Vraj „Určite to vzbudí rozruch a bude to zaujímavé.“ Pán Pellegrini, vôbec tu nemôže ísť o nejakú zaujímavosť, vzbudzujúcu len rozruch. Keď v najvyššej funkcii (po troch desaťročiach od neslobody) forsírujete najznámejších u nás konfidentov a agentov krutej tajnej polícii. Je to však pre občanov varovný signál návratu k totalite.
Je však trestuhodné , že tento nemorálny prístup hlavy štátu vie tolerovať naša voči morálke indiferentná a ľahostajná spoločnosť, ktorá zabudla na desiatky tisíc obetí komunistickej totality, ktorej nástrojom nezákonností, teroru a obludných výsluchov bola práve Štátna tajná bezpečnosť. Príslušníkov tejto obdoby nacistického gestapa však „veľkoryso“ omilostila Nežná revolúcia, že „my nie sme ako oni“. Zlo však treba nielen odsúdiť, ale trestať (nie však z dôvodu pomsty, ale preventívne ), aby sa v inej podobe opäť nezopakovalo.
"Ľudia sa niekedy pýtajú, čo je na tom zlé, keď niekto spolupracoval s ŠtB. Veď tajné služby má každý štát, či je to FBI, CIA alebo MI6, ale práve v tom je zásadný omyl.“
„Tajné služby v právnom a demokratickom režime pracujú pre ochranu štátu a občanov, kým komunistická tajná polícia naopak robila všetko pre to, aby udržala diktatúru a pracovala intenzívne priamo proti vlastným občanom, vydierala ich, bila, mučila, alebo naopak podplácala. Diktatúru udržiavali pri živote aj stovky takých, aký bol agent Lotos.“ (Oba tieto citáty sú z argumentačne bohatého a rozsiahleho článku Petra Gettinga v SME (21. – 23.6.): „Donášal na novinárov a umelcov, Banáš spoluprácu s ŠtB odmieta“.
Reálne zlo tohto komunistického teroru za aktívnej pomoci ŠtB, som osobne spoznal v podzemí uránovej bani z oblasti Jáchymova. Môj bezprostredný dvojročný kontakt s „muklami“ (mužmi utláčanými komunistickou lúzou) vo mne prebudil pre budúcnosť mnohé poučenia.
Mal som tam možnosť spoznať mne dovtedy neznámu spoločenskú elitu. Patrili k nej zarytí odporcovia režimu, fajnoví fabrikanti, nepoddajní farári, režim kritizujúci umelci, bohatí dedinskí kulaci (sedliaci) a iné vraj „protištátne živly“. Všetko vraj nepriatelia socializmu. Odsúdení vo formálne organizovaných procesoch. Obžalobami a rozsudkami justičných straníckych pajácov, neraz konajúcich pod dozorom poradcov z Moskvy, ambasády v Prahe.
Pojem „Jáchymov“ sa kedysi chápal ako synonymum legendárnej väznice s ťažbou uránu. Nešlo teda len o oblasť tohto kúpeľného mestečka na severe republiky, ale o viaceré miesta v Čechách s výskytom tohto vzácneho nerastu.
Štátny podnik Jáchymovské doly bol obrovský kolos, neporovnateľný s akýmkoľvek veľkým podnikom v republike. Len pohraničná dedinka Horní Slávkov, doslovná diera kúsok od Karlových Varov, v noci ožiarená tisíckami reflektorov, svietila jasnejšie než hociktoré jagajúce sa veľkomesto. Každá z baní – bolo ich dovedna deväť – mala poruke vlastný trestanecký tábor. Oba areály oddeľovala iba prašná cesta, ktorá viedla medzi zdvojeným ostnatým, tri metre vysokým plotom po oboch stranách.
V tomto uzavretom priestore dominovali na každých sto metroch vysoké veže z dreva pre stráže so samopalom. Uprostred zdvojeného ohradenia z pichľavých drôtov sa jagal pod ostrým jasom reflektorov biely drobný štrk ako čerstvo napadnutý sneh. Na ňom neunikla oku ani drobná škvrna. Noví projektanti svetlých zajtrajškov boli v tomto dôslednejší a ostražitejší než ich nacistické vzory. Celé toto dôvtipné väzenské hospodárstvo by lepšie nevymysleli ani stratégovia temnôt – Hitler a Stalin spoločne.
Jáchymovské doly v tom čase predstavovali najväčšie väzenie na svete, v ktorom priamo zahynulo až tisíc sedemsto politických väzňov a neznámy počet zomrel na následky rádioaktivity. Len platy bacharov (strážcov) prevyšovali mesačne stotri miliónov korún, keď noviny stáli 30 halierov a auto Škoda len 21-tisíc. Stravné pre ťažko pracujúceho mukla však predstavovalo len šesť korún denne.
Väzni v záujme plnenia bezohľadnej normy si však svoje životy nechránili ani nevyhnutnou výdrevou v nadloží pracovísk. Práve veľký výskyt zeminy nad ich hlavami im hrozil smrteľnými závalmi. Lenže alfou a omegou každého mukla bolo splniť náročne stanovenú normu, lebo iba tak ľahšie prežil a vyhol sa postihom.
Inak by mu žalárnik znížil objem stravy, zamedzil možnosť kúpiť si cigarety či iný tovar v táborovej „arme“ za vydreté táborové poukážky. A takisto by mu mohol zakázať akýkoľvek písomný styk s domovom či dokonca vylúčiť aj výnimočnú šancu stretnúť sa po dlhom čase s rodinnými príslušníkmi. Ak však napriek všetkému väzeň dlhodobo neplnil normu, hrozila mu „diera“ – samotka.
Existoval tu dômyselný systém cukru a biča, zabezpečujúci automaticky vysokú pracovnú aktivitu a produktivitu bez dozoru v podzemí, ktorému sa bachari vyhýbali, a ktorý nebral ohľad ani na telesne slabých a chorľavých väzňov. Ale prečo nevyhnutná ochrana životov v podobe výdrevy nemala nijakú prioritu?
Prečo bola v pracovnej norme najhoršie bodovo hodnotená? Len ťažko posúdiť, či sa tak dialo pre pomätenú myseľ, totálnu hlúposť alebo kriminálnu zvrhlosť. Určite však najmä preto, aby sa vyťažilo čo najviac uránu bez ohľadu na číhajúcu smrť.
Aj preto v bani často dochádzalo k smrteľným úrazom. Stačila malá nepozornosť či iná nepredvídateľná udalosť. Najčastejšou príčinou smrti bola práve absencia údržby techniky. Napríklad v susednej bani „Ležnice“ sa pretrhlo asi tonu vážiace, vyše osemsto metrov dlhé a hrubé oceľové lano. To držalo ťažkú klec – primitívnu kabínu z kovu a dreva v pohybe.
Následne však zlyhali v rámci prevádzky vždy roztvorené dva veľké drapáky, bezpečnostná poistka, ktorej silné pružiny mali hneď sklapnúť a padajúcu klec už po pár metroch zastaviť. Tá však letela aj s troma väzňami vyše tristo metrov na samé dno šachty. Chýbala akákoľvek kontrola a údržba tohto netradičného „výťahu“, ktorý dosahoval rýchlosť až štyri metre za sekundu.
Za zlý stav techniky neniesol nikto z vedenia bane zodpovednosť a nikto sa za to neocitol vo väzení. Veď každá údržba by si vyžadovala odstávku ťažby, a tá mala pre Rusov a našu lokajskú vládu väčšiu prioritu než životy nejakých muklov. Preto sa ťažilo nonstop deň aj noc, bez technických odstávok. Tie by ohrozili splnenie narastajúceho plánu ťažby vzácnej strategickej komodity. Nebral sa pri tom ohľad ani na tých pár civilov v podzemí.
Práve v Jáchymove som spoznal skutočnú tvár komunistického teroru. Už predtým som neveril jeho samochvále, že je spravodlivý a dobrý pre všetkých poctivých, pracovitých ľudí. Ale v Horním Slávkove som sa denne stretával iba s násilím, bezohľadnosťou, udavačstvom, strachom a klamstvom. Bolo to bezbrehé zlo, ktoré som natoľko nepociťoval ani ako dieťa počas vojny. Napríklad som videl v mraze väzňov, ktorí kráčali v drepe a držali sa za uši. A boli nútení takto ísť až do chvíle, kým sa vedľa mňa kráčajúca staršia pani z triediarne rúd odvážila na bacharov skríknuť: „Nehanbíte sa, veď ste horší než gestapáci!“
Mnohí z bacharov, oblečení do zelených uniforiem ministerstva vnútra s červenými výložkami, boli rovnako brutálni ako nacisti. Najmä ak išlo o „vzorové“ kádre zo Slovenska. Doma pásli kravy a ovce, ale „pracujúci ľud“ patrične zvýšil ich sebavedomie, keď ich obliekol do uniforiem, do rúk dal automat a absolutnú moc nad muklami, nepolepšiteľnými odporcami blahobytných poriadkov. V ich chorých hlavách sa zafixovalo iba jedno, že na týchto škodcov platí len najtvrdší teror.
Napokon títo mukli mali šťastie, že ich komunistický režim vo vykonštruovaných procesoch neodsúdil na smrť obesením. Často sa ocitli v „Jáchymovskom pekle“ len preto, že nekompromisne obhajovali svoj demokratický názor alebo prejavili kritický postoj k násiliu režimu, prípadne mali iba „zlý“ buržoázny sociálny pôvod a väčší majetok. Takže ich režim následne automaticky zaradil medzi buržoáznych škodcov a nepolepšiteľných nepriateľov socializmu.
Často sa to dialo aj z osobných a majetkových dôvodov. Horšie však, keď ich priamo označil za nebezpečných agentov imperializmu. Napokon autokrati a diktátori si dôvod na hocijaký zločin vždy vedia „presvedčivo“ zdôvodniť a „obhájiť“. A ľahkoverní občania im neraz uveria a to ešte aj dnes, keď žijeme na hrane demokratického a pre ozajstnú demokraciu už kolabujúceho štátu.
(V budúcej časti blogu uverejním osobné skúsenosti pri výsluchoch a nátlakoch ŠtB.)
P.S.: Blog mal o 12.00 hod. za 4.30 hod. od zverejnenia 801-krát čitateľov, páčil sa 42-krát. Odvtedy za 5 hod. už ani o polovicu viac, než predtým. Prečo? Veď je to článok vo verejnom záujme.
O 26 hod. potom (neskôr) "zamrzlo" čítanie blogu na čísle 1678 - krát a to vyše dve hodiny. Že by už žiaden čitateľ neotvoril môj blog? V dôsledku zverejnenej informácie počítanie sa zvýšilo "až" o jedného čitateľa na číslo 1 875 - krát a opäť vyplo zo systému počítania.
