AK by predvolebné prieskumy preferencií nevykazovali DEMOKRATOM dlhodobo pod tri percentá, tak by výsledok volieb vyzeral trocha inak. V prípade, že by sa niektorí voliči neobávali, že pri voľbe Hamrana, Naďa či Hegera ich hlas prepadne, tak by potom zrejme nevolili víťaznú PS, ale Demokratov.
Potom by Demokrati ľahko prekročili hranicu 5-tich percent, minimálne by dosiahli osem percent voličských hlasov a zisk jedného mandátu do Europarlamentu. Napokon je veľký rozdiel pre reálny výsledok volieb, ak hosťujúceho lídra na kandidátke volieb Ľudovíta Ódora zvolí temer 300 tisíc voličov a lídra Demokratov Naďa len vyše 31 tisíc hlasov.
Navyše strana bez zisku mandátu do EP mala aj inú nevýhodu. nemala (okrem dlhov) peniaze ani na primerane nevyhnutnú predvolebnú kampaň. Nežičlivo sa k nej správali aj médiá, keď novozaloženej strane s mnohými skúsenými demokratickými politikmi z bývalej vládnej strane (OĽaNO) umožnili minimum priestoru pre propagáciu v eurovoľbách. Týchto aAngažujúcich sa politikov „naplno“ za demokratické hodnoty nášho života a právneho štátu. Preto šlo aj zo strany médií o chybný a nešťastný prístup nielen pre samotnú stranu, ale aj pre Slovensko.
Pre mňa osobne má a bude mať inú dôveru politická zrelosť, presvedčivá argumentácia a doterajšia politika Naďa, Hamrana a Hegera, ako tých demokratov, ktorých obraz neraz v praxi ukázali netolerantní a sebeckí Šimečka, Majerský a Sulík. Prví dvaja dlho koketovali s dlhoročným spojencom a spolupáchateľom Fica o povolebnej spolupráci v koalícii s ním. Tretí z nich podrazil i priviedol k zániku tri demokratické vlády Radičovej, Matoviča a Hegera. Aj táto trojica dopomohli oživiť autokratickú moc už politicky odpísaného Róberta Veľkého.
Tri strany týchto lídrov si napríklad z dôvodu účelového egoizmu a krátkozrakej naivity (či hlúposti?) prisvojili protivládne protesty rozhorčených občanov s vývojom v krajine. Tí sa vedeli spájiť proti nástupu autokratickej moci vlády Fica IV., bez zreteľa na svoje politické, náboženské i ideologické rozdiely či predsudky. Ale traja vraj hlavní odporcovia proti jeho mocenským ambíciám to nedocenili a nechceli. Odmietli vpustiť na rečnícku tribúnu kohokoľvek, kto bol členom protikorupčnej demokratickej strany OĽaNO. Napríklad dokonca ani tribúna Nežnej revolúcie Jána Budaja už za Demokratov.
Ich politickú nezrelosť a stranícky egoizmus nepriamo dosvedčila autorovi blogu aj pani prezidentka Čaputová. Keď v rozhovore Zuzany Kovačič Hanzelovej „Kvalita politiky závisí od kvality politika“ (SME 14. – 16.6.) na otázku redaktorky, s ktorým premiérom okrem Ľudovíta Ódora sa jej ešte dobre spolupracovalo, odpovedala:
„Bolo to náročné, pretože to obdobie bolo veľmi ťažké. Dobrý konštruktívny kontakt som mala s pánom Hegerom (vláda OĽaNO – pozn. J.S.). Ale aj tých prvých mesiacov s Petrom Pellegrinim vo funkcii premiéra, ktoré boli veľmi špecifické, spolupráca bola dobrá a konštruktívna. Ale z hľadiska hodnôt alebo videnia sveta, tak s pánom Hegerom.“
V tomto rozhovore na celkom inú otázku redaktorky odpovedala pani prezidentka takto:
„... náročné časy ma sprevádzali celých päť rokov. Striedala sa jedna kríza za druhou a navyše to boli všetko krízy, ktoré sme nepoznali. Či to bola pandémia, vojna na Ukrajine, v našom bezprostrednom susedstve, na to nadväzujúca energetická kríza , alebo neistota a inflácia. Áno poznali sme infláciu aj predtým, ale táto bola rekordná od pádu totality. Do toho silný vplyv sociálnych sieti a silná nenávisť v spoločnosti až po atentát na premiéra vlády...“
Túto smršť negatív a kríz, čo musela znášať, riešiť a denne prekonávať pani prezidentka sa však ešte tvrdšie a dusivejšie týkalo vlád Matoviča a potom Hegera. Veď práve výkonná moc (vláda) zodpovedá v zmysle ústavy za riešenie stavu kríz a hlava štátu je v tom jej len nápomocná.
Lenže kritický krízový stav krajiny, práve jeho objektívne príčiny vzniku však médiá, opozícia a vládna SaS totálne ignorovali. Akékoľvek riešenie oboch vlád OĽaNO vždy len bezhlavo kritizovali. Potom sa nečudujme, že Ficova moc IV. rýchlo ožila a smeruje výlučne s celým Smerom k totalite a bezprávnemu korupčnému štátu – menom Slovensko.
Strana Hlas a jeho siedmi ministri vo vláde a iní spojenci Smeru v parlamente výdatne asistujú nášmu mágovi moci a vykonávajú preňho špinavú prácu hromadných personálnych „čistiek“ v štátnom aparáte a demoláciu etických či právnych hodnôt demokracie a skutočnej občianskej slobody.
To však nezostane bez dôsledkov a následkov. Našu izoláciu v zahraničí naznačuje aj priebeh sobotňajšej inaugurácie nového prezidenta SR. Jej hlavnými hosťami majú byť „demokrati z Čiech“ Miloš Zeman a slovenskými súdmi usvedčený spolupracovník ŠtB, expremiér Babiš. Ale nepríde k nám ani jediný prezident, ani zo susedných krajín. Na inauguráciu prezidenta Kováča však prišlo do Bratislavy šesť prezidentov. A keď končil vo funkcii sa s ním prišlo rozlúčiť do Levoče až dvanásť hláv štátu nielen susedných krajín. Rovnako aj na inauguráciu prezidenta Rudolfa Schustra pricestovali k nám šiesti prezidenti.
(Dokončenie v budúcom blogu.)
