V oných novembrových dňoch, keď nám nečakane spadla do lona SLOBODA, dostal som najkrajší dar života. Následná občianska aktivita, solidarita, angažovanosť a optimizmus vytryskli z temnôt na povrch, takže sme sa konečne cítili ako ľudia bez okov. Keďže iba človek oslobodený od útlaku a pretvárky má blízko k mravnosti, mysleli sme si o sebe, že sme už morálnejší a lepší než desaťročia predtým. A tak sme aj v prvé dni slobody konali. V prospech všeobecného dobra a nádejnej prosperity.
Lenže každý z nás nesie v sebe minulosť, každý myslí a koná podľa svojich vedomostí, skúseností, mravnosti, záujmov a možností. Ale verejnosť, ohúrená ľahkým víťazstvom nad porobou aj s osobitou predstavou o slobode a morálke, sa v očakávaniach veľmi zmýlila a sklamala. A následne zatrpkla, znova upadla do apatie, rýchlo sa vrátila k starým zvykom, mravom a neporiadkom. V rodiacej sa novej, nádejne očakávanej dobe sa znova zahniezdili staré praktiky vládnutia - nespravodlivosť a zbojstvo!
Keď sa po Novembri ´89 znenazdajky vetrala v štruktúrach a jednotlivých hlavách štyridsaťročná politická, hospodárska, kultúrna a morálna stuchlina, skrslo mi, že treba o spoločenských zmenách čo najviac písať a pomôcť ich presadzovať. Preto som bývalému kolegovi zo Smeny Otovi Fülöpovi navrhol: „Otík, čo na to povieš, keby sme si založili vlastné noviny?“
S údivom sa spýtal: „Čo ti naozaj preskočilo? Vieš vôbec, aké veľké peniaze by sme potrebovali? Ty si určite počas tej normalizácie celkom ohlúpol!“
„Oto, vôbec to nevidím tak beznádejne ... Veď stačí nám iba vypracovať dobrý projekt novín a investora už nájdeme ...“
Práve porevolučné zmeny po roku 1989 zrodili nevídané možnosti, ktoré predchádzajúci režim zatracoval a stíhal. Mne, tvrdohlavému snílkovi, prišiel však na pomoc mocný spojenec – veľké šťastie. Veď každý schopný jedinec môže byť kováčom svojho šťastia a úspechu, iba o tom často nevie, alebo nemá kováčske kladivo. Ale môže to byť aj inak - že nevie nič ukuť.
Asi mesiac pred príchodom pápeža Jána Pavla II. na letisko vo Vajnoroch 22.apríla 1990 som vyslovil pred kolegom Fülöpom iný super úspešný nápad: „Oto, čo povieš, keby sme k príchodu Svätého otca vydali knižku s cirkevnou tematikou?“
„Prepáč Jozef, ale ešte som nepočul väčšiu sprostosť. Ktorý blázon by ti za pár týždňov napísal text a kto potom by stihol publikáciu vytlačiť a zviazať?“
Jeho striktne odmietnutie ma však neodradilo: „Hneď zavolám Helene Hulmanovej do četky. Predsa tlačová agentúra musí mať v archíve dosť informácií o katolíckej cirkvi. Stačí ich z počítača len stiahnuť. Aj malá knižočka bude bomba ...“
Ale Oto mi oponoval: „Ani rukopis a fotografie nedáš včas dokopy! Ibaže by ti sám pápež pomohol zázrakom ...“ Krkolomný zámer som však tvrdohlavo obhajoval: „Veď Slovenská polygrafia (už vydavateľ nášho týždenníka Slobodný piatok) má pod palcom hŕbu tlačiarní. To nechajme na obchodného riaditeľa Daubnera. On to musí zariadiť!“
Do príchodu Svätého otca chýbali len tri dni a štyri tlačiarne vychrlili útlu knižočku s názvom „Pápež prichádza k nám“ v rekordnom až 150 - tisícovom náklade. Publikácia mala iba 99 strán, malý vreckový formát, farebnú obálku s Jánom Pavlom II., mäkkú väzbu a ľahký tenký papier. Nevážila ani dvesto gramov.
Práve tieto technické parametre a váha knižky ani nie 2O0 gramov podmienili úspech jej predaja. To sa potom ukázalo pri trojhodinovom predaji v areáli vajnorského letiska ako unikátna výhoda.
Obsahovala životopis pápeža, báseň o ňom od dovtedy zakázaného poeta Svetoslava Veigla, prinášala životopisy slovenských biskupov, zoznam pápežov od čias Svätého Petra a informácie o reholiach a pútnických miestach u nás. Všetko predtým prísne zakázanú tému. Predávala sa za rovných desať korún, čo sa prejavilo pri predaji a manipulácii s peniazmi ako ďalšie plus.
Nestačilo len bestseller bleskovo vydať, ale ho predovšetkým vedieť aj predať. Dobou predaja bol 22. apríl 1990, keď po jedenástej hodine priletel helikoptérou na vajnorské letisko najvzácnejší a najmilší muž planéty – Ján Pavol II. Zdržal sa tam iba vyše sto minút. Pred jeho príchodom lialo a po odlete znova začalo pršať. V túto jedinečnú chvíľu akoby zázrakom vykuklo na dve hodiny slniečko. Zatiaľ čo všetci podnikaví trhovníci tam skrachovali, potom pred sídlom vlády protestovali a žiadali uhradiť vzniknutú škodu, my sme urobili unikátny kšeft a v tom čase rekordnú tržbu rekordov – milión korún. Pričom celkové náklady neboli vyššie na veľký zisk než 40 percent.
Hovoriť o zisku práve v takýto deň sa síce nepatrí, ale nás veľmi potešil pred odštartovaním nášho týždenníka. Priamo na letisku sa predalo temer 100 – tisíc knižiek. Ak vylúčime burzu či iné špekulantské a kriminálne kšefty, tak ťažko by sa hneď po roku 1989 našiel podobný prípad, keď sa utŕžil temer milión korún. Ich vtedajšia reálna hodnota k dnešným eurám mohla byť až 200 tisíc eur. Stalo sa tak len za jeden neatraktívny produkt (kniha) a minimálny čas predaja. Úspech však umožnili viaceré faktory.
Okrem iného, že len kúsok od letiska v rodinnom dome Hollých sme skladovali vyše sto tisíc knižiek. Tiež to, že sa podarilo vytvoriť tím vyše tridsiatich kolportérov, ktorí z každej predanej knižky získali až 20 percent z jej ceny.
Každý z nich si do batoha zakaždým naložil toľko kníh, koľko uniesol a rýchlo utekal v blate (predtým dlho pršalo) ich predať. Po odlete pápeža som bol (ako kolportér) mokrý do nitky. No so šťastným pocitom, že som sám utŕžil vyše tridsať tisíc korún. Spotili sa však aj ostatní predavači. Veď mohli zarobiť slušný peniaz za minimálny čas. Ukázalo sa, že aj neprelustrovaní kolportéri boli čestní.
Hoci mali nekontrolovaný prístup ku knižkám, voľne nimi mohli manipulovať, lebo nič sa nepočítalo, ani nedalo kontrolovať. Ich poctivosť spočívala výlučne na dobrom zárobku, čestnosti a dôvere. Dožil som sa potom veľkého prekvapenia, keď z tržieb nechýbal ani halier. Možno to spôsobila aj nová, nádejná a lepšia doba, v ktorej sme všetci chceli byť dobrými, spravodlivými a čestnými občanmi. Jednoducho povedané, bola to spoločenská zmena a celkom iná situácia než dnes. Len škoda, že trvala iba tak krátko.
Na počiatku kapitalistickej éry sme sa tak zrejme stali najúspešnejšími a najbohatšími „podnikateľmi“ v celej federálnej republike. Z rekordného nákladu publikácie Pápež prichádza k nám (150 tisíc výtlačkov) zostala o dva mesiace iba desaťtisícová remitenda. Tú sme ponúkli ako dar našim krajanom v USA cez Svetový kongres Slovákov.
O podmienkach darovacej zmluvy som rokoval s jeho novým prezidentom, utečeneckou hokejovou legendou Mariánom Šťastným. Prepravu zabezpečovala firma Čechofracht a uhradiť ju mal Kongres. Problémy nastali hneď potom, čo zásielka dorazila za Atlantický oceán a trčala v depe kanadského prístavu. Známy český prepravca nám hrozil vysokým penále, no my sme nikde nevedeli zohnať prezidenta Šťastného. Dohodli sme sa s Čechmi, aby v prípade nevyzdvihnutia utopili náklad v mori. Ani neviem, či dar vôbec našiel adresáta – krajanov za morom. Ešteže český prepravca bol natoľko slušný, že nás nepenalizoval.
Asi o polroka som Mariána Šťastného stretol v bratislavskom hoteli Carlton na veľkej recepcii. Noví politici a iní prominenti ho obliehali ako hokejisti súpera pri presilovke piatich proti trom. Prepasíroval som sa k nemu a oslovil: „Pán prezident, pamätáte sa ešte na mňa? S tým darom kníh sme mali nepríjemné problémy. Nevyzdvihli ste si ich, trčali v prístave, a Čechofracht nás chcel penalizovať ...“ Jeho odpoveď ma však šokovala: „No vidíte, s tými Čechmi sú vždy problémy!“ Vzdychol som si zhlboka a radšej mlčal.
P.S.: Ako kolportéri - šéfredaktor Sitko s manželkou a dcérami - si tiež spolu zarobili vyše 18 tisíc korún, ale ich honorár z kolportáže šiel hneď na účet novozaložených novín Slobodný piatok.
Podľa pána administrátora sa tento blog vraj čitateľom vôbec nepáči. Hoci dosiahol po 3.30 hod od zverejnenia až vyše 3 tisíc - krát čítaní, tak sa páčil len 13 čitateľom.
