Reálne nebezpečie politiky Smeru, Hlasu a SNS (pre demokraciu, štát a občanov) môže v mnohom pripomenúť politický vývoj na počiatku tzv. normalizácie, po okupácii Československa. S kolaborantmi sa následne spájali aj mnohí prispôsobiví opoziční kritici režimu. Iba nepraktickí idealisti zotrvali na podmytom brehu morálky, odvahy či zábran a odmietali s ním kolaborovať. Žiaľ, aj mnohí radikálni reformátori časom stratili guráž, zapreli svoje princípy, názory a konali účelovo. Obrátili tak hore nohami vlastné svedomie. Verejne si potom priznali svoj „nešťastný omyl“ a kajúcne ho oľutovali.
Okupačnému násiliu, ktoré sa preodelo do pokryteckého hávu takzvanej normalizačnej politiky, podľahli aj mnohé veľmi známe osobnosti i z kultúry. Napríklad aj bard hereckého kumštu Jan Werich. Pred okupáciou vtipne a výstižne komentoval aktuálne politické udalosti v populárnej televíznej relácii týždňa: „Co tomu říkate, pane Werich?“ Takisto ako iní odbojníci aj on najskôr podpísal protestnú Chartu 77 o ľudských právach, ale onedlho ju verejne zaprel podpisom pod pamflet strany a vlády – Antichartu!
Konal tak v záujme svojho profesijného omilostenia, aby mohol opäť hrať. Aj uňho nakoniec zvíťazila praktická matéria nad slobodným duchom. Všetci títo kapitulanti (a bolo ich medzi známymi tvárami z obrazovky veľa) rýchlo sklonili vzdornú šiju pred nimi opovrhovanými násilníkmi obnovovanej totality.
Iba minimálny počet z proreformných českých a slovenských umelcov sa zachoval tak ako vtedy najznámejšia speváčka Marta Kubišová. Tá svoj podpis pod Chartou 77 neodvolala. Potom pre svoj principiálny postoj dvadsať rokov trpela existenčným šikanovaním. A stačilo jej len trocha ohnúť hlavu, vysloviť pokánie a mohla ďalej dominovať na výslní hviezd. Možno viacej než jej niekdajšia kamarátka Helenka Vondráčková. Ale Marta napriek vábivému východisku z biedy nezapredala svoju hrdosť, presvedčenie a česť. A po páde komunizmu znova zažiarila talentom, výnimočným spevom a charakterom.
Mal som s ňou možnosť dlhšie hovoriť po opätovnom nástupe jej umeleckej kariéry. Prišla do Bratislavy na podujatie Nadácie Slovak Gold, ktoré som spoločne pripravoval so Slovenským rozhlasom. Kde v koncertnej sále zaspievala svoju Modlitbu pre Martu. Aj vtedy sa prejavila medzi umelcami ako výnimočná osobnosť, lebo sa vôbec nebavila o honorári. Uhrádzal som jej iba náklady na cestu autom z Prahy do Bratislavy a späť.
Ale najviac ma prekvapila nezabudnutou profesionalitou, nepredstieranou skromnosťou, pokorou a citlivosťou. Jej cieľ ani potom nebol hromadiť peniaze a vynahradiť si tak dvadsaťročnú chudobu. Svoje ideály nezradila ani za éry nastávajúcej mamony.
Už na samom počiatku normalizácie som sa stretával s prekvapivými zmenami morálky, svedomia a občianskej cti. Hneď po okupácii som besedoval asi štyri hodiny na bratislavskom krajskom výbore strany s veliteľmi štábov Ľudových milícií (ĽM) z celého Slovenska. Komunistická partaj ich prezentovala ako „údernú päsť pracujúcich“ proti rozvracačom socializmu.
Ešte koncom septembra 1968 sa títo ozbrojenci režimu vystatovali stopercentnou lojalitou a podporou reformným zmenám aj ich protagonistom. Navyše sršali nenávisťou proti okupantom, takže mnohé ich výroky voči Rusom som musel z dôvodu slušnosti vyškrtať a text besedy upraviť tak, aby sa dal v nebulvárnom denníku Smena publikovať.
Ale aké prekvapenie som zažil o rok, keď sa ich postoj pri výročí okupácie zmenil od základu. Neveril som vlastným očiam, že tí istí milicionári, ktorí proti okupantom sršali nenávisťou a hnevom, mlátili bezohľadne demonštrujúcich spoluobčanov. Len o desať mesiacov skôr by to bol nepredstaviteľný šok. Ich správanie bolo až za hranicou ľudskosti.
Najznámejšiu prekladateľku literatúry svetových klasikov Zoru Jesenskú dobili obuškami tak surovo, že ju musela odviesť do nemocnice sanitka. Jej preklady kníh do slovenčiny sa potom šrotovali ako odpad na recykláciu papiera. Len preto, že v ich tiráži nesmelo figurovať jej meno.
Skutočnosť, že sa u nás ničia knihy, poprel v televízii sám minister kultúry Válek. Vtedy však vedome klamal, čo ma uňho nemilo prekvapilo. Vtedy som už bol pracovníkom Zberných surovín, ktorý si na skládkach kníh (odsúdených na zošrotovanie)i vyberal do vlastnej knižnice skvostne diela svetových klasikov.
V prípade Ľudových milícií však nešlo o profesionálne represívne zložky systému, ale o osobitne vyberaných dobrovoľníkov z rôznych pracovísk. Tých si strana protiústavne naverbovala ako „robotnícku domobranu“ a dala tak civilistom do rúk zbrane. Ale proti komu? Vari mali na jej povel strieľať do suseda, kolegu, priateľa či nebodaj brata?
Nový hlavný boss komunistov Gustáv Husák nás z Prahy upokojoval, a po svojej budúcej manželke, rozhlasáčke Vierke Müllerovej, nám odkazoval, že sa situácia postupne zlepší. Len vraj treba pokojne a bez protestov vydržať ... Ale vtedy ešte ani novozdeformovaná strana, ani najkonzervatívnejší šéfredaktori novín si nás netrúfli cenzurovať, ale iba napomínať k rozvahe a menšej bojovnosti.
Tento horúci problém žurnalistiky a politiky medzi prívržencami demokracie a stúpencami tvrdej ruky onedlho múdro vyriešil osobne súdruh Husák zavedením dômyselnej iba auto - cenzúry. Tá potom v systéme médií dokonale nahradila predbežnú cenzúru tupých cenzorov, ktorých sa občas podarilo „ukecať“ a dobehnúť.
Tento nový model kontroly redakcií vyspel do dvadsaťročnej ohavnosti na úkor pravdy a spravodlivosti, keď namiesto boľševika začali novinárov existenčne strašiť šéfredaktori médií a ich odvahu i zápal pre pravdu tlmiť. Vyžadovali, aby písali redaktori tak, ako si to prajú „Oni“. Vraj aj múdre porekadlo vraví, že koho chlieb ješ, toho aj pieseň vždy spievaj!
Novej najvyššej vrchnosti v štáte Gustávovi Husákovi sme sprvu dôverovali. Pretože v päťdesiatych rokoch teroru ho domáci prisluhovači Kremľa obvinili z buržoázneho nacionalizmu, roky žalárovali, aj mučili. Ako jediný z politikov mučiteľom nezlomne vzdoroval a nepriznal vymyslenú vinu. Možnože práve preto si ako jeden z hlavných obžalovaných zachránil život.
Zásluhou tejto nepoddajnosti si získal po prepustení z basy v roku 1964 medzi slušnými ľuďmi vysoký morálny a politický kredit. Práve denník Smena mu ako prvá otvorila vrátka do verejného života, keď mu publikovala jeho odvážne, pre dogmatickú stranu však nepríjemné názory.
On v politike nedostižný pragmatik a strane oddaný, nekorupčný, nemajetný komunista sa napriek väzneniu nepoučil, a opäť sa vyfarbil ako chorobne ctižiadostivý, ideologický fanatik. Nikto vtedy nečakal, že bývalý väzeň, ktorý mal skončiť na popravisku, sa o necelé štvrťstoročie stane hlavou totalitného štátu s najvyššou právomocou. Keď bol šéfom strany aj prezidentom.
Ani morálne odlišný Václav Havel sa k nemu nemôže prirovnať. Hoci tiež bol najskôr väzeň a potom dokonca trikrát prezidentom v dvoch štátoch. Pretože nemal ani takú veľkú moc, ani toľké roky nebručal, nemučili ho a nehrozil mu štranok. Pamätám si ešte na vtip po Novembri ´89, že u nás sa môže stať prezidentom len ten, kto najprv sedel v chládku!
Hádajte. milí čitatelia blogu, kto bol a je lepším prezidentom, či súdruh (G.H.) alebo dnes veľký pán (P.P.) už s iniciálkami aj na novej Prezidentskej štandarde? Rozdiel u obidvoch vidím v časovom horizonte vyše šiestich desaťročí, tiež v tom, že pán prezident zatiaľ ešte nedostáva direktívy z Kremľa ako súdruh prezident. Aj v tom, že SIS ešte nezatýka a neprezentuje sa brutalitou bývalej ŠtB.
Zreje bude mať pravdu môj kamarát, ktorý na návšteve u mňa tvrdil, že najväčšia chyba súčasnej politiky je v tom (nezopakujem jeho výrok, ale radšej odcitujem): „Je málo válovov“ (krmelcov) „pre veľa svíň“.
Bývalý šéfredaktor Gryzlov Smeny navrhol, aby sme sa každý prvý piatok v mesiaci schádzali vo vieche na Vysokej 44. Nedomysleli sme však dôsledky tohto stretávania, ktoré trvalo skoro polroka. My z práce vyhodení nekonšpirační redaktori, naivní to odporcovia okupácie sme asi oslepli, keď sme ignorovali priostrujúcu sa dobu. Z našich pravidelných posedení vždy na rovnakom mieste – v obľúbenej vinnej krčme mala osoh len ŠtB. Uši čašníkov spolupracujúcich s fízlami fungovali perfektne. A tak sa priblížil koniec nášho hlasného dialógu o politike narastajúcej zloby.
Keď napokon tajní dostali z Hlbokej (sídlo komunistickej moci) – dnes Ministerstvo zahraničných vecí SR befel, že nemusia nás len sledovať, ale už môžu aj zasiahnuť, v jedno letné poobedie v roku 1971 zastavila pred naším panelákom na Štrkovci čierna Volga. Hoci ako nezamestnaný, vyhodený z dvoch redakcií, som sa vtedy zvykol od rána do večera túlať po meste ako počúvať monológ kritiky a náreky manželky, na nešťastie som bol výnimočne doma. Dvaja eštebáci sa preukázali červenými služobnými preukazmi a bez pozdravu ma zbalili. Bezplatne ma odviezli na Februárku (dnes Račianska ulica) do svojho zlovestného sídla, z ktorého sa šíril znova pach strachu.
Prevzal si ma mĺkvy príslušník v uniforme, viedol ma chodbami aj schodiskami na štvrté poschodie. Veľkým kľúčom otváral a zatváral asi troje masívne chodbové mreže. Vtedy doľahol na mňa pocit úzkosti, opustenia a beznádeje, že z tejto bašty hrôzy sotva skoro vyjdem. Táto úzkosť sa ešte navŕšila, keď ma odtransportoval do prázdnej kancelárie len so stolom a troma stoličkami. Potom vyšiel a dvere uzamkol a osamotený som bol v miestnosti asi hodinu.
Priznám sa, že tento úskok vyvolal vo mne plánovaný efekt strachu a zúfalstva. Domýšľal som si, či neprišlo k prevratu, či Rusi nezvrhli dovtedy politicky lavírujúceho Gustáva Husáka a spoločne s kolaborantmi nenastolili hrôzovládu.
Asi po štvrťhodine vstúpili do miestnosti dvaja svalovci, sadli si oproti mne a pootvorili si šuplík so skrytým magnetofónom. Tvárili sa síce prísne, ale nekričali, nevyhrážali sa mi, ani ma nevyfackali. To ma po úvodnej psychologickej lekcii prekvapilo a posilnilo. Ich hraná prísnosť sa asi po hodine pomaly vytrácala. Možno povedať, že vôbec sa nezačal obávaný výsluch, aký som očakával.
Vypočúvali ma síce dlho – asi štyri hodiny. Moji „hostitelia“ boli až príliš zvedaví na všetko, čo sa týkalo Smeny. Pýtali sa napríklad, ktorý z redaktorov hneď druhý deň po okupácii „navštívil“ totálne zdemolovaný byt kolaboranta Viliama Šalgoviča (ten riadil z kontrolnej veže letiska Ruzyň nočný výsadok Rusov). Ktorý redaktor o tom písal do novín? Bola to iba účelová otázka; overovali si ňou, či sa k činu priznám. Počas celého výsluchu viackrát vošla dnu dajaká šarža a potichu sa zhovárala s vyšetrovateľmi.
Netušil som, že v iných priestoroch bašty násilia vypočúvajú kamarátov z viechy na Vysokej 44, že nie som jediným lapeným vtáčikom. Jednotlivé výpovede si tak eštebáci konfrontovali a podľa toho potom pokračovala taktika samotného výsluchu. Fízli si starostlivo naplánovali tento záťah na bývalých redaktorov Smeny - návštevníkov chýrnej viechy. Zatkli potom všetkých, ktorých našli doma.
Dialo sa to však svojvoľne, bez súhlasu prokuratúry, čo sa ani za „normalizácie“ nezvyklo praktizovať. Lenže súhlas by skomplikoval utajenosť zámeru. Okolo siedmej večer koordinátor vyšetrovania, asi postavením najvyššia šarža, ho prerušil a na veľkú moju radosť milým hlasom ukončil: „Súdruhovia, náš pohovor (nepoužil slovo výsluch) už stačil. Už je večer, patrí sa ísť domov k rodine...“
Pre mňa to bola najradostnejšie správa. Bez vyzvania som sa zdvihol a pozdravil pekne po súdružsky Česť práci! A po prechode cez troje mreží aj mĺkvej rozlúčke so žalárnikom s veľkým kľúčom som si šťastne vydýchol až na ulici. Vďačne som odmietol aj milú pozornosť „hostiteľov“, že mi zabezpečia odvoz autom domov. Nasadol som na najbližšiu električku na Štrkovec a cestou som pozorne, dychtivo vnímal dovtedy nespoznané krásy Bratislavy.
Nemohol som však tušiť, čo medzitým spôsobila a vyvolala moja levica – prvá manželka, narodená v znamení Leva. Hneď ako ma zatkla dvojica eštebákov, telefonovala na rôzne (ne)kompetentné slovenské inštitúcie, dokonca aj do Prahy na ministerstvo vnútra. Všade kam sa dovolala, vysielala alarmujúcu správu, že dvaja neznámi muži jej poobede uniesli manžela. V socializme bol dovtedy únos ešte neznámou vecou.
Ani normalizačný režim ešte nespacifikoval spoločnosť natoľko, že si Štb mohla dovoliť čokoľvek. Jej uzdu nakrátko držal bývalý väzeň a vtedy už hlavný šéf komunistov, Gustáv Husák. Keďže bol politický zásah ŠtB proti bývalým redaktorom Smeny protiprávny, bol záujem, aby sa uskutočnil potichu, bez rozruchu a publicity. Veď v ešte celkom neskonsolidovaných politických pomeroch by v danom prípade nepotešila štátnu moc nijaká indiskrétnosť. Tobôž, ak by sa to spopularizovalo v rádiách Slobodná Európa a Hlas Ameriky.
Aj niektorí budúci kolaboranti ešte predstierali, že sú vlastenci a ochrancami dodržiavania zákonov. Len preto sa prejavila prekvapivá slušnosť vyšetrovateľov a ochota odviezť ma z výsluchu domov. Tiež na prípade manželkinho alarmu sa ukázalo, že lepšie bolo nemlčať a smelo sa ozvať, ako v tichosti znášať príkoria. Nuž, v každom (ne)čase si zaslúži jednotlivec len také práva, za ktoré bojuje a vie si ich aj náležite vážiť.
(V budúcej časti blogu opíšem môj nátlakový výsluch s výstrahou v sídle strachu o desať rokov neskôr po tomto prvom.)
Poznámka blogera: Nechápem objektívnosť hodnotenia blogov, keď nová druhá časť môjho blogu "sa páčila" len 30 -krát (spolu dosiaľ videní iba 1429 - krát). Ale stará, prvá časť blogu dosiahla v hodnotení "páči sa" rekord až 116 - krát (spolu videní 2 382 - krát), Z toho bolo zvýšenie o 17 - krát práve po zverejnení druhej časti článku. Predsa je nelogické takéto zvýšenie starého blogu, ak by sa tiež nepáčil čitateľom text jeho druhej časti pokračovania a nečítali ho? Vari to písal iný autor, iného názoru, výberu faktov a profesionálnej zdatnosti?
Na druhý deň po 16. hod. na čísle 1 606- krát videní sa vari už "zasekol" systém hodnotenia tohto blogu?
