Asi o dva týždne po prvom mojom zatknutí zazvonil u nás doma neznámy chlapík stredného veku. Predstavil sa ako major Fatoľ a tak sa aj legitimoval. Aby zvýšil svoju „dôveryhodnosť“, dovolil mi aj nazrieť do služobného preukazu. Slušne požiadal, či môže so mnou hovoriť. Pozval som ho do bytu, no poprosil ma, či by sme si nemohli sadnúť do nejakej blízkej reštaurácie alebo kaviarne. Potom sme sa v Astre vyše hodinu zhovárali, ale iba celkom všeobecne a nekonkrétne. Napríklad, či si už hľadám prácu, čo plánujem robiť, ako vnímam svoje vyhodenie z redakcií Smeny aj Expresu a podobné bezvýznamnosti.
Rozmýšľal som o dôvode tejto „vzácnej“ návštevy, ale neprenikol som do jej dôvodu a zmyslu, prečo vysoká šarža ŠtB márni so mnou čas rozhovorom o ničom. Ale neuplynulo ani týždeň či dva a major Fato2 sa ohlásil opäť. Veľmi sa ospravedlňoval, že ma opäť obťažuje. Sadli sme si znova do Astry. Asi po polhodine mi ponúkol existenčné východisko, že našiel pre mňa vhodné uplatnenie.
Vraj, či by som súhlasil s vycestovaním „von“. Sprvu som nerozumel, kam by som mal vycestovať. Vari na prácu do Čiech? Ešte som netušil, že si ma ŠtB „obľúbila“ až natoľko, že mi našla atraktívne remeslo špióna. Zrejme preto, že na Západe ako dvakrát vyhodený redaktor by som už mal pri preverovaní totožnosti u domácich tajných služieb politický kredit. ŠtB oprávnene predpokladala, že západné rozviedky si známejších redaktorov dôsledne preklepli počas obrodného procesu. A preto v cudzine by som ako utečenec nemal mať vážny problém s previerkou politickej spoľahlivosti.
Domnievam sa, že ŠtB hľadala svojho človeka na infiltráciu do mníchovského rádia Slobodná Európa. Až neskôr sa tam prepašoval český agent kapitán Minařík, po návrate popularizovaný v médiách. V mníchovskom rádiu na záver „poslania“ vraj nainštaloval výbušný systém. Konkretizácii majorovho návrhu však zabránila moja výbušnosť a bezprostredná reakcia: „Veď neviem žiadnu inú reč než slovenčinu...“ Major sa len pousmial: „To by nemal byť problém... Keby bolo treba, naučíme vás aj po hebrejsky!“
Hneď som pochopil, o čo ŠtB ide. Preto som opatrne oponoval: „Viete, ja dosť pijem a potom veľa táram. Nemám predpoklady na takú významnú činnosť. Neviem ani dobre klamať a v kritickej chvíli zachovať rozvahu a pokoj...“ Ani som si to nemusel veľa vymýšľať, pretože som v podstate hovoril pravdu.
Ťažko posúdiť, ako táto výhovorka zapôsobila. Ale napovedala tomu aj reakcia Fatoľa, keď som ho poprosil: „Súdruh major, neberte to osobne, ale pochopte, že tieto stretnutia sú mi veľmi nepríjemné...“ Hneď zareagoval, ospravedlnil sa. Viac už za mnou neprišiel.
O sedem rokov neskôr si ma už ŠtB iba telefonicky predvolala na Februárku do svojej budovy strachu. Celú noc som nespal a dumal: Prečo toto
predvolanie? Domnieval som sa, že v dajakej krčme či vieche som nahlas povedal to, čo som nemal. Veď polícia mala všade svoje uši. Pôvodne som nemienil na telefonát reagovať, ale som sa obával, že by si ma tajní vyzdvihli doma alebo na pracovisku a to by bolo ešte horšie.
Moji nevítaní hostitelia boli zrejme humoristi, keď si ma predvolali na 8. októbra – v deň mojich štyridsiatych tretích narodenín. Mal som malú dušičku, keď uniformovaný strážca s veľkým kľúčom znova otváral a zatváral za mnou masívne troje mreže. Vstúpil som bez čakania do lepšie zariadenej kancelárie ako v roku 1972, v ktorej už sedeli dvaja drzí a ostrí grázli. Nuž, aj ŠtB sa znormalizovala na staré časy a jej správanie následne zhrublo. Aj môj význam a hodnota pre nich už od prvého výsluchu príliš upadli.
Vyše dve hodiny ma mordovali už známymi otázkami okolo Smeny: Kto a čo napísal? S úľavou som si vydýchol až potom, keď mi svitlo, kam výsluchom smerujú, čo odo mňa chcú. Sprvu ma strašilo, či ma niekto neudal. Veď stačilo niekde iba nahlas kritizovať stupídny režim a mohla z toho byť basa. Komunistické božstvo nikdy nežartovalo. Len v roku 1968 sa nachvíľu sebakriticky poľudštilo.
Ale nekonečné táranie okolo detailne prevetranej rebelantskej Smeny ma presvedčilo, že mi vôbec nič nehrozí. Vyparila sa tak hrozba a vystriedala ju úľava. Preto som sa smelo ohlásil: „Súdruhovia, prečo márnite váš aj môj čas a pýtate sa na veci, ktoré už dávno viete?“ Odpovedali mi: „Ale my to chceme počuť od vás!“ Na podobnú hlúposť som reagoval ironicky a trafil ich priamo na citlivé miesto: „Súdruhovia, pevne verím, že sa ma nesnažíte získať za konfidenta ...“ Ešte som vetu ani nedokončil, keď jeden z eštebákov na mňa zručal: „Vari neviete, že ako občan ste povinný nás informovať o každom trestnom čine?“
„Samozrejme, že viem. Ak by som sa stretol s trestnou činnosťou, potom ju úradom hneď nahlásim. Ale ako občan, nie udavač! To žiaden zákon neprikazuje!“ Moja odpoveď ich vytočila natoľko, že nachvíľku zmĺkli.
Keďže si ma už dôkladne preverili, pokračovali: „Váš otec bol antifašista a na rozdiel od vás vedel kam, na ktoré správne miesto sa má postaviť, ale vy nie.“ Na túto sprostosť som im odpovedal bez obalu: „Súdruhovia, zabudli ste otca správne označiť. On nebol udavačom, ale odbojárom. Povedzte mi, prosím, kto sú tí vaši informátori? Vari nie ľudia, ktorí porušili zákon?“
Jeden z tajných sa už prestal ovládať, pochytil ho hnev a začal sa vyhrážať: „Súdruh, vy chcete zmeniť miesto zo Zberných surovín do iného podniku, však? Vedzte, že my vám to prekazíme! Ešte sa spolu uvidíme...“
„Prosím, máte možnosť...,“ zareagoval som smelo a tým sa aj výsluch skončil. Tieto ostré indivíduá sa v roku 1978 cítili v sedle pevnejšie než slušný major Fatoľ a predchádzajúci vyšetrovatelia. Preto si dovolili správať sa drzo a existenčne ma vydierať. Isto ich však prekvapilo, že sa im nepodarilo zastrašiť ma. Aj neboli si celkom istí, či ma dajaký vplyvný súdruh z pozadia nechráni, takže by s vydieraním mohli mať problém.
Po tomto čudnom druhom výsluchu na ŠtB sa mi po siedmich rokoch telefonicky ozval major Fatoľ, teraz už ako zástupca hlavného veliteľa tejto krajskej zložky. Pýtal sa ma, či sa ešte naňho pamätám a otcovsky ma káral: „Súdruh Sitko, nerobíte dobre...“ Ale nepovedal mi, čo robím zle, takže som jeho rade nerozumel. Mal som mu sto chutí pripomenúť, že on sa ma snažil získať za prominentného špióna, kým jeho kumpáni len za obyčajného udavača.
Následne si na mňa Štátna bezpečnosť posvietila inak. Chodievala sa aspoň dvakrát do roka informovať na kádrové oddelenie každého môjho pracoviska, či vraj nekujem niečo „protištátne“. Ako nebezpečný „kriminálnik“ som bol pod ich stálym dozorom. Ocitol som sa v postavení občana, ktorého mohla polícia nezákonne sledovať a kedykoľvek si ma bezdôvodne predvolať na výsluch.
Po roku 1989 som však nechápal, prečo ma ŠtB uvádzala vo svojich zoznamoch ako sledovanú nepriateľskú osobu až po roku 1978, a nie oveľa skôr, keď na to boli dôvod - moje články v Smene? Vari som sa stal pre režim nebezpečným až potom, čo som odmietol udávať spoluobčanov?
Mal som dobrého priateľa, trestného sudcu na krajskom súde krstným meno Paľo. Ten v osemdesiatych rokov, v dobe normalizácie, odsúdil kňaza menom Polanský na šesť rokov basy len za to, že v súkromí slúžil omšu. Keď som mu to po roku 1989 vyčítal v Klube novinárov, tak mi pri poháriku koňaku plakal na ramene. Na svoju obhajobu nesmelo tvrdil: „Jožko, čo som mohol robiť, veď taká bola doba ... „
Rigorózne som mu odpovedal: „Paľo, nevňukaj a chlapsky priznaj, že si mal aj inú možnosť, než bez viny odsúdiť kňaza.. Mal si radšej vyzliecť talár, nič vážne by sa ti potom nestalo.“
Vyhovárať sa aj voči vlastnému svedomiu, že taká bola doba, nemá nijakú legitimitu ani ospravedlnenie. Lebo v každom čase a každom živote prichádza i doba veľkého zla a človek sa musí sám rozhodnúť, či bude zlu pomáhať alebo sa voči nemu vzprieči a ponesie potom následky.
P.S. : Technická cenzúra sa dôsledne opakuje aj pri tretej záverečnej časti tohto blogu, keď stav čítania postupne klesá a je za päť hodín od uverejnenia 520 - krát, pričom sa článok páčil len 17. čitateľom.
O deň neskôr (za 24 hod.) ešte odpornejšia cenzúra, keš sa zvýšilo čítanie už ani nie o 700 - krát, (spolu počet 1 194 - krát), hoci sa článok už prekvapivo páčil až 57 - krát.
