Dnešnú krízu v politike a spoločnosti vecne, správne a výstižne komentovala šéfredaktorka SME Beata Balogová v článku „Idylické Slovensko“ (31.5. – 2.6.) . Keď vo víkendovom čísle ironicky a značným predstihom vystihla, ako by mali aj iní novinári reagovať a písať po atentáte na premiéra. Najmä potom, čo sa znovu bojovne ozval po svojom rýchlom i nečakanom zmŕtvychvstaní (teda po vážnom ohrození života, podľa opakovaných vyhlásení „ministra vojny“ - pardon obrany, t. č. zastupujúceho šéfa vlády).
Deje sa to v čase ústavnej krízy Slovenska, keď prezidentka je už na odchode, Pellegrini ešte nesplnil inauguračný sľub, Kaliňák si sadol do kresla Fica bez odhlasovania dôvery nefunkčnej Národnej rady a koalícia sa háda či predsedom parlamentu bude Raši alebo Danko. Pani šéfredaktorka ešte pred týmto bolehlavom politiky dneška napísala múdre slová, ktoré by sme si v ohrození právneho štátu mali zapamätať, ako a čím má teraz jednosmerne argumentovať. A preto jej komentár odcitujem oveľa dlhším výberom:
„V skutočnosti občanom hovoria, ak sa zmenia „protislovenské“ médiá, budeme harmonicky diskutovať o podstatných veciach, o tom, čo všetko vláda a jej politici robia pre krajinu.
Vymizne korupcia a zneužívanie moci. Už nebudú mladí ľudia odchádzať zo Slovenska, naše univerzity poskočia do elitného medzinárodného výberu a na vyšetrenia sa nebude chodiť za hranice.
Keby novinári neboli „špinavé protislovenské prostitútky“, nebola by ani Gorila a oligarchovia a politici by nedohadovali obchody v konšpiračnom byte. Nebol by dobytkár a neudeľovali by sa poľnohospodárske dotácie rodine a priateľom Smeru.
Ladislav Bašternák by nepodvádzal na daniach, neexistovala by kauza mýtneho systému, nákup predražených CT prístrojov.
Privatizácia Slovenského plynárenského priemyslu by prebiehala úplne v poriadku a všetky zmluvy by boli uzatvorené v prospech štátu. Nikto by netuneloval vojenské spravodajstvo ani tunel Branisko a nezneužíval Slovenskú informačnú službu.
Pozemky pod Tatrami by sa predávali úplne štandardne, sudcovia a prokurátori by sa nekoordinovali s mafiánom Mariánom Kočnerom a nikto by si neobjednal vraždu Jána Kuciaka, lebo by pre nikoho nebol nebezpečný.“
„Naozaj nejde len o novinárov, ale o schopnosť verejnosti kontrolovať to, ako sa správajú a ako zaobchádzajú s peniazmi, ktoré ľudia odvádzajú štátu ľudia, ktorých si vo voľbách zvolili.
Kto bude túto úlohu kontrolóra vykonávať, ak sa novinári zmenia na obraz vládnej koalície? Toto je zásadná otázka pre každého občana.“
