Tento bývalý politik a europoslanec ktorého som spoznal už v roku 199O, ma nimi milo prekvapil. Očakával by som od neho skôr zdržanlivosť než vecnú a ostrú kritiku voči súčasnej vláde FICO IV. Predsa ide o umierneného a politicky vyspelého ľavicového intelektuála, ktorý dlhodobo fandil prechádzajúcim trom vládam Smeru.
Rovnakú zdržanlivosť (nie kritiku) by som dnes čakal od Petra Weissa voči jeho žiakovi Ficovi. Ide o zakladateľa Strany demokratickej ľavice (SDL). Tá zohrala rozhodujúcu úlohu v parlamente, keď ako koaličný partner druhej Mečiarovej vlády na jar 1994 zahlasovala za jej koniec. Prefarbenú červenú SDĽ na bielo stvoril hneď po páde komunizmu ľavicovo umiernený intelektuál Peter Weiss, významný ponovembrový politik a potom diplomat, náš nedávny veľvyslanec v Maďarsku a Česku.
Do novovytvorenej SDĽ Petra Weissa vstúpil medzi prvými súdruhmi aj vtedy v kostole pokrstený a birmovaný mladý komunista z pobožnej dediny a rodiny od Topoľčian. Aj z tohto príkladu vidieť, že často svojho učiteľa nepočúva nejeden neposlušný a po moci túžiaci žiak. Nuž, taká je politika najmä u nás. Horšie však, že sa už dostala do bodu varu, v ktorom sa môžu všetci slušní občania uvariť ako žaba vo vriacej vode.
Bez rozdielu, či sú demokratmi liberálnymi, kresťanskými či sociálnymi. To si ešte včas dnes uvedomili Peter Weiss, Boris Zala, ale aj na opačnej barikáde stojací Ivan Korčok. Z ich kritických článkov odcitujem v blogu posledných dvoch menovaných autorov ich niektoré výstižné varovania.
BORIS ZALA:
„No otázkou je, na čom by sa vlastne mali zhodnúť?
Samozrejme, že nie iba na jednorazovom vyhlásení odsudzujúcom akékoľvek násilie v politickom živote, ale jeho trvalé odmietnutie. No a potom práve na tom, aby sa žiadna strana nepokúsila využiť situáciu vo svoj politický prospech.
Lebo môžeme sa tváriť akokoľvek ľudsky, citovo, či tváriť sa, že sme si vstúpili do svedomia, základná logika politického života, boj o moc, nezmizne. A ani úsilie využiť ako zbraň v tomto boji čokoľvek; tu žiadne tabu neexistuje.
Kde sú teda jeho hranice? Odpoveď je vcelku jednoduchá: v demokratickom ústavnom režime. (A nie v „liberálnej demokracii“, ako sa bezmyšlienkovite vyjadrujú mnohí politológovia aj žurnalisti).
Nikto nesmie zneužiť vraždu, atentát, vojnu, rozpory a vnútropolitické boje na zmenu režimu. To je základ a nespomínam to náhodou, lebo väčšina spoločnosti rieši psychologické naladenie, na Slovensku tendencia k zmene režimu vystrkuje rožky. A treba o nej otvorene hovoriť a aj ju priamo pomenovať.“
„Pritom je zrejmé, že páchateľ konal ako jednotlivec, bez spojitosti s akýmikoľvek politickými skupinami. Páchateľ nemal žiadnu jasnú ideovú a hodnotovú orientáciu, okrem potreby vzdoru vždy a všade.“
„Preto pokusy urobiť z neho ľavičiara, pravičiara, matičiara, liberála, spisovateľa, proruského, protiruského, sú mimo: ba aj ako „protivládny“ sa tu ocitol len preto, aby bol „proti“. Pokusy priraďovať ho iba odkrývajú iných, akoby chceli zneužiť atentátnika proti svojim oponentom.“
„A tak teda hovorím otvorene: nezmierim sa s pokusmi o zmenu režimu, nech už majú plazivý, alebo radikálny priebeh. A nevzdám sa práva priamo poukazovať na tých, ktorí sa o to usilujú.“
„Verím, že demokrati – nech sa už nachádzajú v koalícii aj opozícii – postavia pevný múr, aby sme nevleteli do priepasti národno-fašistickej temnoty.“
IVAN KORČOK ( v článku „Potrebujeme zastaviť úpadok“ , SME 24. – 26.5.):
„Samozrejme, že zmierenie v podobe skončenia agresivity v politike a prepadu politickej kultúry naozaj potrebujeme. Súrne a bez akýchkoľvek pochýb.
Sloveso „zmieriť sa“ má však v našej situácii aj iný odtieň, ktorý by sme nemali ignorovať.
Dnes sme sa totiž v tejto dramatickej situácii ocitli aj preto, lebo sme sa už dlho, pridlho zmierovali so všetkým možným aj nemožným, čo sa u nás deje.
Zmierili sme sa s bizarnými pomermi v štáte a rezignovali sme: u nás je to proste tak.
Zmierili sme sa s politikmi, ktorí dokázateľne škodia krajine a napriek tomu opakovane dostávajú šancu v tom pokračovať.
Zmierili sme sa s úpadkom.
Zmierili sme sa s tým, že mladí utekajú zo Slovenska a už nemôžeme sledovať správy.
Zmierili sme sa s nekonečným riešením zástupných problémov a zmierili sme sa aj s tým, že politika je a vlastne musí byť špinavá.
Hlavným cieľom však dnes nemôže byť zmierenie sa s tým, že všetko už nebude iné. Dnes vidíme, že slovo zmierenie si sprivatizovali všetci bez rozdielu a hlavne bez ohľadu na zodpovednosť za podobu verejného života a v konečnom dôsledku za obrovskú polarizáciu a napätie v spoločnosti, ktorá nás doviedla až k atentátu na premiéra.“
„Ozajstné zmierenie však dosiahneme, keď sa vydáme na ťažšiu cestu a začneme riešiť vážne problémy, ktoré máme.
Ak budeme toto odsúvať, je len otázka času, kedy sa všetko vráti do starých koľají, respektíve bude oveľa horšie ako doteraz. Zo zmierenia bude prinajlepšom apatia, ktorá však pokojne môže prerásť do ešte väčšej agresivity.“
Poznámka blogera: Čítanosť blogu za 4 hod, od zverejnenia 611 - krát a za 10 hod. 830 - krát?
