Odsúdený úplatkár, na Slovensku vtedy najbohatší privatizér Jozef Majský, v televízii o korupcii drzo vyhlásil, že „rozhoduje iba to, na koľko sa kto cení“. Mýlil sa však, pretože vždy rozhoduje výlučne to, či si pokusne podplácaný jedinec vôbec cení seba a vie odmietnuť pokušeniu. A preto ani darovaný obraz od premiéra nezakotvil v mojom byte, ale v redakcii. Ani neviem, koho potom z kolegov obšťastnil. Ale pri mojom odchode na Hrad k prezidentovi Kováčovi ešte visel v mojej kancelárii. Ak by som však uvažoval podľa bežnej zvyklosti, pomeril by som sa s Mečiarom, jeho lúpežníckou bandou aj s vlastným zdeformovaným svedomím. Potom by som bol veľmi, veľmi bohatým cudzopasníkom a privatizérom v novovytvorenom samostatnom štáte.
Práve tretie odovzdávanie ankety týždenníka Slobodný piatok - Politik roka sa neobišlo bez zábavného faux pas. Slávnostný akt odovzdávania okorenil priamo na pódiu humorista a moderátor Oliver Andrásy, keď vytiahol z vrecka parodujúci „List premiéra k občanom“ a začal ho čítať:
„Vážení spoluobčania! V minulom príhovore premiéra slovenskej vlády som hovoril o tom, že treba behať po parku a obmedziť pitie kávy. To však nie sú všetky starosti slovenskej vlády. Problémov je veľa. Mnohí naši občania si napríklad neutierajú nohy do rohožky. A potom sa sťažujú, že sa im ničia koberce a že nemajú peniaze na nové. A potom sa z toho robí krik a poškodzuje dobré meno Slovenska... Vážení spoluobčania! Nesťažujem si, ale ako vravím, problémov je veľa. A na ich riešenie mám len dve ruky a jednu trstenicu. Takže vás prosím, aby ste mi pomáhali, a hlavne, aby ste mi neodvrávali. Na budúci týždeň budem mať príhovor o tom, ako treba používať príbor...“
Celý čas príhovoru som si s veľkou obavou všímal premiéra. Videl som iba jeho násilný úsmev a som tŕpol, či premiér vydrží až do konca Oliverovo čítanie. Či znesie hlučný smiech asi tristo hostí. Čakal som, že sa nasrdí a buď z pódia urazene odíde, alebo ako bývalý boxer zavalí humoristovi takú, že vypľuje všetky zuby. A bude po smiechotách a veľký škandál. Preto ako hostiteľ, ktorý nechcel incident, viacej som jastril na Mečiara, než na Andrásyho. V duchu som sa modlil, aby už Oliver konečne skončil. Veď predseda vlády si určite myslí, že som tomto zosmiešňujúcom liste určite vedel.
Nebol by to však Oliver, keby znova nepriložil polienko do ohňa – presnejšie do miniankety SME. Na otázku redaktora: „Oliver, ako sa cíti humorista medzi toľkými významnými politikmi?“ – odpovedal duchaplne: „Ako medzi kolegami...“ Keď to však začul blízko stojací bojovný propagátor HZDS, minister kultúry Dušan Slobodník, vybuchol: „Mňa len tak ľahko nenaštvete! Ja mám silné nervy...“
Aj veľmi populárna anketa Politik roka, do ktorej vždy prišlo vyše osemdesiattisíc hlasov, však strácala na príťažlivosti, keď ju v rokoch 1990 – 1992 tri razy po sebe vyhral ten istý politik. Preto som už na podujatí vyhlásil, že jej štvrtý ročník sa nebude konať. Vzápätí ma familiárne oslovil Imrich Kružliak, kedysi tlačový tajomník prezidenta Tisa, potom redaktor Slobodnej Európy a emigrant s veľkou autoritou po Novembri ´89: „Jožko, pozrite okolo seba, akí významní ľudia sa tu stretli. Slovensko také podujatia, aké sú vaše, potrebuje ako soľ...“
O Kružliakovej poznámke som rozmýšľať a uznal jej vecnosť. Preto som anketu zachoval, ale zmenil jej podmienky. O víťazovi nerozhodovali len čitatelia Slobodného piatka, u ktorých získal Mečiar spoločnou kolportážou s Extra S čitateľské zázemie, ale v nových kritériách som pojal aj prieskumy sociológov a hlasy pätnástich, redakciou vybraných známych novinárov, ktorých som sám vybral.
P:S:: že by sa čitateľom článok nepáčil? keď dosiaľ sa páčil iba trom?
