Pani prezidentku prosím o prepáčenie, že si ako 87-ročný starec a dôchodca dovolím k jej správe o stave republiky vysloviť zopár pripomienok. Konám tak na základe dobrej občianskej vôle, tiež relevantných osobných poznatkov a skúseností z minulosti aj dneška.
V parlamente o. i. vyhlásila túto aktuálnu, veľmi podstatnú, významnú a nevhodnú kritiku, adresovanú súčasnej vláde:
„Takto to ďalej na Slovensku nemôže ísť bez toho, aby boli ničené zvyšky dôvery verejnosti a súdržnosti našej spoločnosti. Ak to vláda nedokáže zvážiť, potom nám hrozí, že politická kríza prerastie do vážnej krízy demokracie. V takom prípade bude lepšie umožniť občanom nanovo si vybrať svojich volených zástupcov.“
Tento krátky úryvok z jej prejavu však zapôsobil potom ako rozbuška v náloži mediálno-politickej antikampane proti vláde. V prospech jej urýchlenej, preventívnej a nevyhnutnej potreby likvidácie prostriedkom predčasných volieb.
Ako na povel hneď nasledujúci deň „vyštartovali“ ako sršne mnohé médiá v rukách oligarchie (nielen ich vlastníci, ale aj cez zadávanú reklamu) s veľkou vervou nedôveryhodnej jednostrannej kritiky na okamžitú „asanáciu“ a „pohreb“ terajšej vlády. Vzápätí sa vykľulo šidlo z čertovho vreca v podobe návrhu Richarda Sulíka na rýchle odvolanie už tretej vlády. Nebezpečnej prečo? No najmä pre koho? Predtým už zlikvidoval dve - premiérky Radičovej a premiéra Matoviča.
Nevyspytateľný populistický hrobár vlád, falošný a skrytý asociál, ochranca záujmov oligarchie a v niečom i malých podnikateľov sa tak sám usvedčil, prečo najskôr vystúpil z koaličnej rady (vraj „dôvodom“ bol bývalý kamarát Matovič) a potom aj zo samotnej koalície.
Tým cielene položil odistenú mínu pod nestabilnú a mnohými vonkajšími krízami, následne vyvolaným chaosom, nedôverou a strachom potom už totálne oslabenú a málo funkčnú Hegerovu vládu. To je fakt, ktorý sa nedá objektívne zdôvodniť, tobôž ospravedlniť. Ale iba nesprávne interpretovať a účelovo zahmlievať.
Realitu tohto tvrdenia potvrdil aj slušný a politicky rozhľadený politológ a nedávno ešte štátny tajomník ministerstva zahraničia Klus. Ten tieto dve cielené a deštrukčné „iniciatívy“ Sulíka so zameraním na predčasný koniec Hegerovej vlády ako disciplinovaný straník SaS síce s nevôľou ešte strpel. Aj keď v ich dôsledku prišiel o vysokú lukratívnu funkciu v štáte. Čo potvrdilo jeho charakter.
Ale tretí podraz svojho šéfa, spoločný návrh s Pellegrinim na likvidáciu vlády do NR SR, už nevydržal. A tak z tejto „pyrotechnickej“ strany vzápätí v tichosti odišiel. Ako politológ a občan konal tak z princípu – zrejme pre občiansku obavu následnej destabilizácie na Slovensku a demokracie u nás.
Konal teda celkom inak a odlišne než iní prebehlíci z koalície do SaS či Sme rodina. Takisto ako nedávna elita korupcie – dnes zamaskovaný Hlas, pilier budúcej vlády, v ktorom podľa seriózneho prieskumu až 45-percent priaznivcov túži po sociálnej istote a „blahobyte“ za komunistov. Čo jasne ukázalo ich skutočnú tvár, morálku a zradu mandátu v dnešnej ničivej politickej víchrici..
Zrejme si poslanec Klus plne uvedomil očakávané dôsledky následného vývoja krízových udalosti v našej zraniteľnej a skorumpovanej krajine. Napríklad, že nastane vládna kríza politická a potom i spoločenská destabilizácie verejného života a doba ich zdĺhavých a zložitých riešení. V nej sa navonok javí jednoduchým riešením, aby pani prezidentka vymenovala tzv. úradnícku vládu odborníkov.
Lebo tá súčasná, po odvolaní poverená hlavou štátu „dovládnuť“ najmenej 6 mesiacov, aby nevzniklo v terajšej kritickej situácii totálne bezvládie, Lenže ona by potom mohla v podstate už iba svietiť a kúriť. Veď kto by ju bral vážne? Lenže ani tá úradnícka by dlhšie nevydržala než 30 dní. Teda dovtedy, kým by parlament nemusela požiadať od poslancov vyslovenie dôvery. Vari by ju dostala?
Sú však alternatívou predčasné voľby? Ide o nereálnu možnosť, pretože pre ich v podstate zdĺhavú realizáciu by muselo zahlasovať aspoň 90 poslancov Ale koľkí z nich sa zrieknu materiálnych výhod, keď vedia, že potom by sa zrejme do Národnej rady už nedostali?
Po páde vlády zostáva teda len prvá z možností, aby pani prezidentka dovolila vzniku rôznorodého „zlepenca“ z minimu štyroch strán. Ale s ešte početnejšími nesúrodými záujmami, ako sú dnes. Ale ktorého z nedôveryhodných politikov (ako kandidáta na premiéra) poveriť zostavením novej vlády?
Vari Sulíka. Pellegriniho, Kollára či dokonca Fica, lebo má po OĽaNO najširší počet mandátov? Azda takýto zlepenec sebcov, demagogických populistov a nesebakritických manipulátorov by zachránilo teraz Slovensko?
Nie je potom lepšie nechať dovládnuť terajšiu garnitúru do riadnych volieb? A len tak bez nevyhnutnej zodpovednosti účelovo prepriahať v divokej rieke blížiaceho sa brehu „udýchané kone“?
Kým odznie ďalší text blogu, tak uvediem na zamyslenie citát z mojej poslednej knihy Vedieť odísť: „Odolať pokušeniu je sila, ale vzoprieť sa proti násiliu ešte väčšia. Preto sa učme nielen z mravnosti, ale aj zo zla. Obávajme sa vlastnej slabosti viac než zloby iných“.
V rovnako vážnej situácii sa ocitol nový štát a ohrozená bola samotná demokracia než dnes už v novembri 1993. Ako ju vtedy riešil aj principiálne konal prezident Kováč, a čo sa potom dramatické odohralo vo vnútri Bratislavského hradu (jeho sídla), poznám presne, osobne a zainteresovane.
Hoci prezident už v prvé dni úradovania vetoval návrh na vymenovanie Ivana Lexu za riaditeľa SIS, napriek tomu premiér začiatkom novembra 1993 zopakoval zámer zlomiť autonómnosť prezidenta. Dobre vedel, aký vyhrotený postoj má prezident voči navrhovanému Lexovi za člena vlády. Kováč už predtým vyhlásil, že sa radšej vzdá postavenia hlavy štátu, ako by mal vymenovať túto osobu do akejkoľvek významnej štátnej funkcie.
Táto nátlaková provokácia sa stala po odstúpení ministra hospodárstva Černáka, ktorý šéfoval vládnej Slovenskej národnej strane. Podľa Ústavy SR malo ísť len o formálny akt výmeny šéfa rezortu, ktorú mal odobriť prezident. Premiér však chcel konfrontačne a neprijateľne zatlačiť na Kováča, keď bežnú prax zneužil na akt s návrhom na „novú vládu“.
Aj s ultimátom: Buď hlava štátu schváli všetkých navrhovaných členov kabinetu (vrátane Lexu), alebo žiadna vláda nebude. Ale potom by prepukla veľmi vážna vládna kríza s nedohľadnými vnútro - aj zahraničnopolitickými dôsledkami, za ktoré mal byť zodpovedný výlučne Michal Kováč. Konšpiratívny Mečiar vykonštruoval drámu, keď chcel dosadiť svojho obľúbenca ako capa za záhradníka – správcu vtedy ešte bohatého eráru.
Jeho ultimatívny hókus-pókus vyvolal na hradnej porade veľa protirečivých názorov a polemík. Rokovali sme dlhé hodiny, ale na ničom sa nedohodli. Prezident sa ocitol pod obrovským psychickým tlakom a pred zlomovým rozhodnutím. Premiér ho zovrel do klieští, lebo práve on mal zodpovedať za nepredvídateľnú krízu, ktorú mu zosnoval mocný konšpirátor.
Kauza s Lexom nastala v piatok poobede práve pred odletom Michala Kováča do Bruselu na rokovania s predstaviteľmi Severoatlantickej aliancie (NATO) o vstupe Slovenska do tohto zoskupenia. Sedeli sme do neskorej noci, až napokon sa prezident správne rozhodol, že vládny nátlak vo veci novej vlády bude riešiť až po prílete zo zahraničia domov.
Získal tým čas, ktorý znervóznil premiéra, ktorý očakával jeho rýchlu kapituláciu. Ale aj myseľ prezidenta a temer celej časti jeho najbližšej suity spútalo neopakovateľné rozhodnutie, či má v politike zvíťaziť morálny princíp alebo racionálny ústup pred ultimatívnym násilím.
V nedeľu poobede pred Kováčovým večerným príletom z Bruselu som strčil pod prah vchodu do jeho domu štvorstránkovú analýzu s argumentmi, prečo by nemal vymenovať vládny kabinet s Ivanom Lexom. Do rúk ochrankárov som ju nechcel dať, lebo by si ju zrejme Mečiar prečítal skôr než adresát.
Ako jeden z argumentov som uviedol, že predseda vlády ho chce okrem iného pokoriť, aby v politickom a občianskom spektre stratil tvár. Ukázal by sa tak pred verejnosťou, že nekoná samostatne a nadstranícky, ale že je iba bábkou premiéra – predsedu HZDS. V analýze som tiež odcitoval Mečiara, ktorý deň predtým (v sobotu) pred novinármi posmešne a sebavedomo vyhlásil: „Myslíte si, že vo februári 1948 chcel prezident Beneš prijať návrh Gottwalda na abdikáciu jeho celej vlády a vymenovanie novej?“
Paralela Beneš – Kováč ukázala aroganciu premiéra a poriadne nasrdila prezidenta. Najmä ho varovala, do akej pozície lokaja sa ho snaží vmanévrovať mocichtivý šéf kabinetu. Aj tento citát bol varovným impulzom na zamietnutie návrhu vlády „en bloc“ s Ivanom Lexom.
Po prílete prezidenta z Bruselu netrpezlivý a znervóznený premiér v pondelok večer prifrčal na Hrad, aby rokoval s prezidentom zoči-voči o svojom ultimáte. Sprevádzal ho Mečiarov dôverník Roman Zelenay, ktorého premiér neúspešne pretláčal za kancelára do Kováčovej administratívy. Vtedy ešte nemohol nikto tušiť, že sú to Romanove posledné chvíle života.
Cestou do Prahy jeho auto nešťastne narazilo do stojaceho kamiónu. Stalo sa to práve na slovensko-moravskej hranici, na ktorej on pred rokom symbolicky zakreslil kriedou budúcu hraničnú čiaru medzi Českom a Slovenskom.
Keď si Mečiar nevedel vynútiť Kováčov súhlas s vládou aj s Lexom ako jej členom, tak naňho ako na bývalého podpredsedu HZDS apeloval blížiacimi sa voľbami, že strana má prázdnu kasu a potrebuje ho ako ministra privatizácie, aby ju „finančne podporil“.
Túto nehoráznosť predsedu vlády mi zopakoval prezident na druhý deň tvrdšou vetou: „Pán Sitko, vari by som mohol po výroku premiéra schváliť Lexu za ministra, aby pre HZDS nakradol?“
Prestrelka najvyšších ústavných činiteľov však pokračovala aj v médiách. Predseda vlády v televíznom Press klube klamal, že mu prezident pôvodne prisľúbil, že prijme jeho návrh aj s Lexom ako ministrom privatizácie. Kováč vzápätí v médiách dôrazne vyhlásil, že ide o zjavnú lož.
Následne prišla na Hrad vláde poplatná Slovenská televízia, aby hlavu štátu pritlačila k „múru“ a vyostrila kritickú situáciu. Prezident si však zachoval pokoj a rozvahu, nedal sa otázkami redaktora zmiasť a vyprovokovať. Odpovedal štátnicky a zodpovedne:
„Verím, že koalícia pochopí môj postup a bude schopná predložiť mi nový návrh. Veď osud Slovenska nemožno spájať s vymenovaním alebo nevymenovaním jedného člena vlády. Za mimoriadne dôležité považujem dodržanie ústavných princípov. Je to v záujme stability štátu. Jeho dôveryhodnosť sa vo svete zvyšuje vtedy, keď všetky ústavné orgány a ich predstavitelia rešpektujú v súlade s ústavou a zákonmi deľbu moci, pričom vzájomne úzko spolupracujú.“
Ešte spor s ultimatívnym návrhom premiéra v médiách neutíchol a impulzívny Mečiar už vyvolal ďalší incident. Keď nová vláda, v ktorej však nebol Ivan Lexa, skladala ústavný sľub, znova lživo osočil hlavu štátu: „Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, ak môžeme rátať s vašou podporou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude platiť aj v deň druhý...“
Ešte ani nedokončil svoje klamstvo, keď diváci na obrazovkách videli ako predseda parlamentu Ivan Gašparovič neprotokolárne potiahol Michala Kováča za rukáv. Zabránil tak jeho okamžitej reakcii, ktorá by naisto vyvolala ďalší politický škandál. Mal však radšej potiahnuť za jazyk svojho straníckeho šéfa, aby neklamal a nesprával sa ako chuligán.
(Dokončenie blogu už čoskoro.)
