Ruský už „doživotný prezident“ stupňuje svoje vyhrážky a ultimáta voči NATO a Západu v prípade prijatia Ukrajiny do jeho vojenského zoskupenia. Ultimatívne to uplatňoval aj teraz v rokovaniach s USA a NATO historickým či iným klamstvom a lživou propagandou. Kremeľ tvrdí, že ak by Ukrajina vstúpila do nášho obranného spoločenstva, tak by to vraj priamo ohrozilo samotnú bezpečnosť Ruska.
V ultimatívnych „nárokoch a požiadavkách“ voči NATO ide až tak ďaleko, že sa v podstate vyhráža eskaláciou už už aj tak vyhrotených vzťahov so Západom. V podstate hrozí návratom do čias „studenej vojny“ ešte pred vládou kremeľského reformátora Michaila Gorbačova.
Ak by západní spojenci v rokovaniach sklamali a Putinovmu nátlaku podľahli, potom by vážne ohrozili samostatne a slobodne konať už suverénne štáty bývalého východného bloku už členov NATO. Lebo tie by už samé nerozhodovali o významnej otázke vlastnej obrany pred napadnutím zvonka. Zakázalo by sa tak aj ukrajinskému ľudu slobodne rozhodovať o svojich životných záujmoch bezpečnosti podľa vlastného rozhodnutia.
Vládca Kremľa však zabúda na historické udalosti a následné zmeny vo svete, ktoré zrušili imperiálne chúťky bývalého Sovietskeho zväzu, platné ešte z čias cárskeho impéria. Aj tie, ktoré nadobudli obludné rozmery i nasledovali za (tiež po) dlhej vlády vraždiaceho „cára“ Stalina. Toho, čo v tridsiatych rokoch nechal guľometmi postrieľať a hladom zlikvidovať milióny Ukrajincov. Putin sa však z reality dejín nechce poučiť. Ale hlučne haraší a zastrašuje na hraniciach Ukrajiny vojenskou silou. Vyhráža sa tak temer celej Európe, straší ju a vydiera ultimatívnymi a pre krajiny NAT0 nesplniteľnými podmienkami
Imperiálne nároky Kremľa však pokračovali aj po smrti diktátora Stalina. Už za éry jeho nástupcu Leonida Brežneva. Práve tento predstaviteľ menšieho násilia zaútočil polmiliónovou armádou s dvoma tisíckami tankov, aby urobili „poriadok“ na potretie kontrarevolúcie a „záchranu socializmu“ na len formálne samostatné Československo. A potom moskviči náš vraj „stále samostatný“ štát 20 rokov okupovali.
Leonid Brežnev agresiu do spojeneckého Československa zdôvodňoval ohrozením „výdobytkov socializmu“ a údajnej „kontrarevolučnej hrozbe“ vo svojej vtedajšej veľríši. Už vtedy to boli smiešne dôvody na nočný vpád k nám, ukazujúce slabosť a zraniteľnosť socializmu priamo v krajine jeho vzniku.
Takže následne Brežnev pre všetky „samostatné gubernie“ ustanovil svoju „Doktrínu obmedzenej suverenity“. V skutočnosti si dovolil konať podľa vzorca o povojnovom rozdelení Európy na Západ a Východ veľmocami. Uzurpoval si tým v rozpore s medzinárodným právom nedefinovateľné „svoje právo“ vojensky udrieť v ktorejkoľvek neposlušnej krajine v Jalte „vykolíkovanom panstve“ hneď po skončení svetovej vojny.
Tento povojnový socialistický zlepenec bezprávia a triedneho násilia vznikol ako historický fakt a akýsi podarúnok vďaky osloboditeľom z Východu. A to dohodou v Jalte vtedajších ešte spojencov v boji proti ďalšiemu masovému vrahovi Hitlerovi. Do rekreačného miesta v Rusku odcestoval už vtedy vážne chorý, senilný americký prezident Roosevelt, aby sa dohodol s krutým samovládcom Stalinom o povojnovom rozdelení Európy na Západ a Východ.
Nespokojný a prezieravý Winston Churchill však nemal v rámci rokovaní o historickej Jaltskej dohode žiadne rozhodujúce slovo. Hral v ňom len druhé husle. Deliacou hranicou medzi Západom a Východom sa v Jalte dohodla a stanovila nemecká rieka Rýn.
Práve historická Jaltská dohoda a ďalší vývoj vo svete umožnili aj ruskú okupáciu našej krajiny, keď po nej vyhlásil Kremeľ doktrínu obmedzenej suverenity svojich povojnových vazalov. Pričom neváhal porušiť aj základné pravidlá a dohovory OSN, či iné ním prijaté medzinárodné zmluvy či záväzky.
To však, čo si dovolil okupáciou našej krajiny Brežnev, to si nedovolil po vojne voči rebelujúcej Titovej Juhoslávii ani Stalin. No napriek tomu ju vojensky nenapadol. Hoci celkom samostatná vnútorná a zahraničná politika tejto krajiny bola neprijateľným a desaťročia neodstráneným tŕňom v oku Kremľa.
Práve chorobne ctibažný a mocou skorumpovaný Vladimír Putin by chcel dnes oprášiť Brežnevovu doktrínu „obmedzenej suverenity“. Nielen pre už slobodnú Ukrajinu, ale aj pre všetky kedysi vazalské, po roku 1989 „samostatné“ štáty impéria bývalého Sovietskeho zväzu.
Chcel by si tak ultimatívne vynútiť od spojencov zásadnú vec, či môžu, alebo nesmú mať dnes slobodné a samostatné krajiny na svojom území spojenecké vojská na ochranu pred potenciálnym nebezpečím napadnutia znova rozpínavým Ruskom Podľa neho by sa o tom už nemalo rozhodovať v Bratislave, Prahe, Varšave či v ďalších metropolách samostatných slobodných krajín, ale výlučne v Moskve.
K tejto téme napísal Matúš Krčmárik výborný analytický článok „Rusi si vyrobili mýtus o zrade (SME 11.1.2022), v ktorom cituje aj významných zahraničných expertov na súčasnú zahranično - mocenskú politiku Ruska. Z ich citátov si dovolím bez vedomia autora odcitovať zopár častí:
„V Putinovom výklade udalostí Rusko nestratilo svoje bývalé postavenie pre kolaps Sovietskeho zväzu, ale preto, že ho Západ podviedol.“
Lenže dohodu neporušilo NATO, ale Rusko z roku 1994. V nej sa zaviazalo Ukrajine, že ak sa vzdá 1 900 jadrových zbraní, ktoré boli na jeho území rozmiestené už predtým, tak potom Rusi zaručia územnú celistvosť krajiny. Čo však napadnutím Krymu a jeho anexiou porušili.
Ďalší expert odborník na politiku Moskvy pripomenul nedávne vyjadrenie ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova, podľa ktorého: „ ... je NATO čisto geopolitický projekt cieľom obsadiť územia, ktoré zostali po konci Varšavskej dohody a Sovietskeho zväzu bez majiteľa.“ (Vari Moskva bola majiteľom niekdajšieho Československa? Aj pre našich Rusofilov by to mala byť silná facka od bývalého nášho okupanta – pozn. J.S.)
„Lavrovove slová odhaľujú, že Kremeľ považuje 40 miliónov Ukrajincov a ďalších sto miliónov Európanov od Estónska po Bulharsko len za majetok jednej či druhej mocnosti.“
Už prezident Eduard Beneš sa veľmi zmýlil v predstave, že Československo môže byť akýmsi vhodným mostom medzi Východom a a Západom. Preto podpísal ešte v roku 1943 s Rusmi dohodu o spolupráci a priateľstve. Vtedy ešte nemohol vedieť, že táto zmluva má byť s nimi „na večné časy“. Ani to, že po moste tohto priateľstva k nám v pokojnej noci 21.augusta 1968 prifrčalo a vpadlo až 2 – tisíc tankov.
Preto občania Slovenska by sa mali natrvalo rozhodnúť, kde patria, či chcú byť a žiť s krajinami Západu alebo Východu. Mali by to sami vedieť, čo chcú a podľa toho sa aj správať. Trebárs si to zistiť v referende, ktoré by tentoraz malo svoj zmysel.
A tí z nich, ktorých by po voľbe bolo menej, mali by prestať rozkladať náš štát a mlčky sa podvoliť väčšine. Prípadne sa presťahovať na tú geopolitickú a životom lepšiu stranu, kam ich tiahne ich ubolené a nespokojné srdce. Myslím si, že by to bol konečne pre nás všetkých skutočne demokratický a osožný prístup aj postup.
P.S." Nesúlad a rôznu veľkosť písma textu som nezavinil ja. Nemal som to žiaľ možnosť po prenose z kľúča odstrániť. Autor
Ďalšia P.S (čas 15.1. 9.33 h.) : Hoci ide o nanajvýš aktuálny, vecný a z hľadiska súčasného diania a kritického vývoja vo svete aj významný komentár, za včera mal len v podstate skromných skoro tisíc čítaní. Ale dnes doobeda ani desatinu z celkového počtu 1 038 - krát. Čo dosvedčuje skutočnosť, že nie je už v "osmičke" Najčítanejšie a na 8. mieste je článok pána A.Kovalčíka, ktorý má len 82 - krát čítaní.
(Čas 17.1. - 16.20.h.): Azda je bežný jav, že článok, v ktorom témou sú prepojené závažné otázky vnútornej a zahraničnej politiky Slovenska, stratil práve v dnešnom vrchole napätia (u nás a vo svete) u čitateľov aktuálnosť? Hneď na druhý deň po polnoci od zverejnenia? Potvrdzuje to však skutočnosť, že v prvý deň od publikovania mal čítanosť už spomenutých temer tisíc -krát a teraz za ďalšie necelé tri dni mal spolu len o niečo vyššie číslo - asi stopäťdesiat - krát pozretí. Teda za celý čas dosiahol (celkovo) len 1 154 - krát čítaní, čo je obdivuhodná vec na hlbšie zamyslenie.
