Hneď po mojom služobnom odchode k prezidentovi Kováčovi organizovala moja nástupkyňa, zastupujúca šéfredaktorka R.W., anketu Politik roka nie raz ročne, ale už štvrťročne. Tohto už „jej“ podujatia som sa zúčastnil ako hosť. Zažil som tam nepríjemný incident, keď podľa zmenených pravidiel ankety presvedčivo zvíťazil prezident Michal Kováč.
Podujatie moderoval Andrej Reiner, lekár, redaktor a spisovateľ, ktorý sa neskôr nešťastne utopil na Floride. Ešte pred odovzdávaním cien som si od neho vypýtal scenár. Pri jeho čítaní o výsledkoch ankety som naňho ostro vyletel: „Andrej, ako si prišiel na to, že zvíťazil Mečiar? Predsa platia už nové pravidlá ankety! Už nerozhodujú len čitatelia nášho týždenníka...“ Na svoju obhajobu tvrdil vyjašene: „Tak mi to do scenára uviedla šéfredaktorka. Ja sa držím len jej dispozícií...“ Ešte dôraznejšie som ho oslovil: „Rýchlo si to prepíš, lebo ma poriadne dopáliš!“" O chvíľu pribehol za mnou udychčaný: „Ona však trvá na tom, že anketu vyhral Mečiar...“ To už bolo na mňa priveľa: „Akú anketu? Vari jej, či Slobodného piatka? Striktne trvám na podmienkach ankety, jasne vyhral Kováč! Zariaď sa podľa toho!“
Moderátor Reiner však vyriešil tento spor (možno spoločne so šéfredaktorkou) príliš atypicky. Neplatil variant môj, ani jej, ale celkom nový. Naraz pozval na pódium oboch „sporných“ víťazov (prezidenta aj premiéra), aby si prevzali hlavnú cenu ankety za prvý štvrťrok 1993. Šéfredaktorka obom zablahoželala k víťazstvu a podala im dve rovnako veľké krištáľové vázy len iného tvaru. Hostia a novinári sa nedôverčivo pozerali na pódium: Kto vlastne vyhral? Kto je teda víťazom – Mečiar či Kováč?
Táto groteska, na ktorej sa pobavilo početné publikum, ešte pokračovala. Premiér sa nahneval a utiekol. Odmietol si sadnúť s vybranými hosťami (vrátane prezidenta a jeho manželky) za spoločný stôl na počesť víťaza. Ešte kým ušiel, šéfredaktorke nakričal: „Berte na vedomie, že na podujatiach Slobodného piatku som posledný raz!“
Moja nástupkyňa ma v hneve nepozvala ani k stolu s manželmi Kováčovcami, hoci som prezidentský pár sprevádzal. Vždy slušná a milá pani šéfredaktorka sa na mňa vyrútila, zabudla na spoločenský bontón, predovšetkým na to, komu vďačí, že je hostiteľkou významného podujatia. Nespomenula si, kto ju vymenoval za svoju zástupkyňu a neskôr presadil aj do funkcie dočasnej šéfredaktorky. Teda toho významného týždenníka, na ktorého podujatiach mohla vítať spolu s manželom (neskorším rektorom Trenčianskej univerzity) prominentných hostí Slovenska. Nezabudla však, že som už nebol jej šéfom, a preto jej nemôžem už v ničom pomôcť ani uškodiť.
