Vážená pani Čaputová,
ako 88 ročný dôchodca, bývalý poradca prezidenta Kováča, bývalý novinár, ktorý sa už od roku 1968 angažoval za demokratický vývoj v štáte, diskriminovaný komunistami (20 rokov so zákazom čokoľvek publikovať) a vyšetrovaný za tento názor ŠtB, ktorému prezident Schuster udelil v roku 2000 za celoživotnú publicistickú činnosť Pribinov kríž III. triedy, si Vás dovolím úctivo požiadať, aby ste znova kandidovali na funkciu hlavy štátu.
Prepáčte mi moju opovážlivosť, keď hneď na úvod tejto osobnej žiadosti o „Milosť pre Slovensko“ neúctivo zdôrazním, že v súčasnej kritickej situácii krajiny a jej dnes krízového deja a vývoja je to Vaša morálna a temer „neformálna ústavná povinnosť“, kandidovať znova. A preto Vás prosím, bez zreteľa na Vaše osobné rodinné či iné dôvody neoznámte demokratickej verejnosti, že nebudete už kandidovať.
Ospravedlňujem sa Vám za takýto nevhodný spôsob nátlaku do Vášho rodinného života. Ale ako zodpovedný občan s bohatými skúsenosťami, s výhrami i prehrami v živote, mi prepáčte takto Vám adresovaný verejný list. Ospravedlňte mi aj to, že v tejto občianskej prosbe na Vás, zámerne rozvediem neporovnateľne ťažšie postavenie prezidenta Kováča, ktorý znova kandidoval už v priamej voľbe hlavy štátu, v porovnaní s tým, aké máte teraz Vy, pani prezidentka. V tom budem konkrétny aj osobný.
Keď som nastúpil u Michala Kováča ako jeho iba tretí pracovník, mohol som v prvé dva týždne úradovať iba na dvore Hradu, kde sme vtedy sídlili. Aj tam mi chýbal stôl a stolička. Cez ochranku sa už kopili požiadavky najmä od zahraničných novinárov, aby som ich informoval o novom prezidentovi a novovzniknutom štáte na mape svete. Ale dohodnúť si so mnou stretnutie mnohí nemohli. Zrejme sa ešte s podobným Kocúrkovom v inej civilizovanej krajine nestretli.
Profesijne som sa veľmi hanbil, že som sa ocitol v role nedostupného a mlčiaceho hovorcu. Lenže na jeho praktický výkon mi chýbala kancelária, telefón, písací stroja a fax (mobily ešte neboli). A zhovárať sa s nimi postojačky na nádvorí Hradu som považoval za veľmi nedôstojné. Totálne zlyhal servis vlády a parlamentu ako správcu Hradu tohto dočasného nášho pracoviska. Vari sa nevedelo, že Slovenská republika bude mať aj prezidenta? Azda on nepotreboval primerané sídlo, vybavené ako-tak technicky či materiálne pre seba a svoj personál? Vari až dva mesiace po vzniku nového štátu mali postačiť len holé steny starobylých múrov? Už na úvod tak schytal prezident od Mečiara reálnu facku.
Nie záujmy tvorby, ale mečiarovci a antimečiarovci
V rámci konkretizácie a na ilustráciu uvediem z tej doby príklad, aké vtedy musel Michal Kováč hneď na úvod riešiť navonok „vážne“, ale v skutočnosti malicherné a banálne „problémy“.
Na návštevu k prezidentovi sa v júni 1993 ohlásili spisovatelia. Za socializmu takzvané „svedomie národa“ , pretože vtedy mali značný aj politický vplyv, a tým i dosah na verejnú mienku. Preto ich režim protežoval, korumpoval alebo prenasledoval. Ešte aj po vzniku samostatného štátu mal ich hlas v politike a spoločnosti zotrvačný význam.
Práve literáti mali byť u prezidenta hosťami najmilšími, ak by súčasne o návštevu nepožiadali dve spolu nekorešpondujúce, znepriatelené skupiny – Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Prezidentovi bolo ťažké rozhodnúť, ktorých profesijných zástupcov vtedy vplyvných organizácií prijať ako prvých.
So vznikom štátu totiž vznikli medzi nimi malicherné spory, ale tiež veľká nevraživosť a nepriateľstvo. Táto intolerancia vypukla však medzi celou inteligenciou a rozdelila ju na mečiarovcov a antimečiarovcov. Preto som šéfa upozornil: „Pán prezident, musíte obe delegácie prijať spolu, inak budú problémy ...“
Najskôr som sa skontaktoval s predsedom Spolku slovenských spisovateľov, bardom literatúry Lacom Ťažkým, aby som dohodol termín prijatia. Keď počul o spoločnej návšteve s konkurenčnou Asociáciou, akoby ho napadol osí roj: „Prosím, zober na vedomie, že s nimi nikde nepôjdeme...“ Márne bolo moje prehováranie. Neskôr sa však za svoj postoj hanbil.
Nepomohol ani argument, že prezident nemôže dať prednosť ani Spolku, ani opačnej skupine, lebo pri svojej nestrannosti a nadstraníckosti má povinnosť všetkých občanov názorovo a politicky zbližovať, nie rozdeľovať.
Obe skupiny spoločnú misiu rezolútne odmietli. Tento prihlúply spor sa napokon vyriešil jednoducho. V Klube spisovateľov som obedoval s riaditeľom Literárneho fondu Ladislavom Serdahélym a spýtal som sa ho: „Lacko, tvojmu fondu patrí zámok v Budmericiach, však? Čo keby si sa stal na pár hodín hostiteľom oboch skupín rozvadených spisovateľov aj prezidenta Kováča?“ Odpovedal bezprostredne: „Hoci neviem, prečo o to žiadaš, ale bude mi cťou privítať pána prezidenta a pozvať tam na stretnutie i zástupcov oboch organizácií.“
Následné stretnutie Michala Kováča so znepriatelenými a rozdelenými spisovateľmi v Budmericiach bolo nanajvýš dramatické. A to aj z hľadiska posúdenia charakteru účastníkov, ich jednostranných záujmov a netolerantných postojov. Hneď na úvod prezident v príhovore zdôraznil: „Osobná identita každého z vás je pre mňa vzácna, ale rozmanitosť názorov nevylučuje vzájomné rešpektovanie sa, tolerantnosť aj schopnosť vypočuť si názor druhého...“
Sám toto odporúčanie demonštroval príkladne. Najmä vtedy, keď medzi jednotlivými subjektmi hrozila tvrdá konfrontácia. Síce sa iskrilo, ale požiar našťastie neprepukol. Jedna aj druhá strana sa obviňovali zo zámerného šírenia lží o Slovensku. Jedni seba označovali za „slovenských“ a tých druhých za „protislovenských“. Navzájom tak vyvolávali o partnerovi obraz nepriateľa nového štátu. Vtipný bol predseda Asociácie, básnik Ján Buzássy, ktorý nečakane vstal a nahlas oslovil Michala Kováča: „Pán prezident, dovolím si poznamenať, že prítomní spolustolovníci sú okrem iného spisovatelia, ktorí i píšu a vydávajú knihy.“
V denníku Práca potom redaktor Emil Borčin o tomto stretnutí napísal: „Prezidentovi Kováčovi sa tuším podaril husársky kúsok. Aspoň na pár hodín dostal pod jednu strechu zoskupenia slovenských spisovateľov, rozvadených od zjazdu bývalého zväzu v decembri 1992. Prezidenta mrzelo najviac rozštiepenie spisovateľskej obce, ktorá sa už nezdružuje na estetických či tvorivých prístupoch, ale nenávidí na báze politickej!“
Mečiar si uvedomil, že bez kapitálu ťažko vládnuť
Po novembri 1993, keď prezident odmietol vymenovať Ivana Lexu za ministra privatizácia, za capa v záhrade na rozkrádanie štátneho majetku, sa vzťahy premiéra s prezidentom vyhrocovali čoraz viac. Mečiar hneď po svojej druhej defenestrácii z funkcie premiéra zistil, že politická moc bez hospodárskej sily je iba pevnosťou z hliny.
Túto nevyhnutnosť pre každé autokratické vládnutie však pochopil dôsledne a brutálne. A tak vytvoril Fond národného majetku na rozkrádanie a vyrabovanie krajiny. Ten potom prežil bez zmien vyše dvadsať rokov, až pokým bolo čo kradnúť.
Práve Fond v rozpore s ústavou slúžil na právne ošetrenie nehoráznych zlodejstiev, v rámci ktorých sa netransparentne, komisionálne a beztrestne rozdával (podľa utajených pokynov vlády) spoločný majetok dnešným oligarchom.
Aký bol a je však podstatný rozdiel medzi klamárom a uchvatiteľom moci Mečiarom kedysi a Ficom dnes? Teraz je však Ficov politický výtlak oveľa slabší, aký si vedel vytvoriť náš „Otec samostatnosti“. Pretože už sme členom EÚ aj NATO. Takže už bez vystúpenia z týchto demokratických európskych štruktúr sa nedajú „robiť“ v štáte kadejaké uzurpátorské mocenské prešľapy a závažné štrukturálne zmeny na upevnenie nedemokratickej moci. Ako to bolo v časoch nezákonností Otca samostatnosti Slovenska a tiež všemocného Pána Váhu a Tatier.
Trojnásobný mocichtivý premiér nenechal počas vládnutia nič na náhodu. Vytvoril novú, rozsiahlu i drahú štruktúru nových krajov a okresov, do ktorých dosadil svojich sluhov. Každý kraj dostal do vienka aspoň jednu nefunkčnú vysokú školu, čo spôsobilo trvalý úpadok vysokých škôl u nás. Aj minister vnútra Krajči konal len podľa želania vodcu. Práve podľa jeho strihu sa pripravil nový zákon volieb do Národnej rady. Pre celé Slovensko len jeden volebný okrsok a pre každú volenú stranu lístok so 150 kandidátmi.
Nevďak Dzurindovej vlády
Na pána Kováča sa nedá nepozerať ako na politika a človeka, ktorý v kritických začiatkoch Slovenska konal správne, smelo a neústupne v záujme ochrany demokratického systému u nás. Bol to predovšetkým on, čo za svoje nekompromisné postoje musel v dezinformovanej spoločnosti znášať prejavy potupy, ujmy a príkoria. Ale na čo potom bývalé opozičné a následné vládne strany rýchlo zabudli.
Namiesto vďaky prejavili prezidentovi nevďak, keď ho nepodporili v priamej prezidentskej voľbe. Odopreli mu tak šancu, aby v normálnom ústavnom a právnom štáte preukázal, čo by vedel v prospech Slovenska a jeho občanov urobiť.
Odmietli mu tým možnosť získať ešte za života morálne zadosťučinenie. A tak po mnohoročných kampaniach lží a falošných obvinení nemohol v priamej prezidentskej voľbe uspieť bez jednoznačnej podpory vládnych strán ako ich spoločný kandidát. Preto z voľby prezidenta rýchlo odstúpil.
Veď po páde Mečiarovej vlády mala vtedajšia koalícia u občanov veľký kredit a dôveryhodnosť, ktorá by Kováčovi k zvoleniu pomohla. Myslím si, že nový premiér Dzurinda a jeho skupina sa obávali práve jeho autonómnosti, že totiž odmietne tancovať tak ako v prípade Mečiara podľa ich nôt.
P.S.: Ako píšem v blogu je v záujme zachovania demokratického vývoja SR, aby pani prezidentka znova kandidovala na svoju funkciu. Žiaľ, toto moje želanie, ktoré vyjadruje môj výsostne aktuálny, konkrétny a pani Čaputovú priamo nabádajúci článok takto konať, vykazuje už od zverejnenia znamenie technickej cenzúry. Inak by sa nemohlo stať, že pri kontrole informačných stĺpčekov zverejnených blogov som zistil, že sa vykazuje nižšie čítanie môjho blogu oproti reálnemu stavu. Výnimočne až o 50 čitateľov. A tiež oproti už pôvodne dosiahnutému konkrétnemu číslu čítania blogu sa tieto chybné čísla následne pohybujú ako na hojdačke - viac hore, ale zakaždým aj dolu. A výsledok tohto "hojdania" potom je, že za jeden a polhodiny od zverejnenia dosiahol článok iba 121 - krát čítaní a za presne rovnaký čas potom (tiež jeden a polhodiny) už podstatne nižší rast (v lepšom čase na čítanie) len o 95 - krát viacej (spolu 216 - krát).
Technickú cenzúru blogu potvrdilo aj nové číslo jeho čítania, keď dosiahlo celkovo len 640 - krát za takmer 12 hod. (čas 18. júna 18.30 hod.) od zverejnenia článku. Takže už v prvý deň zamrzol ako nejaký bezvýznamný "prepadák" nezáujmu čitateľov. .Prečo? Azda preto, že konkrétne rieši najnaliehavejšiu otázku minimálne týždňa a najmä našej budúcnosti? Veď na odpoveď pani prezidentky, či bude kandidovať na funkciu hlavy štátu opäť, nedočkavo čaká zrejme celá slovenská verejnosť! Vari nie?
Čo iné, ak nie technická cenzúra? Článok má čoraz rapídnejší pokles čítania . Za 12 hodín len 640 - krát (od zverejnenia) a za 32 hodín už iba 1 103 - krát. Pričom jeho aktuálnosť, význam a spoločenskú potrebu však prezentovalo dnes 19.6. v denníku SME (na tú istú tému ako bloger) až 5 článkov (dva na prvej stránke novín) od piatich významných autorov.
