(Dokončenie blogu)
Po predčasných voľbách sa ako zázrakom znova vynoril z politického záhrobia prízrak klamstva, korupcie a bezprávia, „náš“ v každom nečase populárny štvornásobný premiér nenávisti a polarizácie. V jeho prípade Ide o opakujúci sa „fenomén“ veľkej zloby a nepoučenia sa občanov, kto a čo ohrozuje základy slušnej občianskej spoločnosti u nás, jej demokratický systém moci aj samotné atribúty právneho štátu.
On drzo a provokatívne oznámil , že vraj z politiky (teda z postu premiéra) nemieni nikam odísť, na žiadnu inú funkciu. Takže mieni byť pre demokratický vývoj Slovenska dlhotrvajúcou vážnou hrozbou. Tieto slová hneď potvrdil jemu príslovečným radikalizmom, aroganciou, divoko rýchlou a nevídanou bezohľadnosťou v legislatíve a parlamente.
Čím sa len sám usvedčil, akými po voľbách deštruktívne osvedčenými prostriedkami chce nám teraz vládnuť. Keď najmä opäť povolal „do služby a zbrane“ mnohých mu verných korupčníkov. Ich výber zrealizoval hlavne a práve z tých kandidátov, ktorí už v strachu čakali pred bránou väznice v Leopoldove.
Lepší výber by zrejme neuskutočnil, ani vtedy, ak by pre svoj mocenský tím vyberal budúcich spolupáchateľov za bránou väzenskou. On však musel zaveliť bez vlastnej alternatívy a možnosti do tohto „existenčného boja“ (do služby vo vláde či v inej výkonnej a výnosnej moci), predovšetkým za SLOBODU obvinených. obžalovaných a dve desiatky už odsúdených a žalárovaných kriminálnikov.
Práve pre slobodu tých. čo sú vraj všetci do nohy bez viny, lebo údajne boli „politickými obeťami“ vraj zneužitia protikorupčných justičných praktík predchádzajúceho režimu. V skutočnosti však ide aj o prejav najväčšieho klamstva, arogancie a zneužitia sily. pričom tiež rovnako zúfalstva i slabosti víťazov volieb v novodobej slobodnej histórii krajiny.
Ešte predtým, kým odcitujem z rozhovoru redaktorky SME s expremiérom Ľudovítom Ódorom zopár vecných a významných otázok i odpovedí, zopakujem jeho slová z už zverejneného citátu v prvej časti blogu. Keď na otázku:
Máte pocit, že zrušenie špeciálnej prokuratúry je už ohrozením právneho štátu a demokracie? Odpovedal:
„Určite áno, v zásade som celkom presvedčený, že to bol hlavný zámer. Beriem, že toto je pre nich priorita číslo jeden. Všetko ostatné je spojené s prezidentskou kampaňou.“
(Ďalšie otázky redaktorky)
Nebude táto situácia, oklieštenie právneho štátu, ekonomika, druhý pilier, možno aj celková atmosféra v krajine a aj spôsob, akým komunikujú niektorí členovia tejto vlády a hovoria o poslancoch, že sú to potkany, jedným z ďalších dôvodov, prečo mladí budú odchádzať do zahraničia a nebudú sa vracať?
„Áno, ja som aj trošku varoval, že po voľbách sa môžeme ocitnúť v banánovej republike práve pre ten slovník, aj pre spôsob, ako sa vedie politický boj na Slovensku. Vidíme, že tie maniere tam zostali a pomaly čím viac nevzdelaný človek, tým väčšie šance má na nejaké verejné funkcie. A to by tak nemalo byť, lebo to je aj ukážka pre mladú generáciu, že vzdelanie nič neznamená. Stačí mať kamarátov, byť okresný predseda nejakej politickej strany alebo syn a už môže mať nejakú funkciu.“
Javí sa, že celá západná Európa má vážny problém s úrovňou demokracie. Je to zlyhanie elít? Alebo sme sociálne zabudli na nejakú skupinu ľudí, ktorá je teraz nahnevaná?
„Vidím tam tri veci. Pretlak informácií. Sociálne siete umožnili stratiť sa veľkej časti populácie, medzi informáciami nevedia vyhodnocovať. Nemáme mediálnu gramotnosť, kritické myslenie, tak veľmi ľahko propaganda alebo dezinformácie ovplyvňujú ľudí. Druhá vec sú krízy, lebo za posledných 20 rokov, sme mali pomerne veľa vážnych kríz a to aj unaví. Ľudia potom hľadajú veľkých lídrov, ktorí ich vyvedú z krízy, už zajtra to všetko vyriešia a takáto rétorika je veľmi atraktívna pre množstvo ľudí. A tretí pomerne vážny trend je strata strednej triedy, akoby aj vlády na Slovensku, ale aj v mnohých iných krajinách populizmus a kampaň spôsobili, že dosť veľa vecí ušlo Európe v tom 21. storočí. Keď stratíme strednú triedu v demokracii, tak potom nastane triedny boj, ako voľakedy, že ty si bohatý, ja som chudobný, ty si vzdelaný a ja som robotník. To už potom vidíme svet tak polarizovane a musíme budovať silnú strednú triedu, lebo bez toho nebudeme mať ani pozitívny vzťah k vzdelávaniu. V top 20 hodnotách Slovenska nie je vzdelanie. Od toho už je len jeden fakt smutnejší – že v náchylnosti na dezinformácie sme za Nigériou.“
Jedna z veľkých tém, ktorá súvisí trošku aj s talentom, ale v podstate úplne s každou témou, je to, že na Slovensku máme veľmi nízku dôveru vzájomne. Sme jedni z najhorších v Európskej únii. Prečo sme v bode, že máme čísla ako krajina pred občianskou vojnou?
„Kým sme mali aspoň jeden cieľ, na ktorom sme sa vedeli zhodnúť, tak krajina dokázala ísť výrazne dopredu. Teraz sme v bode, že hľadáme len veci, ktoré nás pomaly rozdeľujú. Ešte takto pokračovať jedno volebné obdobie, a už budeme hovoriť, že Vianoce, to je aký sviatok, to prišlo neviem odkiaľ. A už nebude ani téma, ktorá nás bude spájať a to je veľmi nebezpečné. A to je presne situácia, akoby sme boli pred občianskou vojnou. Ale to je len o tom, že si nevážime demokratické princípy a stále máme rétoriku, že víťaz berie všetko a ten sa snaží rozdeľovať a panovať. Nemáme lídrov, ktorí by spájali krajinu na základe nejakej dlhodobej vízie a nehľadeli len na svoje lajky, momentálne preferencie a popularitu, ale skúsili to aj za cenu toho, že možno utrpí ich popularita, a na tom krátkodobom horizonte priniesť niečo väčšie dlhodobo.“
Skúste poradiť politikom. Keď ste predseda vlády, tak vám veľa ľudí prikyvuje a čaká, čo vy poviete. Máte pomerne veľký servis, ako si v tom udržať dávku kritického myslenia a toho, že človek príliš neuverí sám sebe a nenechá sa ovládať tou mocou, ako si to zachovať?
„Neviem, bol som tam krátko, takže možno po tých šiestich mesiacoch by som už aj ja bol autokrat, ktorý len rozkazuje. Mne to prekážalo od začiatku, sme si aj na tričká dali, že ako si želáte pán premiér, lebo najviac ma vytáčalo, že ľudia nehovorili svoj názor. Ja som chcel, aby ľudia hovorili. Ale každý potrebuje disciplinujúci prvok a ten disciplinujúci prvok je dosť často taká dlhodobá vízia, že čo chcem dosiahnuť s krajinou na dlhšom horizonte a každý deň si dávať otázky, čo som dnes urobil pre to, aby som naozaj túto krajinu priviedol bližšie k jednotlivým cieľom?“
Čiže kľúčové ukazovatele výkonnosti, akoby sám pre seba?
„Áno. Ja som to používal aj v predchádzajúcej robote. Vedel som, aké sú dôležité trendy: umelá inteligencia, klimatické zmeny, starnutie populácie. A každý týždeň som si dával otázku: čo som robil vnútri organizácie, aby som našu organizáciu lepšie pripravil na tieto tri výzvy? A to veľmi pomáha. Lebo môžeme klamať voličom, niektorí to robia aj dosť často, ale sám sebe človek neoklame, naozaj chce vidieť nejaký progres. Takže toto je pre mňa disciplinujúci prvok, mať nejaký konzistentný plán v hlave, že čo človek chce urobiť, či už vo firme, s krajinou, alebo už len ako novinárka.“
