paranoje“?
Bez tejto mojej pevnej rozhodnosti, dôslednosti, náročnosti (na seba aj partnerov) i neústupnosti by som potom určite tieto vždy vysoké ciele a dosiahnuté výsledky vo svojich plánoch nesplnil. Pričom problémy i konflikty boli neraz toho nevyhnutnosťou.
Mojich slušných čitateľov prosím, aby mi prepáčili následnú „samochválu“. Keďže pre dôveryhodnosť mojich slov a tvrdení musím byť v blogu i konkrétny a pripomenúť im aspoň tie najvýznamnejšie prípady celospoločenského uznania mojej celoživotnej húževnatej práce.
Až po 20-tich rokov zákazu čokoľvek publikovať, som potom získal hlavnú novinársku cenu Literárneho fondu za rok 1990 (aj s odmenou 10 tisíc korún). A v roku 2000 mi udelil prezident Rudolf Schuster štátne vyznamenanie PRIBINOV KRÍŽ III. triedy (na návrh podpredsedu vlády) „Za celoživotnú publikačnú činnosť.“
Ale moje najvýznamnejšie životné diela boli dve. To prvé, keď som založil a uviedol do slovenskej politiky 6. apríla 1990 prvé nezávislé médium na Slovensku týždenník Slobodný piatok ( „závislý“ bol len od odborných kvalít a rozhodnutí výlučne šéfredaktora).
Tieto noviny sa odlišovali od iných periodík tým, že boli u nás prvým organizátorom mnohých významných celoslovenských akcií a podujatí, z ktorých mnohé úspešne prežili až dodnes už ako následný plagiát v „cudzích rukách“ (napr. ankety POLITIK ROKA a najmä však MANAŽÉR ROKA).
Tieto jedinečné aktivity sa vyznačovali aj tým, že sa vždy realizovali v úzkej spolupráci s Československou televíziu a Československým rozhlasom (redakciami vysielania pre Slovensko) aj s ich aktívnou účasťou na týchto podujatiach týždenníka Slobodný piatok. V prípade čitateľského záujmu môžem o týchto vtedy výnimočných i originálnych aktivitách tohto vtedy významného média napísať a zverejniť zopár článkov.
Rovnako významné moje dielo úžitku pre spoločnosť bolo to, keď som v polovici roka 1995 založil vtedy pre Slovensko užitočný a výnimočný systém SLOVAK GOLD certifikácie nadštandardných produktov, vyrábaných v SR. Bol som jeho štyrikrát zvolený a štrnásť rokov výkonný prezident. V jeho prezídiu zasadali prominentní zástupcovia spoluzakladateľov.
A to štyroch najvýznamnejších právnych subjektov ekonomiky v SR (Slovenská obchodná a priemyselná komora, Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení SR – významný člen TRIPARTITY každej vlády, Slovanská poisťovňa - dnes Allianz a vtedy tlačiarenský koncern DANUBIAPRINT.
Diskutérovi “Nový Miki” už nebudem odpovedať
Keď som si prečítal veľmi dlhé a neobjektívne kritické príspevky pána „Nový Miki“ v mojom poslednom blogu „Korupčnému vábeniu Nadácia Slovak Gold odolala“, tak som sa rozhodol, že už na tohto pána nebudem v ničom reagovať.
Vyhrabal na mňa ako príklad údajnej mojej paranoje dávny článok "Môj posledný blog skončil fiaskom", v ktorom som omylom nesprávne, nedôvodne a neobjektívne reagoval na diskutéra. Ale v danej chaotickej diskusii blogu (s účelovým a neprehľadným zaradením diskutérov), som potom zaujal jasné a seriózne stanovisko ospravedlnenia. Prepáčte mi, že ho treba celé odcitovať, ako bolo zverejnené:
„Je realitou, že v roku 1900 ešte ani autor blogu, ani pápež nežili. Tento nemilý omyl som si konečne uvedomil, až keď som znova čítal blog. Je mi to naozaj veľmi ľúto a trápne. Takže ďakujem úprimne diskutérovi, čo ma na túto trápnu chybu slušne upozornil a ja som ho neslušne napadol. Úprimne sa mu za to ospravedlňujem a rovnako aj čitateľom (osobitne kritickým diskutérom). Chcem poďakovať aj môjmu častému kritikovi (Nový Miki), ktorý mi to tentoraz jednoducho školsky objasnil. Pre mňa je to nové poučenie, buď prestať blogovať, čim urobím radosť p. adminovi, alebo si musím nájsť neplateného korektora na formálne nepresnosti staroby. Zvážim obe možnosti.“
Kvôli objektivite zverejním aj múdry názor v tejto zámerne hysterickej diskusii v blogu o mojej formálnej chybe aj chybnému môjmu postoju ku kritike:
Hardcore, Punk, oi
“Dobrý deň,pan Sitko.
Vobec by som sa nestresoval kvoli 034. Len taketo chyby keby sme robili. .
Vaše postrehy čitam rad a suhlasim s absolutnou vacsinou s Vami. Prajem Vam, aby sa zdravicko, polepsilo ako sa len najviac dá. Prajem Vam krasny den) .”
(Pravopisné chyby som v príspevku opravoval (pri jeho písaní) až 3 – krát, ale bez úspechu. Pri "opravnom" doplní textu blogu o chybujúcu informáciu o tom, že knižka "Vedieť odísť" získala Literárnu cenu E.E. Kischa, som v texte už nič (zámerne) neopravil. Na takéto "vrtochy “počítača” som si pri blogovaní už totiž zvykol.)
Po dôkladnom zvážení danej situácie som sa rozhodol, že po zverejnení ešte dvoch plánovaných prestanem konečne blogovať. Tým ukončím po štyroch rokoch blogovania a temer 400 zverejnených článkov nevyberané na mňa útoky, klamstvá a diskriminácie v tomto roku na dožívajúceho 90-ročného starca..
Paradoxne úprimne ďakujem za tiež „kritiku“ dvom diskutérom “Nový Miki” a “Pepe 43”, že ma takto vyliečili z “mojej údajnej paranoje”. Zároveň ma inšpirovali začať znova písať už siedmy titul po úspešnej autobiografii “Vedieť odísť”. Tá je po štyroch rokoch od vydania v predaji (nie výpredaji) za nezmenenú cenu. V roku 2019 získala táto moja knižka tradičnú Literárnu cenu E.E Kischa, českých a slovenských spisovateľov.
Moja nová knižka bude mať zatiaľ pracovný názov „Výnimočné príbehy kreatívneho novinára“. Jej už napísané a neznáme časti zverejním postupne na blogoch SME.
